O minuloročnom Topfeste ste sa už mali možnosť dočítať v tomto blogu. Tento ročník mal teda čo prekonávať. Síce veľmi pomixovaný, no nadupaný line-up sľuboval veľmi veľa. Ale tak pekne poporiadku.
Nejdem tu vypisovať ako som sa balil a podobné somariny. I keď som mal ruksak väčší ako som ja sám a mal som tam len 3 tričká, zrejme vás to zaujímať nebude. S vyčesaným čírom som mohol vyraziťdo ulíc za Topfestom. Vychytávka s chalanmi v Hypke, kde bereme dáke tie brzdy. Na stanici znovu ďalší známi. V pomerne plnom vlaku sme predsa len našli aspoň tri voľné miesta v jednom kupéčku, takže sme sa nakoniec akosi roztrúsili po celom vlaku. No tešili sme sa len do Žiliny, kde nás partia smädných tínedžerov s tričkami Iron Maiden a miestenkami v ruke poslala do uličky. Tak som až do Piešťan strávil po stojačky. Nakoniec som zdravo docestoval až do cieľa aj s lístkom len do Trenčína. Po výstupe z vlaku okamžitá stretávka s Peťom, Nikou, Tomášom a podobnými človekmi. Vlak meškal a ja som bažil po Airfare, no nech som počítal ako som chcel, jednoducho som to nestíhal. Ale tak vravím si reku zhodím stan a pôjdem tam ihneď. No len čo sme bohovsky rýchlym krokom konečne dorazili ku stanovému mestečku čakalo ma veľmi nepríjemné prekvapenie v podobe dlhého radu kvôli prehľadávačkám. Nesmelo sa tam totiž nosiť sklo. S troma vodkami v taške som len pokrútil hlavou. No počas čakania len šikovno skryť do spacáku a ku topánkam a ujo SBS-kár si ničoho nevšimol. To sa už nedá povedať o Jakubovi, ktorý mal len jednu fľašu v celom batohu a aj tú mu našli. Tak tu som sa ocitol v situácií kedy mňa pustili dnu, Kubo čakal na plastové fľaše, Peťo sa kamsi stratil, Dávid a spol. nedvíhali a ostatní si užívali Smolu & Hrušky. Kam sa zložiť so stanom? Ale tak nakoniec som sa prikuchtil ku Braňovi, Šulovi a podobným. Aj keď som mal za to menšie pokarhanie od žilinských alkoholikov, no nedá sa byť na dvoch miestach naraz. No tak som sa teda zložil, vyložil, rozložil, odložil. No tak som teda po pár momentoch vybral na môj prvý koncert.
SPS na Béčkovom stage-i. Tu boli len tri veci. Klasický punk, poriadne pogo a anarchia. Prvý koncert veru nesklamal a keď som navyše uzrel i Juryho z Konfliktu musel som s ním dať jednu fotku. Škoda len že mám taký skvelý mobil, takže z toho nebolo nakoniec nič. Takto namosúrený a ešte stále mierne podgurážený z absencie na Airfare som vybil (alebo vypil) všetku zlosť zo seba (alebo do seba). Na moje počudovanie to so mnou moc zloby neporobilo a tak som sa vybral i spolu s Matlom na
Desmod. Stačila nám jedna pieseň a túžba po brku nás premohla. Tak poriadne spečení sme behali hore a dolu až nás to zafúklo ku kolotočom. Pocit ako nikdy. Bola to síce riadne primitívna somarina, no užil som si to dvojnásobne. Potom si len tak ideme okolo futbalu (toho nafukovacieho naplneného vodou). Potvrdilo sa, že drogy človeku škodia hlavne psychicky. Tak som sa bol utrieť a prezliecť a šiel som na najväčšie legendy aké kedy vystúpili na Topfeste. Kapelníci z
Iron Maiden si zaslúžili až prehnaný obdiv. Ľudské hlavy siahajúce až do nedohľadna sa tešili na show, na ktorej som vydržal niečo vyše hodiny. Zvyšok som strávil s Peťom, pivom a zvukmi známych metlákov. Pozdravili sme hudobníkov zo Smoly & Hrušky a zas nám nevyšla fotka. Únava ma ale v týchto momentoch skolila natoľko, že som si išiel asi na polhodinku ľahnúť do stanu. Samozrejme aj s budíkom na
Konflikt. Tu ma budí Dávid že poď na Konflikt a ja mu na to, že mám budík. Nehaj ma spať. Toto hrá ešte Iron. Len keď tak počúvam, že Maideni skončili zrejme skôr a konečne ich vystriedala pravá slovenská kvalita. Tak po roku znovu utekáme s Dávidom do poga na "
To sme my". Skvelý koncert plný starých dobrých songov a dobrého poga. No po Konflikte som si nevedel predstaviť už nič iné, ako spánok.
