-You've dropped something.
-What the fuck? I've got everything.
-Your smile...
-Exuse me, can you punch her for me?
I taketo pribehy ma zastihnu na sobotnej prechadzke velkomestom. Stale bez prace, elektriny, jedla a skoro aj internetu. Dnes som porozdaval 20 zivotopisov a cakam aspon na jeden telefonat. Zivot je tazky. Som unaveny a uz nevladzem. Najradsej by som sa zbavil tohto pocitu. Som rad ked si citam a spominam na priatelov. Mam poslednu minutu na nete tak caute!!!!
sobota 20. júla 2013
utorok 16. júla 2013
Bažant Pohoda
V stredu ráno si mierne privstanem nech ešte povybavujem pár vecí ako vytlačiť si potrebné papiere a hlavne zmeniť euráče na libry nech sa mi nemíňajú. Rozlúčka s Beaglom & Táňou a na vlak. Všetko v pohode až dokým nepríde psycho v Považskej, Vďaka bohu že tá prestávka v tomto meste bola plánovaná. Tak som si užil pekný deň a pokračoval som do Trenčína. Tu som mal hodku a pol do kyvadlovky. Tak som popozeral Trenčín, kúpil krížovky a čakal. Keď prišiel autobus s nápisom "Brigádnici Pohoda" utekal som dnu, nech si ešte sadnem. Tak som sedel. Vystupujem a že čo teraz? Tak sa rútim do stanového keď zrazu na mňa volajú že mám čakať. Šak ja ešte nemám pásku. Tak po opáskovaní som spokojne išiel rozložiť stan ku sestričke, ktorá ma už čakala s pivkom pre mňa. Tak som rozložil stan celkom sám, niečo zjedol a pomaličky sa už blížilo stretko páskovačov. Bol to celkom fajn pocit chodiť pomedzi všetkých tých dobrovoľníkov, keď viete, že vy za to dostanete zaplatené. Cítil som sa akoby ma povýšili. Po nudných papierovačkách a podpisovačkách som mal voľno tak reku si obzriem areál. Síce tam nebol ani jeden návštevník, a len niekoľko brigádnikov a organizátorov, bordelu tam bolo ako zadarmo. No tak sa opäť po roku zoznamujem s Trenčianskym letiskom. Ako si tak vykračujem tmavou nocou, skrsla mi v hlave myšlienka peknej fotky na Orange stage-i ešte kým tam nik neni. Tak som sa postavil do stredu a fotka bola na svete. Keď tu zrazu típek zabil najväčšie svetlá na mňa, tak rýchlo zmaestrovaná aj druhá foto a po poďakovaní ich zhasol. Bol som tým veľmi potešený. Tak pomaly som sa pobral spať.
Ráno ma veľmi nepríjemne prebúdza pravidelné klopkanie dažďových kvapiek na steny môjho stanu. Nálada mi rapídne klesla a neostávalo mi nič iné, ako si na chvíľočku ešte ľahnúť a prečkať dážď. No po hodine spánku bol dážď ešte mohutnejší a prvé kvapky sa už aj rozhodli navštíviť môj stan zvnútra. Po niekoľkých minútach preklínania sa počasie konečne ukľudnilo. Tak deň začínam školením a BOZP. Po ňom mám asi dve hodinky do zas ďalšieho školenia na bráne. Tak medzitým skočím do CBAčka po nejaké raňajky. Pri platení mi ujo predavač prihodí Bebe a ďalší človek čo ma poriadne potešil. Šťastný som odchádzal a po príchode do stanu som zistil že vchod do môjho stanu obkolesilo pár ďalších stanov. Nevadí. Tak sme na bráne obdržali pár teplých slov a pomaličky sa poberali do roboty. Pred smenou sme mali v pláne zavítať ešte na obed no ten obrovsky dlhý rad a neotvorená obedáreň nás odradila tak sme išli teda rovno na bránu. Areál sa otváral o druhej, no my sme boli ready už o jednej. Po otvorení festivalu Miškom Kaščákom mi spríjemnili páskovanie známi hasiči s trúbkami - Funny Fellows. Bolo to skvelé. Tak po nejakých dvoch hodinkách sa to konečne umúdrilo a ľudia začali chodiť s prestávkami. Páska po páske, človek za človekom, pomaly sa to míňalo a bol som na konci mojej smeny. Ide sa festivalovať. Premiestnenie stanu medzi obyčajných ľudí, no s veľmi výhodnou polohou. Z diaľky počuť len The Bots, no nebolo to to, čo som si predstavoval. 16-roční chalani koncertujú na Pohode. To je vskutku úctyhodné, no dnes boli lepšie kapely na sklade. Zavialo nás do stanu EUrópa na Žilinské divadlo. Odtiaľ sme sa však pobrali trošičku skorej. Vedľa bol totiž Polemic. Prídeme tam a tu dva a pol človeka. Pozerám že to musí byť nejaké chyba. Polemici boli už na pódiu a nazvučovali sa. Nik tam nebol. Žeby nikoho na Pohode nezaujímal Polemic? To sa mi veru nezdá. Samozrejme, že to len ja debil som si zle pozrel a stál som tam o polhodinu skôr. Za to sme mali vychytané miesta na snáď najlepší koncert Polemicu aký som kedy zažil. Obrovská masa ľudí tancujúcich a spievajúcich všetky pesničky vyšperkovali atmosféru na výbornú. No