POHODA

Once again. Pohoda je tu opäť. Mal som obrovskú dilemu, či si ju pôjdem po piatich rokoch brigádovania, konečne užiť naplno ako návštevník po prvý krát, alebo ostanem verný mojim kolegom na bráne. Nočné šichty, nepiť niekoľko hodín pred šichtou, prísť o deň skôr na letisko a sám stavať stan, nestihnúť všetky kapely, čo chcem lebo musím robiť. Toto je len niekoľko dôvodov prečo by som si chcel dať od páskovania trochu prestávku. Avšak by mi chýbala tá užasná robota so skvelými ľuďmi a super zážitkami. Bolo to ťažké rozhodnutie, no nakoniec som si vybral tú komfortnejšiu možnosť, aj keď to znamenalo, že taktiež po prvý krát strávim Pohodu bez mojej milovanej.
V utorok, dva dni pred začiatkom Pohody, som len tak ako zvyčajne skrolloval fejsbúčik, Zrazu som natrafil na status od Greši, že predáva lístky po 60, tak si vravím, že Maniška jeden zháňala, tak po pár telefonátoch som objednával oba lístky. Celé sa to začalo komplikovať, no nakoniec sa mi podarilo presvedčiť Kláru aby išla so mnou. To som však ešte nevedel, že jeden lístok je už fuč a ostal mi len pre Manišku. Tak som sa teda už len pobalil a vybral do Považskej (POSLEDNÝM vlakom o 20:30, super!)

Po pekne strávenom sviatku tu bol štvrtok. To som už čakal na Ľuboša a jeho červené Ferrari. Čakali sme dvaja, Klára nakoniec zohnala lístok, čomu som sa náramne potešil. Okolo 11-tej sme už čakali nastúpení. Areál sa otvára až o druhej, no my sme si išli chytiť miestčko. Pri Trenčíne sme sa vychytali s druhou skupinkou postarších Dadkiných rodinných príbuzných a pokračovali sme smerom na letisko. Ani som sa nenazdal a asfalt vystriedala veľká zelená lúka. V pozadí bolo vidieť veľké modré stany a masívne stejdže. Boli sme tu. Ľuboš prefičal až do Bé dvojky a zaparkoval ako pán, najbližšie ako sa len dá. Povystupovali sme z auta a pootvárali pivá. Doobedný chill na slniečku sa mohol začať. Po chvíli sa zobrali stany a vybrali sa zaradiť sa ku bráne medzi asi stovku čakajúcich ľudí. Ja som sa s nimi nechystal, pretože Maniške lístok ešte neprišiel a ja som ju nechcel nechať osamote. Greša mala naplánovaný príchod až niekedy okolo piatej, takže sme mali obrovské množstvo času, ktorý sa len ťažko zabíjal. Do Tesca sa peši z parkoviska zjavne len tak ľahko nedá dostať, tak túto možnosť sme zavrhli. Ja som si zatiaľ vytiahol fajku a chilloval v rade s ostatnými, kým otvoria festival. Do druhej ostávala stále ešte asi hodina, keď po ranveji prišlo k davu malé zelené autíčko naložené štyrmi pánmi v čierno-bielych pásikavých tričkách a trúbkami v rukách. Funny Fellows začali svoju úžasnú dychovku a roztancovali nejedny unudené nohy. Ja som utekal do auta po strúhatko aby som získal pár prvých záberov z festivalu. Vtedy som ešte ani len netušil že práve táto malá fialová prkotina mi pokazí časť festivalu. Tak som tak obskakoval hudobníkov so selfie tyčou a netrvalo dlho, a brány sa otvorili. Všetci ľudia sa nahrnuli dnu a ja, hoci som mal lístok, som musel ešte čakať vonku. Dlhé, nekonečné minúty a hodiny sa tiahli, a ja som nevidel ich lepšie využitie ako vyvolávať každé dve minúty Greši, že kde už konečne je. Jeden telefonát ma však naozaj potešil. Nebolo to ale od Greši. Bol to Matlo, s ktorým som sa ešte nevidel odkedy som priletel, preto som bol viac než nesmierne šťastný, že budem mať super ľudí okolo seba. Nieže by mi vadilo kto tam už bol, ale už som si ani nemyslel, že ho ešte pred zimou uvidím. Milé rozptýlenie a osvieženie v podobe piva prišlo s mojou sestrou. No oni sa ale dlho nezdržali a utekali za ostatnými. Ja som medzitým už držal klárin lístok (jej som dal ten môj), a ten som dal Mone nech ho vyskúša a ona mi dala svoj. Ak sa vám toto zdá