Studená a chladná noc a horúce svetlé ráno. K tomuto nepríjemnému kontrastu sa pridal ešte aj nerovný povrch, čo sa v nasledujúcich dňoch odzrkadlilo prevažne na mojej chrbtici. Každopádne ráno vstávam pokým sú ešte všetci zalezení, tak ranná hygiena a prechádzka do BIlly. Tu zdevastujem šalátik s rožkami a vraciam sa. V poriadnych horúčavách rozprestrieme celtu a chillujeme v tieni a dyme. Smiech nás sprevádzal až do jednej popoludní, kedy už
ABBA rinčala z Béčka. Veru dobre nám je a navyše sa úspešne ubraňujem všetkým priesvitným nápojom. Britský punk v podaní
Zico Chain mi znel lepšie na papieri, než naživo. Možno i preto sa prvé kvapky rozhodli spadnúť. Všetci sa utekáme schovať pod obrovský biely stan s lavičkami. Pod plieskajúcimi krúpami tancovali len tí najopitejší. Mnoho vody padlo na zem za tých pár minút, čo nemusel byť príjemný pohľad na náš stan. Chvalabohu igelit ochránil pred každou jednou kvapkou. To si už nemôže povedať Šulov stan. Ale očividne mu to neprekážalo. Po daždi mi ostal už len pohľad na
Majka Spirita a jeho koncert. Ku tomu poviem len toľko, že očakávania sa naplnili. No našli sa tam i hip-hopoví extrémisti. Každopádne som sa už nevedel dočkať na Klusa. Ten to rozbalil vo veľkom štýle a opäť potvrdil to, prečo ho majú ľudia tak radi.
Gladiátor bolo počuť zo stejdžu, kým sme my obedovali po kebabe. Potom už len
I.M.T. Smile a dovtedy jednoznačne najlepší koncert. Ivo Tásler aj s kolegami predviedli skvelú show vyšperkovanú ďalším brkom. Po ich konci sme ostali pred stage-om. Chytili sme si miesta na Ska-Péčko v prvom rade presne v strede. No do španielskej ska kapely bolo ešte pomerne ďaleko. Vedľa nasledoval koncert
Billyho Talenta. Tých som videl len od vedľa, no na tie najznámejšie piesne som si zafičal. Trochu mi bolo ľúto, že to nemôžem zažívať medzi ľuďmi v pogu, ale to bola daň za miesta na
SKA-P. Na tých čakalo už hodne ľudí a to ešte stále hučal Billy a do koncertu bolo vyše hodiny. No minútky sa pomaličky míňali, vedľa už nástroje stíchli a okolo nás nastalo veľké očakávanie. Niekoľko tisíc ľudí už nedočkavo vyspevovali názov kapely. Po nekonečnom čakaní už konečne nastúpil na pódium môj headliner celého festivalu. Rozbehli to skvelou piesňou
"Consumo Gusto". Ďalej nasledovali
ďalšie skvelé songy ako
"A la mierda" a pod. Užíval som si skvelého koncertu. Veľmi som obdivoval gitaristu v červenom sačku, úžasnými pohybmi, skvelou hrou a vtipnými grimasami. Na najznámejšej pesničke "
Canabis" sa nikto nič nemusel nepýtať a ocitol som sa v pogu. Jednoducho legalizacion. Zvyšok bol asi rovnako skvelý ako dovtedy. Zaklincovanie so songom "
El vals del obrero". Po nafičanom ukončení porozhadzovali do davu asi milión vecí ako fľaše s vodou, trsátka a podobné veci. Samozrejme že som si nechytil absolútne nič. No spokojnosť predsa len ležala vo mne. Koncertík veru nesklamal. Nasledujúci koncert
Polemicu som si už nevládal užiť poriadne naplno, no malé pogíčko do rytmu ska a reggae som ešte zvládol. Po fajnom koncertíku mal nastať ešte posledný. No na
Slobodke som ostal už len stáť a počúvať. To mi taktiež dlho nevydržealo, keď som bol zimou donútený ísť do stanu po mikinu. Síce cez najväčšie pecky, ale počul som ich počas svojej cesty. No tak po "