bohužiaľ som sa musel odtiaľ pratať preč, hoci len veľmi ťažko a so slzami v očiach, ale stáť na Kaiser Chiefs kdesi vzadu som netúžil. Tak som v druhom rade čakal na koncert, ktorý bude taký obyčajný a budem poznať možno 3 pesničky. To som však ešte netušil že to odpália peckou "Never miss a beat" a pri druhej pesničke si stane rovno predo mňa a odspieva tam polovicu pesničky. Rovno nado mnou. Bol som síce v druhom rade, no bol rovno predo mnou. Takže som mu mohol aj ofinu učesať čo bol tak blízko. Poznal som takmer všetky pesničky až na dve alebo tri a poriadne som si to užil. Spevák vyliezol na konštrukciu stage-u, vybehol na betónový múr, behal hore dole a poriadne zabával ľudí. Z tých bolo cítiť že sa baví aj ten posledný. Po koncerte som bol taký užasnutý, že som len ťažko hľadal slová na opísanie toho, čo som práve videl. Bolo to grandiózne a úchvatné. Myslím, že to môžem označiť za najlepší koncert môjho života. Po Kaiseroch som sa nejako ocitol v stane až dokým som neuvidel na hodinkách pokročilý čas. Išiel som si vypočuť aspoň jednu pesničku od Smashing pumpkins. Obrovský dav ľudí ma donútil postávať len na okraji. Jedna pesnička mi absolútne stačila na to, aby som ľutoval že som sem neprišiel skôr a že už musm odchádzať na bránu. Skvelá služba od jednej do piatej. Pri špeciálnom vchode, kde som moc roboty nemal. No čas sa nevliekol nikdy pomalšie. Neskutočne pomaly. Keď som si myslel že už prešlo aspoň 10 minút, v skutočnosti prešli len dve. K tomu sa pridala ešte poriadna únava a o piatej som myslel že umriem od šťastia že už konečne končím. Idem radšej spať.
Ráno ma budí zas len dážď. No len taký malý. Hneď bol aj preč. Po rannej "hygiene" sme sa vybrali do Tesca, no po ďalšom krátkom spŕchnutí sme mohli ísť až o chvíľu. Keďže nás nepustili normálnou cestou, museli sme ísť hádam cez Tokio aby sme sa tam vôbec dostali, tak sme len v nejakej pofidérnej dedinke len skočili do miestneho obchodu, kde nám poradili Kaufland za rohom. Tak sme tu nakúpiloi všetko potrebné na jedenie a hlavne pitie, a išlo sa naspäť. Tu už radšej na kyvadlovke, pretože tú dlhú cestu som už nebol ochotný absolvovať znova peši. Tak pri areáli Pohody sme niečo poprelievali do plastových fliaš a niečo do našich krkov a išli sme dnu. Celkom naladení, sme zbavili tekutín aj ďalšiu fľašu a šli sme do stanu. Nejako sa nám tam dobre ležalo, keďže z Pary sme videli asi tri pesničky. Bolo nám brutálne zle a nevidel som to niak inak ako len si ľahnúť do stanu. Tu ma sklátilo a o hodinku som vstal a šiel na Bloc Party. Od nich som očakával celkom poriadnu nádielku zábavy. Neviem či to bolo mojim stavom, alebo ich hrou, ale nebolo to to, čo som očakával. Nevravím, že ma to nebavilo, ale po Kaiseroch si prestavujem poriadny koncert trochu inak. Ale boli určite dobrí. To zas nemôže poprieť. Po pesničke "Banquet" som bol spokojný a mohol som ísť na redheadku s krásnym hlasom - Kate Nash. Keď však vybehli 4 punkáčky s rozladenými basgitarami, bicími a elektrikou, veľmi dlho mi trvalo kým som sa presvedčil, že nepresunuli žiadnu kapelu. Tak namiesto jemných songov som videl koncert tvrdej girl-band. Kate vbehla aj do davu a samozrejme že som sa jej dotkol. Tak prekvapený z Kate som utekal na kapelu, ktorá nikdy nesklame. Walter Schnitzelsson už na Redbull tour buse hrali svoj prvý song a ja som sa hneď zapojil do tancovania. Všetky vychytávky a k tomu aj nejaká punková vec, na ktorú sa strhlo poriadne pogo. Samozrejme že som nemal síl byť v ňom, tak som si len indivindi skákal. Poriadne okrášlenie koncertu boli nafukovacie žleté lopty, ktorých bolo nekonečne veľa a všetky lietali vo vzduchu a bolo to úžasné a krásne. Po poslednej pesničke "Million years" si po zaslúženom potlesku ešte zahrali Ramones-ovku "Do you wanna dance" a všetci odchádzali spokojní. Django django som počúval už len zo stanu a na Atoms for peace so sedel hodne ďaleko s pivkom v ruke. Hudba ani nie tak moc pre mňa. Niečo také, čo by som si určite nedal ako zvonenie telefónu. Ale tak každopádne ma čakal opäť ďalšia nočná. Dlhé a dlhé hodiny mi oživili ľudia ako Ďuro Podmanický z Billy Barman alebo Pyco. Ale asi najviac jedna milá zlatá angličanka, ktorá ma objala a riadne mi zdvihla náladu. Tak nejak s brieždením padlo aj 5 hodín a mal som namierené rovno do stanu.