komplikované, takéto som mal celé tri dni od utorka. Či už to bolo s lístkami, stanmi, odvozom alebo čímkoľvek iným. Každopádne piata hodina sa blížila a ja som sa už nevedel dočkať Greši. Teraz som už ani len nemohol ísť do areálu, pretože by som sa musel beztak o pár minút vrátiť. Grešu a Manišku som naraz poznal asi iba ja. Medzičasom nás prišli navštíviť Ľuboš s Dadkou a neskôr aj Klára. Všetci mali už po lístku na ďalší ročník, čo vraj nebolo vôbec také ľahké získať v tej prvej, najlacnejšej cenovej kategórií. Vraj tam bolo mrte ľudí a rad až do Stropkova. Teší ma, že záujem o Pohodu je takýto. Obvzlášť teraz, keď tento ročník ešte ani len poriadne nezačal a o akýchkoľvek kapelách na tom budúcom môžme len hádať. O to viac som sa tešil že jeden lístok som mal zabezbečený aj ja. Z Bratislavy sa ku mne nedostali príjemné správy. Stáli totiž v kolóne a budú vraj meškať. Tak to prvý koncert festivalu zrejme nestihnem celý. Neustále vyvolávačky, že už je na diaľnici, že už je tu, že už prichádza. Pozeral som do každého auta, no Grešu som nikde nevidel. Už bolo po šiestej, čo znamená, že Chiki už spustili festival. Nakoniec sme sa pomaly akosi presunuli do areálu a zaviedli sme ich k našim stanom. Bolo to po prvý raz, čo som si vlastný stan nestaval ja. Vlastne po prvý raz, čo som ho nestaval sám!!! Každopádne som len zhodil ruksak a až som takmer utekal ku hlavnému stejdžu. Po ceste som si však urobil ešte potrebnú zastávku. Po nekonešných hodinách a roku čakania som okamžite zamieril do Pohoda shopu a o pár minút som si už objednával dobre vychladenú šestnástku. Vtedy som osamel. Akonáhle som dostal pohár do ruky a odchlipol si, vtedy sa začala moja Pohoda. V pozadí už doznievali posledné tóny z pesničky Monte Carlo od Chiki liki tu-a. Po chvíli som našiel aj Kláru s Maniškou. To už Chiki pomaly končila a začali si baliť veci. Bol jej koniec a do ďalšieho koncertu mi ostávala hodina.
Klára mi stihla zhejtovať moje šľapky, tak som išiel teda vyskúšať čiernu jedenástku. Bol síce štvrtok a chcel som sa spivovať, no na šestnástkach by som si išiel ľahnúť o ôsmej a to som si nemohol dovoliť. Dnes večer predsa hrá môj headliner MOVITS! Zašli sme do Pohoda shopu (teda nie do toho oficiálneho, ale toho malého s terasou na streche), pretože Kláre sa zachcelo si kúpiť jedno tričko. Dlho vyberať nemusela, no čakať musela dosť. Chudáci za kasou makali ako mravce, ale inteligenti, ktorí si musia vyskúšať desať tričiek aby si kúpili jedno to tak trochu zdržovali. Keď prišiel rad na nás, tak sme im iba povedali" Chceme tamto v tej farbe a takú veľkosť. O pol minúty sme boli vonku. Ale obslúžiť nás jednoducho nemohli. Avšak šťastní s LASICA-SATINSKÝ-FILIP tričkom sme sa vydali sadnúť si vedľa na trávu. Keď tak spomíname tieto tri legendy, oni boli akýmsi symbolom celého ročníka 2017. Boli proste všade. Na tričkách, na pohároch, a hlavne boli ďalší účinkujúci na hlavnom stejdži. A ja som sa už nemohol dočkať. Bol proste o nich obrovský záujem. Rozhodol som sa teda, že moje šľapky si teda prezujem. Nebol to jediný dôvod. Trochu sa zvečerievalo a zima stúpala, tak som sa chcel ísť teplejšie obliecť, a taktiež som sa rozhodol, že natočím zopár ďalších záberov na Ľubošove strúhatko. Veru, zlé rozhodnutie. Ale nepredbiehajme. Po asi piatich krokoch som sa však otočil a zastal v nemom úžase. Hore na spomínanej terase hrali Movits. Proste som nechápal. Nebolo počuť takmer nič, no hrali si tam svoju acoustic session. Bol to pre mňa ko taký malý mini tajný koncertík. Bol som ohromený. Krátko na to schádzali dolu. Utekal som za Klárou, nech nám spraví fotku a po krátkom rozhovore som takmer utekal do stanu, čo som bol z toho taký šťastný. V