Analýze" sa všetci chystali do svojich stanov, keď zrazu teta z vedľa zahlásila, že sa presúva Rytmus zo soboty na dnes. Drvivá väčšina zrýchlila svoj krok na svojej ceste do stanu. Ja som mal energie ešte dosť, keďže ma celý deň sprevádzali kupóny na Red Bull s vodkou za 1,40€. No nekúp to, keď samotná vodka stojí 1,50€ a Red Bull 2€. Pravdupovediac kupoval som si to najmä kvôli tým Red Bullom. Tie kupóny sa dali získať len pri vchode, čo sme využívali všeljakými možnými spôsobmi. Nakoniec to dopadlo tak, že som vypil asi 6 Red Bullov a dva som mal odložené v stane. No takže energie som mal v noci dosť. Dokonca i na
Ega s Rytmusom. Tento koncert (ak to môžem koncertom vôbec nazvať) sa niesol v duchu Rytmusových nadávok a slovnými vojnami s publikom. Samozrejme sa tam našli i zaujatí blázni, ktorí so to naplno užívali. Na moje počudovanie som vydržal asi pol hodinu a musel som ísť spať. No spať sa rozhodne nedalo, keď vám ten magor hučí do uší. Tak nejako som potom už zaspal.
Zas raz v noci zima a ráno teplo. Vstávam medzi prvými. Kubo vykukol hlavu zo stanu a ja som išiel do CBA nakúpiť raňajok. Išiel som sa len tak prejsť po areáli a tu už hral Kabát. Všetci boli mimo z toho, prečo hrajú už teraz keď mali hrať až večer. A to si típci boli len tak zahrať dve pesničky. Tak ja som mal už menší koncert Kabátu za sebou. Nasledoval zas len ranný chill pod celtou. No len do dvanástej, lebo som sa sľúbil kapele
Ranná nevoľnosť že ich pôjdem pozrieť. Tak som tam vpredu stál ako vlhká pätnástka. No aj hudba bola ako pre pätnástky. Ale ostal som až dokonca ako som sľúbil. Nasledujúcu hodinu som plánoval stráviť na
Maxim Turbulenc no po známom songu "
Jede jede mašinka" som sa na viac už nezmohol a musel som odísť. Bola to proste hudba pre staršiu generáciu. Tak som sa motal len okolo stanu až dokým nezačalo
Fuera Fondo. Tí predviedli parádny koncert so super pogom, no na moje sklamanie si ľudia nevypýtali žiadny prídavok. Ďalej som chvíľu pobudol na
Alkehole a išiel len tak ku stanu. Tu sa Dávid so Šulom pobalili a išli domov. Ja som len nechápavo krútil hlavou, ale tak je to ich vec že prišli o jeden skvelý deň na Topfeste. Vrátil som sa na Alkehol a po nich som sa vybral do stanu. Tu ma čakalo milé prekvapenie v podobe spiacej návštevy pred stanom. Už celkom zničeného som ho musel odniesť preč. Keďže ho neprebrali ani kopance, s Braňom sme ho preniesli a s típkom to ani nepohlo. Tak sme sa s ním ešte pofotili a popísali sme ho a nechali sme ho tak. Potom som utekal za Žlinčanmi. Pri aute sme hrali loptové hry a tak ďalej. S oslávencom Peťom sme zamierili ku stanu, kde ma chcel opiť ale nech som pil koľko som chcel, nič som necítil, čo bolo úžasné! To sa už nedalo povedať o opitom Peťovi. No na Béčku už boli pripravení
Načo názov. Tu som len v prvom rade vychutnával koncertu, po ktorom som si od Mäkýša vypýtal trsátko vyrezané z bankomatovej karty. Jak pán. Visa trsátko veru ešte nemám. No nastal čas utekať na