Spánok zas len 4 hodiny, keďže ráno ma opäť zobúdza slnko a teplo.V sobotu som mal prázdnu kolónku "must to see" a tak som len zavítal na roller disco, pretože dovtedy na to nejako nebol čas. Po korčuľovaní sme išli obdivovať Latináka, Jakaba a ostatných na teatro tatro. Celkom sranda. Odtiaľ na kúzelníka Talostana. Všetky tie triky by som mohol vidieť aj 40 krát, no nikdy ma to neprestane baviť. On jednoducho vie zabaviť ľudí. Pri tónoch vidieka som závisláčil na nete a poslal pohľadnicu. Ešte jedno senzačné predstavenie Talostana a bol som spokojný. Potom nastalo také obrovské flákanie po Pohode, že keď sme chceli ísť na 15 minút na Midi Lidi, tak sme nestihli ísť ani na sľúbených 15 minút Vec, ktorý bol hneď po nich. Radšej som sa zabetónoval. Po obehnutí gastro stánkov som samozrejme stál v rade na pivo, keď sa tu zrazu z Orange stage-u spustí hlas z Google translatora, ktorý predstavil kapelu Dubioza kolektív. Najkrajšia bola veta "Fajčenie marihuany počas nasledujúceho koncertu je vysoko odporúčané." Vtedy som vedel, že si ten koncert užijem. Spustila sa hudba štýlu reggae, ska a miestami i dramáču. Bosniakom nebolo skoro nič rozumieť, ale to nikomu nevadilo. Veľmi mi to pripomínalo Irie Revoltés. Lenže toto bolo o čosi živšie. To potvrdil aj fakt, že ľudia densili aj 15 kilometrov ďaleko. Jednoducho od stage-u až do nevidím, každý jeden človek sa hýbal. Tá hudba jednoducho ľudskému telu nedala pokoj. Na 10 minút som si ešte zakorčuľoval, vychutnal posledné pesničky Dubiozy a utekal na poslednú smenu na bránu. Od deviatej som sedel až kým neprišla posledná polhodinky. Dovtedy tam síce hral nejaký ten dramík, no čas išiel beztak veľmi pomaly. No keď som začul prvé tóny Subways, hneď som sa prebudil ako po 4 fackách. Hneď sa mi aj lepšie robilo, i keď prišla obrovská masa ľudí. Aj čas utekal ako bláznivý keď som si pospevoval. Dokonca som potiahol aj 15 minút nadčasu a vôbec mi to nevadilo pri pesničkách ako "Oh yeah" a "Young for eternity". Tak som išiel vytešený dopiť Becherovku čo ostala z BeTonu a išlo sa partyovať. Na kolotoči s opitým (alebo nadrogovaným) típkom, ktorý ma mal akože zaistiť nech nevypadnem. Síce som nemal poriadne ani z čoho, no bola to haluz. Potom sme sa ešte zachillovali na veži a šli sme do stanu. Zas len spánok a ráno už len hnusný pocit z toho, že sa táto skvelá Pohoda končí.
Po hodinovom balení som bol konečne pripravený odísť a tak som s úsmevom na perách nastupoval do taxíka. Ďalej už len nedeľa strávená v Blave. Hrad a námestie a podobné blbosti. Fotka a la Pete Doherty pod Michalskou bránou a najlepšia zmrzlina akú som kedy zažil. A lepšiu už jednoducho ani zažiť nemôžem. Čosi neskutočné. Normálna zmrzka mi už normálne ani nechutí. To čo som lízal v Bratislave na obchodnej ulici bolo niečo čo si nedokážete ani len predstaviť. No každopádne som na druhý deň zavítal do Brna na magorove promćie a mal som druhú najlepšiu zmrzku v mojom živote. Ja som to jednoducho nechápal. Zmrzliny nejem, pretože mi to moc nechutí, no to čo som zjedol za tieto dva dni bolo nenormálne. Úžasná a lahodná chuť. Dokonca 80% ovocia v zmrzke. Bolo to nevídané. A to s tými naj som ešte neskončil. Akonáhle som vkročil do reštauráciokrčmy "Drevěná rúže", o tri hodinky som vychádzal s pocitom kráľa. Útulné miestečko s milou obsluhou. No to nájdete všade. Dôležité je hlavne ako sa najete. Tak okamžite ma ohúrila čapovaná plznička z tanku. No a keď doniesli jedlo... Snáď to najlepšie aké som kedy jedol. Porcie, ktoré vyzerali tak normálne som nevládal do seba napchať. No človek nenechá ani len kvapku na tanieri kým všetku tú dobrotu nezje. Varené ako pre celebrity. Ako od najlepšieho kuchára. Úžasné a výdatné jedlo. Bolo to fantastické. A do večera som zjedol jeden jogurt a stále som išiel spať s plným bruchom. Bolo to skvelé.