stane som vybavil všetko, čo som chcel a pobral som sa na tribúnku vedľa hlavného stejdža. Začínal výnimočný koncert Bolo nás jedenásť. Príjemnú atmosféru, vytvárali najmä úžasní ľudia na pódiu svojou skvelou hudbou, no bolo to nádherné pri červenom západe slnka. Zopár záberov sa mi podarilo natočiť aj na strúhatko, no tomu došla baterka, tak som si ho vložil do vrecka. A to tak, že tyč som mal vo vrecku a strúhatko mi odtiaľ len tak vykúkalo. Mal som pod ním aj prázdny pohár, tak som si vravel, že ak by náhodou odpadlo, tak len do pohára. Koncert sa pomaly skončil a išli sme na oriešky. Karamelové, škoricoveé, mandle, kešu, proste všetkého možného sme si nabrali za sáčik a vychutnávali po ceste do stanu. Dohodol som sa s Matlom, že sa s ním konečne stretnem, tak som sa tešil, že ho konečne uvidím. Ako som tak prechádzal do stanového mestečka, oblial ma studený pot. Siahol som si rukou po vrecku a našiel som tam len selfie tyč. Bez strúhatka. Pohár bol prázdny a vrecká taktiež. Obzrel som sa a nikde ho nebolo vidieť. Nemohol som tomu uveriť. Celý čas som ho mal pri sebe a dával som si naňho pozor a zrazu ho nikde nebolo. Najhoršie na tom bolo, že ani nebolo moje. Ten pocit viny som takmer nezniesol. Otočil som sa a vydal som sa naspäť po ranveji hľadať stratené. Avšak po dlhých chvíľach bez výsledku. Našiel som len niečo, čo som si v tej chvíli prial vidieť najmenej, Ľuboša. Len som ho oboznámil so situáciou a vybral som sa ďalej po ranveji hľadať malú fialovú kocku. Bohužiaľ, s nijakým úspechom. Tak som len teda išiel zarmútený na Ylvis. Hoci koncert bol parádny a nskutočne zábavný, nedokázal som si ho užiť naplno, pretože som mal stále v sebe ten pocit viny. Aspoň som sa konečne stretol s Matlom. Po koncerte sme zamierili do stanu, kde Klára ostala až do rána, no ja som však ešte išiel na jeden koncert. Movits už hrali v plnom prúde, keď som prišiel 10 metrov pred zvukársku vežu. Čakala ma tam totiž celá banda. Trochu mi odľahlo keď som videl Ľubošov prístup ku mojej strate. "Á veď z toho si nič nerob!" Aspoň trochu som sa uvolnil a roztancoval na kapele, ktorú som po prvý krát videl práve na mojom prvom ročníku Pohody. A tak sme sa po skvelom predstavení vydali všetci do stanov. Po ceste sme sa však ešte zastavili a išiel som sa opýtať do stratov a nálezov či sa náhodou niečo nenašlo. Veru nič. Aspoň že si zapísali moje meno a číslo, v prípade nálezu. Prišiel som do nášho ministanu, a nejako sa mi podarilo sa zmestiť medzi Kláru a môj ruksak. Prvý deň Pohody by sme mali za sebou. 

Ráno som sa zobudil do klasického rána. Síce ešte nepršalo, stan sme mali úplne mokrý, a to aj z vnútornej strany. Zrejme rosa, pomyslel som si, no to som ešte nevedel, že to neboli posledné kvapky v ten deň. Už len keď som vyšiel zo stanu (v ktorom sa nedalo dýchať) obďaleč som zahliadol mráčik dáviaci spŕšku mokra. Vraj sa blíži búrka podľa niektorých správ, a vyzeralo to naozaj tak. Podľa tých správ tá búrka tu už dávno mala byť a pomaly končiť, no ona len prichádzala. Išiel som si teda umyť zuby a po ceste som kúpil aj kávu na dobré ráno. Nakoniec som ju dal Domči, lebo Kláre sa ešte neráčilo vstávať, tak som sa vybral poprechádzať sa po areáli. Blížila sa búrka a vedel som, že každú chvíľu bude aj tu, no ležať v tom maličkom stane a celý premoknúť a čakať potichu kým to celé skončí sa mi teda nechcelo. Čo iné mi ostávalo ako zamieriť do stratov a nálezov. Hoci som o tom pochyboval, že niečo sa našlo, ale v tej chvíli to bolo jediné, čo som mohol s tým robiť. Chcel som si nabiť môj mobil, no vtedy som zistil, že power banka, ktorú som trepal až sem, je kompletne vybitá. Dal som ho teda nabíjať ku Mone, pretože keď som