Anti-flag. Od tejto kapely som naozaj netušil, čo mám očakávať. Boli na ňu totiž dobré ohlasy a navyše Americký punk mohol znieť dobre. Začali vo veľkom štýle s basákom skáčucim a rozhadzujúcim trsátka po každej pesničke. Po pár pesničkách som sa otočil a uvidel som to, čo nikdy v živote. Najväčšie pogo na svete. Zapojil som sa do circle pit s priemerom asi 20 metrov a utekačky dookola. Jednoducho to bola hodina s obrovskými kotlami a pogom po celej ploche pre divákov. Proste ma hádzalo z jednej strany na druhú. Pogovali úplne všetci a všade. Bolo to úžasné. A obzvlášť pri pesničke "
This is the end (for you my friend)". Po skončení som rýchlo utekal na
Sakumprásk, ktorí už hrali. Tu som chvíľu pobudol a asi v polke som odišiel na ďalší koncert na hlavnom stage-i. Znovu som utekal na
Čechomor. Tu to bolo najkritickejšie, pretože sa mi prekrývali kapely. Ale nakoniec som to vyriešil rozumne, keďže som bol aspoň na polovici každého koncertu. No na Čechomore som stál a obdivoval a dokonca i pogoval. Po nich nasledoval
Emil Kusturica so svojou rytmickou balkánskou hudbou ktorá rozhýbe každé telo. Dokonca i ja som sa pohyboval do rytmu a to som bol už poriadne zničený. No nevydržal som moc dlho. Nevedel som čo mám robiť, či mám len tak stáť, sedieť alebo tancovať. Po fajnom koncertíku nasledoval
Kabát, na ktorom bolo snáď toľko ľudí, čo i na Iron Maiden. Nechápal som to, pretože táto kapela sa mi nezdá nejaká zlomová. Nezdala sa mi ani po pár pesničkách, tak som si len odskočil na pivo. Tu som stretol Braňa, Alicu a Dianu a spolu sme išli na posledný koncert festivalu na Béčkovom stage-i. Kapela
Empyrion ma neprestala diviť ani doteraz. Jednoducho som to nepochopil a snažil som sa to pochopiť po dlhú dobu. Bolo tam asi 40 ľidí, ktorým sa zrejme nepáči Kábát. Kapelníci hrali niečo ako metal(?) alebo niečo podobné. No každopádne to s hudbou nemalo absolútne nič spoločné. Ale hlavou sa kývalo na to dobre. Proste to bolo niečo čo len ťažko popísať. Iný svet. Musel som ísť preč. Radšej na Kabát. Tu som sa posadil na lavičku priamo pred stage-om kde mali hrať Horkýže. Po koncerte kabátu sa spustil obrovský neutíchajúci ohňostroj. Po skončení výbuchov vo vzduchu sa mohol začať koncert štyroch bláznov z
Horkýže Slíže. Stáť na lavičke uprostred davu s opitými ľuďmi nebolo veľmi príjemné. Ale na počudovanie som prvý krát spadol až po nejakých dvoch pesničkách. Po niekoľkých pádoch ma to už omrzelo a šiel som pred pódium. No po niekoľkých ďalších songoch som už poriadne unavený z celého festu, tak som si to teda zamieril ku stanu. Veď reku budem ich počuť aj odtiaľ. Tak posledný koncert som počúval len po ležiačky a pomaly som zaspal.
Ráno vstávam a všetci sa chystajú na vlak na siedmu. Ja som bol dohodnutý na deviatu a dve hodiny byť sám ma veru nepotešilo. No tak som si teda ešte na takú polhodinku ľahol a pomaličky som sa umyl, poskladal stan a opustil areál. Zavítal som ešte do Billy a čakal som na vlak. Tu som si našiel miesto mojej miestenky a bol to krajší pocit ako nájsť čistú toi-toiku. Sedieť v preplnenom vlaku. No a tu zas prichádzame ke našim starým známym ŽSSK. Pokazený rušeň a meškanie 70 minút. Ak by som nemal mietsenku tak by sa niekomu stalo niečo vážne. Nepochopiteľné niečo. Aspoň pre mňa. No každopádne mi nepríjemné ráno spríjemnilo a nahradilo celé krásne popoludnie. Nakoniec som len došiel niečo po desiatej domov, hodil ruksak na zem a išiel si ľahnúť. So zavretými očami som pri zaspávaní oficiálne začal spomínať na Topfest už len ako na minulosť. Krásne tri dni...