Ako aj celý týždeň... :)
Ráno ma veľmi nepríjemne prebúdza pravidelné klopkanie dažďových kvapiek na steny môjho stanu. Nálada mi rapídne klesla a neostávalo mi nič iné, ako si na chvíľočku ešte ľahnúť a prečkať dážď. No po hodine spánku bol dážď ešte mohutnejší a prvé kvapky sa už aj rozhodli navštíviť môj stan zvnútra. Po niekoľkých minútach preklínania sa počasie konečne ukľudnilo. Tak deň začínam školením a BOZP. Po ňom mám asi dve hodinky do zas ďalšieho školenia na bráne. Tak medzitým skočím do CBAčka po nejaké raňajky. Pri platení mi ujo predavač prihodí Bebe a ďalší človek čo ma poriadne potešil. Šťastný som odchádzal a po príchode do stanu som zistil že vchod do môjho stanu obkolesilo pár ďalších stanov. Nevadí. Tak sme na bráne obdržali pár teplých slov a pomaličky sa poberali do roboty. Pred smenou sme mali v pláne zavítať ešte na obed no ten obrovsky dlhý rad a neotvorená obedáreň nás odradila tak sme išli teda rovno na bránu. Areál sa otváral o druhej, no my sme boli ready už o jednej. Po otvorení festivalu Miškom Kaščákom mi spríjemnili páskovanie známi hasiči s trúbkami - Funny Fellows. Bolo to skvelé. Tak po nejakých dvoch hodinkách sa to konečne umúdrilo a ľudia začali chodiť s prestávkami. Páska po páske, človek za človekom, pomaly sa to míňalo a bol som na konci mojej smeny. Ide sa festivalovať. Premiestnenie stanu medzi obyčajných ľudí, no s veľmi výhodnou polohou. Z diaľky počuť len The Bots, no nebolo to to, čo som si predstavoval. 16-roční chalani koncertujú na Pohode. To je vskutku úctyhodné, no dnes boli lepšie kapely na sklade. Zavialo nás do stanu EUrópa na Žilinské divadlo. Odtiaľ sme sa však pobrali trošičku skorej. Vedľa bol totiž Polemic. Prídeme tam a tu dva a pol človeka. Pozerám že to musí byť nejaké chyba. Polemici boli už na pódiu a nazvučovali sa. Nik tam nebol. Žeby nikoho na Pohode nezaujímal Polemic? To sa mi veru nezdá. Samozrejme, že to len ja debil som si zle pozrel a stál som tam o polhodinu skôr. Za to sme mali vychytané miesta na snáď najlepší koncert Polemicu aký som kedy zažil. Obrovská masa ľudí tancujúcich a spievajúcich všetky pesničky vyšperkovali atmosféru na výbornú. No bohužiaľ som sa musel odtiaľ pratať preč, hoci len veľmi ťažko a so slzami v očiach, ale stáť na Kaiser Chiefs kdesi vzadu som netúžil. Tak som v druhom rade čakal na koncert, ktorý bude taký obyčajný a budem poznať možno 3 pesničky. To som však ešte netušil že to odpália peckou "Never miss a beat" a pri druhej pesničke si stane rovno predo mňa a odspieva tam polovicu pesničky. Rovno nado mnou. Bol som síce v druhom rade, no bol rovno predo mnou. Takže som mu mohol aj ofinu učesať čo bol tak blízko. Poznal som takmer všetky pesničky až na dve alebo tri a poriadne som si to užil. Spevák vyliezol na konštrukciu stage-u, vybehol na betónový múr, behal hore dole a poriadne zabával ľudí. Z tých bolo cítiť že sa baví aj ten posledný. Po koncerte som bol taký užasnutý, že som len ťažko hľadal slová na opísanie toho, čo som práve videl. Bolo to grandiózne a úchvatné. Myslím, že to môžem označiť za najlepší koncert môjho života. Po Kaiseroch som sa nejako ocitol v stane až dokým som neuvidel na hodinkách pokročilý čas. Išiel som si vypočuť aspoň jednu pesničku od Smashing pumpkins. Obrovský dav ľudí ma donútil postávať len na okraji. Jedna pesnička mi absolútne stačila na to, aby som ľutoval že som sem neprišiel skôr a že už musm odchádzať na bránu. Skvelá služba od jednej do piatej. Pri špeciálnom vchode, kde som moc roboty nemal. No čas sa nevliekol nikdy pomalšie. Neskutočne pomaly. Keď som si myslel že už prešlo aspoň 10 minút, v skutočnosti prešli len dve. K tomu sa pridala ešte poriadna únava a o piatej som myslel že umriem od šťastia že už konečne končím. Idem radšej spať.