zaspával, svietilo na ňom jedno percento. Aj preto som sa chcel ísť spýtať, ak sa náhodou rozhodli ma kontaktovať, môj mobil bol vybitý. Keď som im oznámil, čo hľadám, žienka za pultíkom odpovedala s nádejným "Nóó, niečo také sme tu myslím mali." Žeby predsa sa to našlo? Nemohol som tomu uveriť. "Ah nie, počkať. To bolo napísané v stratách." *facepalm* "To som tam ja písal" V tej chvíli sa spustil obrovský lejak. Jednoducho klasická búrka. Prebehol som pár metrov do kafé Kušnierik a volal som Matlovi. On bol vraj na ceste za mnou, no asi po polhodine som bol presvedčený, že nepríde. Tak veľmi lialo, že sa mu ani nečudujem. Nemohol som si ani len poobzerať knihy, čo tam mali, lebo sme museli byť 5 metrov od všetkých kovových konštrukcií. Tak som tam stál sám a nemal som čo robiť. Vravel som si, že ten Matlo nakoniec prišiel, ale zašiel do Nay tanečného domu. Povedal som mu, že som pod modrým stanom vedľa hlavného stejdžu, a možno išiel len do toho druhého, o kúsok ďalej. Rozhodol som sa teda prebehnúť cez ten lejak do Nayka. Tam ho však nebolo, tak som sa rozhodol zavolať mu. On bol vraj v Red Bull stánku v ich stanovom. Ten lejak už nebol taký zlý ako pred chvíľou, tak som sa rozhodol, že to prebehnem. Aj keď som bol len v krátkom tričku, bolo mi to jedno. Všetko je lepšie ako postávať sám pod veľkým modrým stanom. S Matlom som sa stretol o pár minút, celý premočený. Po chvíli sme sa rozhodli ísť sa niekam najesť. Mne začínala byť trochu zima, no raňajky som ešte nemal. Zašli sme do Luntera, no akonáhle sme tam prišli, hlad ma akosi prešiel. Tak som tam len tak chilloval s Matlom a jeho milou. Naraňajkovaní sme sa rozhodli zájsť do čajovne. Vedel som, že musím ísť do stanu, trochu obhliadnuť situáciu, čo ten lejačisko narobil, no mne bola taká zima, že pri myšlienke na teplý čaj som ani len neváhal. Posadali sme si na koberec a vychutnávali rôzne čaje. Keď som čo najrýchlejšie dopil ten svoj, utekal som do stanu. Vraj sme boli vytopení, tak som nevedel, čo mám očakávať. Našťastie z toho nič hrozné nebolo. Len trochu vody v stane, no to bolo všetko. Išli sme teda s Klárou a Domčou na raňajky. Tu som si dal môj prvý langoš festivalu. Po všerajšku som bol pekne hladný, keďže som viacej pil ako jedol. Potom sa Domča chystala do stanu .Týždeň, a ja som chcel ísť na jednu diskusiu. Tak sme samozrejme išli do týždňa, kde ale bolo plno, tak sme sa len išli schovať do Ticketportal stanu, lebo znova začalo pršať. Zhodou okolností to bolo miesto, kde bola tá diskusia, kam som chcel ísť. Ako som tak sedel zrazu prišiel ku mne človek s pozdravom "Čau". Obzrel som sa a bol to Lukáš Turiak. Je to pekné takto stretávať ľudí o ktorých ani neviete, že tu sú.
Sedeli sme teda chvíľu na diskusií o slovenských kapelách, no moderátorova angličtina bola asi ako Rasťova čeština. Celé mi to pokazilo dojem, tak sme sa rozhodli odísť. Zašli sme teda na kávu, a keďže ja som už dneska jednu mal, nechcelo sa mi vysedávať a nič nerobiť. Som predsa na Pohode! Toto sa na Pohode nerobí! Vydal som sa teda za Matlom. On sedel na spomínanej diskusií, z ktorej sme len pred chvíľou odišli. Teraz to už bolo však o čosi zaujímavejšie, pretože rôznym zahraničným odborníkom, púšťali rôzne slovenské skvosty. Reakcie boli všeljaké a bolo to vskutku zaujímavé. Po diskusií som sa vydal do stanu. Keď som ta dorazil, spustil sa ďalší lejak. Tento však nebol až taký hrozný, no bol dostatočne silný na to, aby ma uväznil v stane. Keď dážď ustal, vybral som sa koncertovať. Pred Orange stejdžom som stretol Monu s Miňom, tak sme si dali s Miňom spoločnú Stone Roses fotku. To už na nás cerilo zuby teplé slnko. Tak som sa teda vrátil do stanu odložiť si mikinu, a o pár minút som sa ocitol pri stánku s pivom. Bolo sotva poludnie a nechcel som začať deň šetnástkami, tak som sa vybral o trochu ďalej na dvanástku. Keď som držal zlatý mok v ruke, vydal som sa ku hlavnému stejdžu. Hrala tam už totiž kapela zvaná Gallowstreet. Kapela, ktorá teda vie roztancovať človeku nohy. Dychová hudba plná energie. Asi tak by som to opísal. Slnko na mňa pieklo a ja som sa rozhodol schovať do Kušnierika. Tam sa už pripravovala kapela Dáša von Fľaša a ja som mal vychytané miestečko na lavičke, tak som sa rozhodol, že tam ostanem. Vtom mi zazvonil telefón. Bola to Klára. Mala pre mňa totiž tú najlepšiu správu. Našlo sa vraj strúhatko. Vyletel som ako zmyslov zbavený do stanu oproti. Bol tam voľajakýsi týpek, ktorému to trvalo snáď večnosť. Nebol tam ani tak dlho, no ja som sa nemohol upokojiť, dokým som to strúhatko nedržal v rukách. Keď mi ho odovzdali, tak som sa až roztriasol. Všetok ten pocit viny bol zrazu fuč. Mohol som si vychutnávať festival opäť naplno. Prečo však volali Kláre a nie mne, mi je dodnes záhadou, ale to mi bolo v tej chvíli maximálne jedno. Keďže som ho stratil vybité, rozhodol som sa zájsť do nabijačkárne. Ľubošovi o tom zatiaľ nepoviem a potom ho začnem bez slova natáčať na jeho vlastné stratené strúhatko. Som zvedavý na ten jeho výraz. Vybral som sa teda, takmer behom, do Oringe nabijačkárne. Ako som tak čakal v rade pri skvelej hudbe, ktorá sa ozývala z Orange stejdža, mi zazvonil telefón. Bol len Ľuboš so správou, že mám ísť na Orange na The Hydrants. Ako som tak počúval tú hudbu, neplánoval so ani inak. Tak som teda odovzdal strúhatko, a zavítal klasicky 10 metrov pred vežu. Tam som už našiel tancujúcich žilinčanov. Cigáni z Bali si to dávali ako to len cigáni vedia a ľudia šaleli. Tancovali a spievali nezmyselné hovadiny po Balisky a o zábavu bolo postarané. Po skvelom koncerte som sa presunul naspäť pred hlavný stejdž, kde sme sledovali Katarziu. Tá so svojim novým drum'n'bass štýlom mi moc nešla po chuti, no ostal som až do konca. Potom sme sa išli pozrieť na týpka, ktorého keď som videl asi pred dvoma rokmi na tom istom mieste v SLSP aréne, tak som si nadával, že som tam neprišiel skôr. Preto som sa náramne tešil na Beardymana. Keď sme tam však prišli, tak nás zasypala dávka akéhosi techna a hip-hopu, čo mi veľmi po chuti nešlo, tak sme sa vydali preč, do niečoho zahryznúť. Ja som si vychutnal svoju placku a naše cesty s dievčatami sa znovu rozdelili. Hoci Birdy nie je najhoršia speváčka, rozhodol som sa ísť ochutnať niečo zo slovenskej scény, čo som poznal už poriadne dlho, no živý koncert som však nikdy nepočul. Predtým som sa však stretol s Matlom a zašli sme na pivko do Pohoda shopu. Kým Matlo čakal na šestnástky, ja som išiel napred do stanu FM, kde už vyhrávali No Brake. Po ceste popri hlavnom stejdži som akurát započul People pesničku od Birdy, ktorú som poznal ako jednu z mála, tak som bol šťastný, že som ju aspoň letmo počul a nemusel som tam sedieť celý koncert len kvôli nej. Keď zahrali No Brake dve najlepšie pesničky, zjavil sa pri mne Matlo aj s pivom. Ten sa o chvíľu vytratil hľadať ToiToiku. Po pár pesničkách som sa vydal do stanu. Po ceste som zašiel po nabité strúhatko, ktoré som vymenil za vybíjajúci sa anglický mobil, zobral Matla a pri stane sme si posadali na deku. Vytiahol som strúhatko a od šťastia začal natáčať asi všetko čo som videl. Vtedy mi to celé pokazil Ľuboš, ktorý akurát prišiel ku stanom. Môj plán prekvapiť ho zlyhal. Teda, nie tak úplne. Bol poriadne prekvapený. S oborvskou radosťou a úľavou som mu už nabité strúhatko odovzdal. To bol môj posledný kontakt s ním asi už navždy. Radšej si kúpim vlastné a to si sám stratím.