Ráno ma budí zas len dážď. No len taký malý. Hneď bol aj preč. Po rannej "hygiene" sme sa vybrali do Tesca, no po ďalšom krátkom spŕchnutí sme mohli ísť až o chvíľu. Keďže nás nepustili normálnou cestou, museli sme ísť hádam cez Tokio aby sme sa tam vôbec dostali, tak sme len v nejakej pofidérnej dedinke len skočili do miestneho obchodu, kde nám poradili Kaufland za rohom. Tak sme tu nakúpiloi všetko potrebné na jedenie a hlavne pitie, a išlo sa naspäť. Tu už radšej na kyvadlovke, pretože tú dlhú cestu som už nebol ochotný absolvovať znova peši. Tak pri areáli Pohody sme niečo poprelievali do plastových fliaš a niečo do našich krkov a išli sme dnu. Celkom naladení, sme zbavili tekutín aj ďalšiu fľašu a šli sme do stanu. Nejako sa nám tam dobre ležalo, keďže z Pary sme videli asi tri pesničky. Bolo nám brutálne zle a nevidel som to niak inak ako len si ľahnúť do stanu. Tu ma sklátilo a o hodinku som vstal a šiel na Bloc Party. Od nich som očakával celkom poriadnu nádielku zábavy. Neviem či to bolo mojim stavom, alebo ich hrou, ale nebolo to to, čo som očakával. Nevravím, že ma to nebavilo, ale po Kaiseroch si prestavujem poriadny koncert trochu inak. Ale boli určite dobrí. To zas nemôže poprieť. Po pesničke "Banquet" som bol spokojný a mohol som ísť na redheadku s krásnym hlasom - Kate Nash. Keď však vybehli 4 punkáčky s rozladenými basgitarami, bicími a elektrikou, veľmi dlho mi trvalo kým som sa presvedčil, že nepresunuli žiadnu kapelu. Tak namiesto jemných songov som videl koncert tvrdej girl-band. Kate vbehla aj do davu a samozrejme že som sa jej dotkol. Tak prekvapený z Kate som utekal na kapelu, ktorá nikdy nesklame. Walter Schnitzelsson už na Redbull tour buse hrali svoj prvý song a ja som sa hneď zapojil do tancovania. Všetky vychytávky a k tomu aj nejaká punková vec, na ktorú sa strhlo poriadne pogo. Samozrejme že som nemal síl byť v ňom, tak som si len indivindi skákal. Poriadne okrášlenie koncertu boli nafukovacie žleté lopty, ktorých bolo nekonečne veľa a všetky lietali vo vzduchu a bolo to úžasné a krásne. Po poslednej pesničke "Million years" si po zaslúženom potlesku ešte zahrali Ramones-ovku "Do you wanna dance" a všetci odchádzali spokojní. Django django som počúval už len zo stanu a na Atoms for peace so sedel hodne ďaleko s pivkom v ruke. Hudba ani nie tak moc pre mňa. Niečo také, čo by som si určite nedal ako zvonenie telefónu. Ale tak každopádne ma čakal opäť ďalšia nočná. Dlhé a dlhé hodiny mi oživili ľudia ako Ďuro Podmanický z Billy Barman alebo Pyco. Ale asi najviac jedna milá zlatá angličanka, ktorá ma objala a riadne mi zdvihla náladu. Tak nejak s brieždením padlo aj 5 hodín a mal som namierené rovno do stanu.
Spánok zas len 4 hodiny, keďže ráno ma opäť zobúdza slnko a teplo.V sobotu som mal prázdnu kolónku "must to see" a tak som len zavítal na roller disco, pretože dovtedy na to nejako nebol čas. Po korčuľovaní sme išli obdivovať Latináka, Jakaba a ostatných na teatro tatro. Celkom sranda. Odtiaľ na kúzelníka Talostana. Všetky tie triky by som mohol vidieť aj 40 krát, no nikdy ma to neprestane baviť. On jednoducho vie zabaviť ľudí. Pri tónoch vidieka som závisláčil na nete a poslal pohľadnicu. Ešte jedno senzačné predstavenie Talostana a bol som spokojný. Potom nastalo také obrovské flákanie po Pohode, že keď sme chceli ísť na 15 minút na Midi Lidi, tak sme nestihli ísť ani na sľúbených 15 minút Vec, ktorý bol hneď po nich. Radšej som sa zabetónoval. Po obehnutí gastro stánkov som samozrejme stál v rade na pivo, keď sa tu zrazu z Orange stage-u spustí hlas z Google translatora, ktorý predstavil kapelu Dubioza kolektív. Najkrajšia bola veta "Fajčenie marihuany počas nasledujúceho koncertu je vysoko odporúčané." Vtedy som vedel, že si ten koncert užijem. Spustila sa hudba štýlu reggae, ska a miestami i dramáču. Bosniakom nebolo skoro nič rozumieť, ale to nikomu nevadilo. Veľmi mi to pripomínalo Irie Revoltés. Lenže toto bolo o čosi živšie. To potvrdil aj fakt, že ľudia densili aj 15 kilometrov ďaleko. Jednoducho od stage-u až do nevidím, každý jeden človek sa hýbal. Tá hudba jednoducho ľudskému telu nedala pokoj. Na 10 minút som si ešte zakorčuľoval, vychutnal posledné pesničky Dubiozy a utekal na poslednú smenu na bránu. Od deviatej som sedel až kým neprišla posledná polhodinky. Dovtedy tam síce hral nejaký ten dramík, no čas išiel beztak veľmi pomaly. No keď som začul prvé tóny Subways, hneď som sa prebudil ako po 4 fackách. Hneď sa mi aj lepšie robilo, i keď prišla obrovská masa ľudí. Aj čas utekal ako bláznivý keď som si pospevoval. Dokonca som potiahol aj 15 minút nadčasu a vôbec mi to nevadilo pri pesničkách ako "Oh yeah" a "Young for eternity". Tak som išiel vytešený dopiť Becherovku čo ostala z BeTonu a išlo sa partyovať. Na kolotoči s opitým (alebo nadrogovaným) típkom, ktorý ma mal akože zaistiť nech nevypadnem. Síce som nemal poriadne ani z čoho, no bola to haluz. Potom sme sa ešte zachillovali na veži a šli sme do stanu. Zas len spánok a ráno už len hnusný pocit z toho, že sa táto skvelá Pohoda končí.