Medzitým som dostal telefonát, že Klára ide k stanom. Ďalší telefonát dostal Ľubooš, že Maniška je pri vstupe do areálu. Tak sme sa vybrali za ňou, keďže Klára bola s ňou, keď som od nej odchádzal. Keď sme sa však stretli bola sama. Každopádne sme sa vybrali, akoby matlo povedal, na Katarziu v mužskom prevedení. Kým sme odišli, zobral som si však ešte zelenú knihu. Stretli sme sa tentokrát za vežou uprosted ranveja, keď som sa dozvedel, že Klára ja pri stane. Tak sme sa pekne obišli, tak som išiel po ňu. Zelenú knihu som nechal u matla, nech mi tam čosi pridá. Keď som sa však vrátil ku ostatným, Matla tam už nebolo. To som ešte nevedel, že ho už neuvidím dokým budem na Slovensku. Rozhodli sme sa teda pochillovať v tieni popri Billy Barmanovi. Po koncerte som si dal moju klasickú fotku a potom prešli asi tri hodiny všeličoho, z čoho nemám veľa spomienok. Pravdepodobne veľa pív. Viem len, že sa všetci vybrali na Solange, vraj sestru Beyoncé, no mňa to moc nelákalo. Na diskusií, kde som bol doobeda, hrali zaujímavú kapelu Nvmeri, no myslím, že som na nich nakoniec nešiel. Naozaj si nepamätám čo som robil až do jedenástej. Nieže by som bol v druhom stave, jednoducho mám blackout.
Anyway, o jedenástej som už bol nastúpený v Ticketportal stane na Saténové ruky. I keď som tam stál sám, veľmi som si to užil. Asi v polke koncertu ma však zaskočil smäd, tak som išiel do najbližšieho výčapu po pivo a vrátil som sa na posledné songy. Po koncerte som dostal ďalší telefonát. Tentoraz od Matla. Chcel odo mňa deku, čo som prekvapivo mal, a doteraz nepoužil, tak som bol aj trochu rád, že ju využije. Dohodli sme sa, že ho počkám pri Nay tanečnom dome. Tam mi hrali na spríjemnennie nálady Blow trio a robili dobrú robotu. Len vďaka tomu som tam dokázal čakať niekoľko minút a aj po tom, ako prišla Klára a následne odišla do stanu, som tam ostal čakať ďalších niekoľko minút. Matlovi som sa už viacej nedovolal a keby ma frajerka nečakala v stane, tak by som ostal až do konca. Bola to ten deň už tretia kapela s trúbkami a dychovými nástrojmi, ktorá ma neskutočne prekvapila a roztancovala. Mal som v pláne zájsť do stanu, no neukladal som sa ešte na spánok. Sľúbil som sa teda Marekovi, že pôjdem zaňho na Sleaford Mods. Keď som si ľahol do stanu, dohnala ma únava, tak som si povedal, že si dám power nap a pojdem na Sleaford Mods. Z power napu som sa až do rána nezobudl, čo veľmi ľutujem. 


Nasledujúce ráno som mal voľno až do jednej. Po umytí zubov som zvážil, že rad do spŕch nie je až taký veľký, a tak som si zobral uterák, od Mony Pohoda šampón a zaradil sa za asi desiatku ľudí. Netrvalo dlho a bol som dnu. Keď som odchádzal, ukradol som si jeden Pohoda šampón aj ja. Osviežený sme išli s Klárou na ľahké raňajky a rannú kávu. Aj keď len čiernu, ale prebudila ma. Pomaly sme sa vybrali aj s Domčou do Luntera, no ešte pred tým sme sa však rozhodli, že si zájdeme. už klasicky ako každý rok, do Curaprox stanu po nové kefky. Nevyhli sme sa však povinnej prednáške, kde mi teta Curaproxka odhalila že mám pokazené zuby. Vraj mám medzi zubami zubný kameň. Čo sa človek nedozvie od cudzích ľudí. Po asi polhodine sme boli vybavení a tak sme zašli s Domčou na sajder obďaleč. Vtom mi zavolal  ľuboš, že či vraj nejdeme do ihryska, tak som sa na túto možnosť nechal veľmi ľahko zlákať. Stretol som ich na mieste, kde som bol pred chvíľkou. V Curaproxe. Maniške sa vtedy zachcelo ísť na kukuricu. Moju radu však nepočúvla, tak ju jedla bez kečupu. Keď sme sa vydali na cestu, zastavili sme sa ešte v Európa stane po fotku. Vraj vám ju vytlačia zadarmo. Tak sme si jednu dali a čakali. Po niekoľkých minútach vypadla zo stroja fotka s troma hlavami. Pokračovali sme teda ďalej do nášho cieľa, kam sme sa však ešte nedostali. Natrafili sme totiž na báger. Normálny originál báger, ktorý si môžeš vyskúšať. Ani sme neváhali a Maniška tam už manévrovala s pákami. Z troch lôpt, ktoré mala zdvihnmúť z kužeľa, sa jej podarilo zodvihnúť dve. Solídny výkon, no rozhodol som sa, že jej to ukážem. Veru, nie je to také ľahké. Po troch pokusoch som nechcel odtiaľ už nikdy odísť. Podarilo sa mi zobrať len jednu loptu. Bol som horší ako Manička. Tento fakt som si jednoducho nechcel  pripustiť. Tak sme pokračovali do ihryska, kde sme však došli len traja. Ja, Ľuboš a Dadka sme snáď tá najrýchlešia obsluha vo všetkých fast-foodových reťazcoch. I keď Ľuboš nemal ani len poňatia, čo sa ku koncu vlastne odohrávalo, my s Dadkou sme otáčali karty aj zaňho a úspešne sme obslúžili všetkých troch zákazníkov. Obslúžili by sme aj ďalších, no čas nám nedoprial. Na Orange-i na nás čakala Hudba z Marsu. Slnko bolo vysoko nad hlavami, tak sa išli všetci schovať do tieňa a ja som sa rozhodol zájsť si po pivo. Maniška išla so mnou, no jej sa chcelo tancovať a nie čakať v rade. Tak sa teda odo mňa odpojila a rozbehla sa do davu pred pódiom. Ja som si poctivo vyčkal na moje pivo pri skvelej hudbe, a vrátil som sa ku slečne s nápisom "YES" na tričku. To zhodou okolností znelo práve aj z reprákov. Keď som našiel Manišku, bola aj s Kapošovcami. Po koncerte som mal hodinu voľna, čo som flákaním premrhal a na Idles som vedel kde mám hľadať Ľuboša. Slnko pieklo stále a bolo jasné, že ten lenivec sa bude schovávať v tieni. Nakoniec tam prišla aj Maniška a neskôr aj Mona s Miňom. S Ľubošom a Dadkou sme sa poriadne namotali na roller disko, tak sme sa vybrali korčuľovať. Na naše sklamanie sme museli mať na sebe ponožky, čo sme s Dadkou nespĺňali. Tak sme si naplánovali riadnu korčuliarsku párty po Jakeovi Buggovi. Bola vtedy síce Dillon, no to ľahko oželiem. Pokračovali sme teda vo festivale. Bol som si niečo prejesť a pomaly sa sa potácal festivalom. Až nakoniec som sa ocitol u Kušnierika. Čakala tam veľká masa ľudí na Paru. Aj keď hrali iba pol hodinku, predpokladám, že väčšina prítomných ľudí mala rovnaký zámer ako ja. Druhý slot mali počas Alt-J, tak tí, čo sa tam chystali, si chceli Paru vychutnať teraz. Po chvíli čakania sa gitary rozozvučili a nohy roztancovali. Aj keď tam bolo mnoho ľudí na malom priestore, zábava bola skvelá. Po koncerte som dostal vynadané, že si chodím kade tade, tak som musel obetovať skvelý koncert Polemicu a musel som si ísť sadnúť na Rodrigo y Gabriela. Tam som sa moc nebavil, čo na mne bolo zrejme vidieť, a tak som dostal vynadané znova. Potom nastala najhoršia časť tohtoročnej Pohody, kedy sa mi začalo prekrývať veľa vecí. Nevedel som sa rozhodnúť, či mám ísť popočúvať aspoň prvú polku Od_veci, ísť na Slobodku alebo vypočuť si polhodinový setík Bad Karma Boy. To posledné ma lákalo najmenej, keďže to bola mladá slovenská kapela, ktorú môžem vidieť hocikedy hocikde. Od_veci je unikátne vždy, keďže to je improvizované a Slobodka keď má niekde nejaký koncert, tak pýtajú podstatne vyššie vstupné ako Karmaboyovci. A veď aj právom, ich hudba je omnoho lepšia a maju za sebou bohatú históriu. Tak si vážení môžete tipnúť kam chcela ísť Klára. Už bolo po piatej, keď som jej vysvetlil, že je nelogické byť na hlúpom krátkom koncerte, ktorý ma nebude až tak veľmi baviť, keď môžem ísť na lepšie veci, ktoré si užijem. Pustila ma teda na Od_veci, kde bolo teraz už asi milión ľudí a von zo stanu nebolo počuť takmer nič. Keby som sa tam vybral desať minút pred začiatkom, tak som si istý, že by som si ešte aj sadol. Keďže z toho nič nebolo, vydal som sa teda aspoň na Slobodnú Európu. Tam som si užil asi pol koncertu v klasickom tieni. Potom sme sa vydali na Jaka Bugga (alebo ako by som povedal s plnýmy ústami - Džagabaga). Tam sme však prišli už keď Jake hral v plnom prúde. Vychutnal som si aspoň niekoľko pesničiek, kým sme odišli z koncertu druhého najväčšieho headlinera, aby sme mohli ísť na Bez ladu a skladu. Opäť, hudba, ktorú v mojom mobile nenájdete. Tak sme tam sedeli na tráve, ďaleko od stejdža, pretože Budiš bol preplnený ľuďmi. Keď sme to tam presedeli, mohol som zabudnúť na moje korčuľovanie. Išli sme na Dillon, v EUrópa stane, ktorý bol preplnený, takže tam bolo asi tritisíc stupňov. Poznám od nej jednu pesničku, ktorá sa mi páči, no to je asi tak všetko. Ako som sa neskôr dozvedel, prišli sme už neskoro, pretože ju už odspievala. Po asi dvoch pesničkách sme sa vybrali odtiaľ preč. Naozaj sa to tam nedalo vydržať. Nasledoval headliner Pohody. Na Alt-J sme si sadli vedľa veže. Pomaly sa to začalo plniť a nakoniec prišli aj traja muzikanti a spustili svoju šou. Celkom to bolo v pohode, no zo slúchatiek to znie lepšie ako naživo, čo je asi to najhoršie, čo kapela môže urobiť.