Po hodinovom balení som bol konečne pripravený odísť a tak som s úsmevom na perách nastupoval do taxíka. Ďalej už len nedeľa strávená v Blave. Hrad a námestie a podobné blbosti. Fotka a la Pete Doherty pod Michalskou bránou a najlepšia zmrzlina akú som kedy zažil. A lepšiu už jednoducho ani zažiť nemôžem. Čosi neskutočné. Normálna zmrzka mi už normálne ani nechutí. To čo som lízal v Bratislave na obchodnej ulici bolo niečo čo si nedokážete ani len predstaviť. No každopádne som na druhý deň zavítal do Brna na magorove promćie a mal som druhú najlepšiu zmrzku v mojom živote. Ja som to jednoducho nechápal. Zmrzliny nejem, pretože mi to moc nechutí, no to čo som zjedol za tieto dva dni bolo nenormálne. Úžasná a lahodná chuť. Dokonca 80% ovocia v zmrzke. Bolo to nevídané. A to s tými naj som ešte neskončil. Akonáhle som vkročil do reštauráciokrčmy "Drevěná rúže", o tri hodinky som vychádzal s pocitom kráľa. Útulné miestečko s milou obsluhou. No to nájdete všade. Dôležité je hlavne ako sa najete. Tak okamžite ma ohúrila čapovaná plznička z tanku. No a keď doniesli jedlo... Snáď to najlepšie aké som kedy jedol. Porcie, ktoré vyzerali tak normálne som nevládal do seba napchať. No človek nenechá ani len kvapku na tanieri kým všetku tú dobrotu nezje. Varené ako pre celebrity. Ako od najlepšieho kuchára. Úžasné a výdatné jedlo. Bolo to fantastické. A do večera som zjedol jeden jogurt a stále som išiel spať s plným bruchom. Bolo to skvelé.
Ako aj celý týždeň... :)
pondelok 1. júla 2013
Topfest II
O minuloročnom Topfeste ste sa už mali možnosť dočítať v tomto blogu. Tento ročník mal teda čo prekonávať. Síce veľmi pomixovaný, no nadupaný line-up sľuboval veľmi veľa. Ale tak pekne poporiadku.
Nejdem tu vypisovať ako som sa balil a podobné somariny. I keď som mal ruksak väčší ako som ja sám a mal som tam len 3 tričká, zrejme vás to zaujímať nebude. S vyčesaným čírom som mohol vyraziťdo ulíc za Topfestom. Vychytávka s chalanmi v Hypke, kde bereme dáke tie brzdy. Na stanici znovu ďalší známi. V pomerne plnom vlaku sme predsa len našli aspoň tri voľné miesta v jednom kupéčku, takže sme sa nakoniec akosi roztrúsili po celom vlaku. No tešili sme sa len do Žiliny, kde nás partia smädných tínedžerov s tričkami Iron Maiden a miestenkami v ruke poslala do uličky. Tak som až do Piešťan strávil po stojačky. Nakoniec som zdravo docestoval až do cieľa aj s lístkom len do Trenčína. Po výstupe z vlaku okamžitá stretávka s Peťom, Nikou, Tomášom a podobnými človekmi. Vlak meškal a ja som bažil po Airfare, no nech som počítal ako som chcel, jednoducho som to nestíhal. Ale tak vravím si reku zhodím stan a pôjdem tam ihneď. No len čo sme bohovsky rýchlym krokom konečne dorazili ku stanovému mestečku čakalo ma veľmi nepríjemné prekvapenie v podobe dlhého radu kvôli prehľadávačkám. Nesmelo sa tam totiž nosiť sklo. S troma vodkami v taške som len pokrútil hlavou. No počas čakania len šikovno skryť do spacáku a ku topánkam a ujo SBS-kár si ničoho nevšimol. To sa už nedá povedať o Jakubovi, ktorý mal len jednu fľašu v celom batohu a aj tú mu našli. Tak tu som sa ocitol v situácií kedy mňa pustili dnu, Kubo čakal na plastové fľaše, Peťo sa kamsi stratil, Dávid a spol. nedvíhali a ostatní si užívali Smolu & Hrušky. Kam sa zložiť so stanom? Ale tak nakoniec som sa prikuchtil ku Braňovi, Šulovi a podobným. Aj keď som mal za to menšie pokarhanie od žilinských alkoholikov, no nedá sa byť na dvoch miestach naraz. No tak som sa teda zložil, vyložil, rozložil, odložil. No tak som teda po pár momentoch vybral na môj prvý koncert. SPS na Béčkovom stage-i. Tu boli len tri veci. Klasický punk, poriadne pogo a anarchia. Prvý koncert veru nesklamal a keď som navyše uzrel i Juryho z Konfliktu musel som s ním dať jednu fotku. Škoda len že mám taký skvelý mobil, takže z toho nebolo nakoniec nič. Takto namosúrený a ešte stále mierne podgurážený z absencie na Airfare som vybil (alebo vypil) všetku zlosť zo seba (alebo do seba). Na moje počudovanie to so mnou moc zloby neporobilo a tak som sa vybral i spolu s Matlom na Desmod. Stačila nám jedna pieseň a túžba po brku nás premohla. Tak poriadne spečení sme behali hore a dolu až nás to zafúklo ku kolotočom. Pocit ako nikdy. Bola to síce riadne primitívna somarina, no užil som si to dvojnásobne. Potom si len tak ideme okolo futbalu (toho nafukovacieho naplneného vodou). Potvrdilo sa, že drogy človeku škodia hlavne psychicky. Tak som sa bol utrieť a prezliecť a šiel som na najväčšie legendy aké kedy vystúpili na Topfeste. Kapelníci z Iron Maiden si zaslúžili až prehnaný obdiv. Ľudské hlavy siahajúce až do nedohľadna sa tešili na show, na ktorej som vydržal niečo vyše hodiny. Zvyšok som strávil s Peťom, pivom a zvukmi známych metlákov. Pozdravili sme hudobníkov zo Smoly & Hrušky a zas nám nevyšla fotka. Únava ma ale v týchto momentoch skolila natoľko, že som si išiel asi na polhodinku ľahnúť do stanu. Samozrejme aj s budíkom na Konflikt. Tu ma budí Dávid že poď na Konflikt a ja mu na to, že mám budík. Nehaj ma spať. Toto hrá ešte Iron. Len keď tak počúvam, že Maideni skončili zrejme skôr a konečne ich vystriedala pravá slovenská kvalita. Tak po roku znovu utekáme s Dávidom do poga na "To sme my". Skvelý koncert plný starých dobrých songov a dobrého poga. No po Konflikte som si nevedel predstaviť už nič iné, ako spánok.