Dlho sme ale neostali. Kláru pochytila únava a vybrala sa do stanu. Síce som nestihol ich najväčší hit Breezblocks, ale aspoň som si mohol vychutnať pesničku Something good, ktorá sa mne osobne páči od nich najviac. Vydali sme sa teda do stanu. Keď sme tak prechádzali okolo Ticketportalu, zachytili sme pár tónov od Pary. Keď som sa po festivale dopočul, aká tam bola atmosféra, začalo mi byť ľúto, že som na nich nešiel. Prešli sme tak teda popri Pare až ku Orange stejdžu. Tam ma pochytil ten známy nepríjemný pocit, že všetkému je opäť koniec a musím čakať celý rok, kým to znova príde. Čakám takto na Pohodu, ako každý čaká na Vianoce. Odpočítavam mesiace a dni celý rok. Sú to proste tie najlepšie tri dni v roku. Z mojich myšlienok ma vytrhli dvaja okoloidúci hipsteri. Už keď bolo po všetkom, stretnem ľudí zo Smečka. Braňa s Alicou som tu teda vôbec nečakal. A tak to je. Aj keď o sebe ľudia nedajú vedieť, osud to vždy zariadi tak, že sa aj tak stretneme. Hoci to je na úplnom konci festivalu. Tak sme sa pozdravili a pokračovali spať. Trochu ma mrzelo, že neuvidím Waltera Schnitzelsona v Silent disku, ale vybral som sa do stanu. Aj tak tam vraj bolo príšerne veľa ľudí. S tým som skončil moju šiestu Pohodu.

Nedeľné ráno som sa prebudil do zamračeného počasia. Síce ešte nepršalo, no vyzeralo to tak, že čoskoro bude. Oči som poriadne ani nerozlepil, no musel som sa pomaly pobaliť. Keď som videl, že náš šofér má už takmer pobalený aj celý stan, vedel som že moc času teda nemám. Hlavne keď som mal poskladať hneď dva stany. Musím poznamenať, že Ľuboš sa o mňa postaral dôveryhodne na tohtoročnej Pohode. Nielen že mi postaval stan, ale dokonca mi pomohol aj zložiť ten Monin. Ako sa na druhý deň ukázalo, bola to zbytočná robota. Mal som ho pripnutý na ruksaku, a keď som prešiel od autobusovej stanice na železničnú, už som ho pripnutý nemal. Vlak mi akurát prichádzal, tak mi neostal čas na hľadanie. Tak som sa s tým stanom mohol rozlúčiť. Nevadí, naspať na letisko. Tam sme mali už takmer všetko pobalené, tak sme si to namierili smerom k autu. Dadka, ktorá išla vrátiť poháre, nás bleskovo dobehla a tak, keď sme už boli všetci nastúpení, sme sa vydali na cestu domov. Dovidenia milá Pohoda.
Ľuboš určite vyzeral podozrievavo a opite, tak asi preto ho príslušník polície odstavil. Prekvapivo náš pán vodič nenafúkal. Tak sme pokračovali so zastávkou v Považskej až do Žiliny, kde som si dal u Ľuboša sprchu a požičal od neho dve knihy a kraťase. Znovu čo ma tento úžasný človek vytiahol zo šlamastiky a potešil. Za týchto pár dní mu dlhujem veľa. A aby toho nebolo málo, neskôr v ten deň mi ešte aj upiekol v Brezanoch pizzu. No človek môže byť jednoducho rád, že môže tráviť čas s takýmito ľuďmi.