Studená a chladná noc a horúce svetlé ráno. K tomuto nepríjemnému kontrastu sa pridal ešte aj nerovný povrch, čo sa v nasledujúcich dňoch odzrkadlilo prevažne na mojej chrbtici. Každopádne ráno vstávam pokým sú ešte všetci zalezení, tak ranná hygiena a prechádzka do BIlly. Tu zdevastujem šalátik s rožkami a vraciam sa. V poriadnych horúčavách rozprestrieme celtu a chillujeme v tieni a dyme. Smiech nás sprevádzal až do jednej popoludní, kedy už ABBA rinčala z Béčka. Veru dobre nám je a navyše sa úspešne ubraňujem všetkým priesvitným nápojom. Britský punk v podaní Zico Chain mi znel lepšie na papieri, než naživo. Možno i preto sa prvé kvapky rozhodli spadnúť. Všetci sa utekáme schovať pod obrovský biely stan s lavičkami. Pod plieskajúcimi krúpami tancovali len tí najopitejší. Mnoho vody padlo na zem za tých pár minút, čo nemusel byť príjemný pohľad na náš stan. Chvalabohu igelit ochránil pred každou jednou kvapkou. To si už nemôže povedať Šulov stan. Ale očividne mu to neprekážalo. Po daždi mi ostal už len pohľad na Majka Spirita a jeho koncert. Ku tomu poviem len toľko, že očakávania sa naplnili. No našli sa tam i hip-hopoví extrémisti. Každopádne som sa už nevedel dočkať na Klusa. Ten to rozbalil vo veľkom štýle a opäť potvrdil to, prečo ho majú ľudia tak radi. Gladiátor bolo počuť zo stejdžu, kým sme my obedovali po kebabe. Potom už len I.M.T. Smile a dovtedy jednoznačne najlepší koncert. Ivo Tásler aj s kolegami predviedli skvelú show vyšperkovanú ďalším brkom. Po ich konci sme ostali pred stage-om. Chytili sme si miesta na Ska-Péčko v prvom rade presne v strede. No do španielskej ska kapely bolo ešte pomerne ďaleko. Vedľa nasledoval koncert Billyho Talenta. Tých som videl len od vedľa, no na tie najznámejšie piesne som si zafičal. Trochu mi bolo ľúto, že to nemôžem zažívať medzi ľuďmi v pogu, ale to bola daň za miesta na SKA-P. Na tých čakalo už hodne ľudí a to ešte stále hučal Billy a do koncertu bolo vyše hodiny. No minútky sa pomaličky míňali, vedľa už nástroje stíchli a okolo nás nastalo veľké očakávanie. Niekoľko tisíc ľudí už nedočkavo vyspevovali názov kapely. Po nekonečnom čakaní už konečne nastúpil na pódium môj headliner celého festivalu. Rozbehli to skvelou piesňou "Consumo Gusto". Ďalej nasledovali ďalšie skvelé songy ako "A la mierda" a pod. Užíval som si skvelého koncertu. Veľmi som obdivoval gitaristu v červenom sačku, úžasnými pohybmi, skvelou hrou a vtipnými grimasami. Na najznámejšej pesničke "Canabis" sa nikto nič nemusel nepýtať a ocitol som sa v pogu. Jednoducho legalizacion. Zvyšok bol asi rovnako skvelý ako dovtedy. Zaklincovanie so songom "El vals del obrero". Po nafičanom ukončení porozhadzovali do davu asi milión vecí ako fľaše s vodou, trsátka a podobné veci. Samozrejme že som si nechytil absolútne nič. No spokojnosť predsa len ležala vo mne. Koncertík veru nesklamal. Nasledujúci koncert Polemicu som si už nevládal užiť poriadne naplno, no malé pogíčko do rytmu ska a reggae som ešte zvládol. Po fajnom koncertíku mal nastať ešte posledný. No na Slobodke som ostal už len stáť a počúvať. To mi taktiež dlho nevydržealo, keď som bol zimou donútený ísť do stanu po mikinu. Síce cez najväčšie pecky, ale počul som ich počas svojej cesty. No tak po "Analýze" sa všetci chystali do svojich stanov, keď zrazu teta z vedľa zahlásila, že sa presúva Rytmus zo soboty na dnes. Drvivá väčšina zrýchlila svoj krok na svojej ceste do stanu. Ja som mal energie ešte dosť, keďže ma celý deň sprevádzali kupóny na Red Bull s vodkou za 1,40€. No nekúp to, keď samotná vodka stojí 1,50€ a Red Bull 2€. Pravdupovediac kupoval som si to najmä kvôli tým Red Bullom. Tie kupóny sa dali získať len pri vchode, čo sme využívali všeljakými možnými spôsobmi. Nakoniec to dopadlo tak, že som vypil asi 6 Red Bullov a dva som mal odložené v stane. No takže energie som mal v noci dosť. Dokonca i na Ega s Rytmusom. Tento koncert (ak to môžem koncertom vôbec nazvať) sa niesol v duchu Rytmusových nadávok a slovnými vojnami s publikom. Samozrejme sa tam našli i zaujatí blázni, ktorí so to naplno užívali. Na moje počudovanie som vydržal asi pol hodinu a musel som ísť spať. No spať sa rozhodne nedalo, keď vám ten magor hučí do uší. Tak nejako som potom už zaspal.
Zas raz v noci zima a ráno teplo. Vstávam medzi prvými. Kubo vykukol hlavu zo stanu a ja som išiel do CBA nakúpiť raňajok. Išiel som sa len tak prejsť po areáli a tu už hral Kabát. Všetci boli mimo z toho, prečo hrajú už teraz keď mali hrať až večer. A to si típci boli len tak zahrať dve pesničky. Tak ja som mal už menší koncert Kabátu za sebou. Nasledoval zas len ranný chill pod celtou. No len do dvanástej, lebo som sa sľúbil kapele Ranná nevoľnosť že ich pôjdem pozrieť. Tak som tam vpredu stál ako vlhká pätnástka. No aj hudba bola ako pre pätnástky. Ale ostal som až dokonca ako som sľúbil. Nasledujúcu hodinu som plánoval stráviť na Maxim Turbulenc no po známom songu "Jede jede mašinka" som sa na viac už nezmohol a musel som odísť. Bola to proste hudba pre staršiu generáciu. Tak som sa motal len okolo stanu až dokým nezačalo Fuera Fondo. Tí predviedli parádny koncert so super pogom, no na moje sklamanie si ľudia nevypýtali žiadny prídavok. Ďalej som chvíľu pobudol na Alkehole a išiel len tak ku stanu. Tu sa Dávid so Šulom pobalili a išli domov. Ja som len nechápavo krútil hlavou, ale tak je to ich vec že prišli o jeden skvelý deň na Topfeste. Vrátil som sa na Alkehol a po nich som sa vybral do stanu. Tu ma čakalo milé prekvapenie v podobe spiacej návštevy pred stanom. Už celkom zničeného som ho musel odniesť preč. Keďže ho neprebrali ani kopance, s Braňom sme ho preniesli a s típkom to ani nepohlo. Tak sme sa s ním ešte pofotili a popísali sme ho a nechali sme ho tak. Potom som utekal za Žlinčanmi. Pri aute sme hrali loptové hry a tak ďalej. S oslávencom Peťom sme zamierili ku stanu, kde ma chcel opiť ale nech som pil koľko som chcel, nič som necítil, čo bolo úžasné! To sa už nedalo povedať o opitom Peťovi. No na Béčku už boli pripravení Načo názov. Tu som len v prvom rade vychutnával koncertu, po ktorom som si od Mäkýša vypýtal trsátko vyrezané z bankomatovej karty. Jak pán. Visa trsátko veru ešte nemám. No nastal čas utekať na Anti-flag. Od tejto kapely som naozaj netušil, čo mám očakávať. Boli na ňu totiž dobré ohlasy a navyše Americký punk mohol znieť dobre. Začali vo veľkom štýle s basákom skáčucim a rozhadzujúcim trsátka po každej pesničke. Po pár pesničkách som sa otočil a uvidel som to, čo nikdy v živote. Najväčšie pogo na svete. Zapojil som sa do circle pit s priemerom asi 20 metrov a utekačky dookola. Jednoducho to bola hodina s obrovskými kotlami a pogom po celej ploche pre divákov. Proste ma hádzalo z jednej strany na druhú. Pogovali úplne všetci a všade. Bolo to úžasné. A obzvlášť pri pesničke "This is the end (for you my friend)". Po skončení som rýchlo utekal na Sakumprásk, ktorí už hrali. Tu som chvíľu pobudol a asi v polke som odišiel na ďalší koncert na hlavnom stage-i. Znovu som utekal na Čechomor. Tu to bolo najkritickejšie, pretože sa mi prekrývali kapely. Ale nakoniec som to vyriešil rozumne, keďže som bol aspoň na polovici každého koncertu. No na Čechomore som stál a obdivoval a dokonca i pogoval. Po nich nasledoval Emil Kusturica so svojou rytmickou balkánskou hudbou ktorá rozhýbe každé telo. Dokonca i ja som sa pohyboval do rytmu a to som bol už poriadne zničený. No nevydržal som moc dlho. Nevedel som čo mám robiť, či mám len tak stáť, sedieť alebo tancovať. Po fajnom koncertíku nasledoval Kabát, na ktorom bolo snáď toľko ľudí, čo i na Iron Maiden. Nechápal som to, pretože táto kapela sa mi nezdá nejaká zlomová. Nezdala sa mi ani po pár pesničkách, tak som si len odskočil na pivo. Tu som stretol Braňa, Alicu a Dianu a spolu sme išli na posledný koncert festivalu na Béčkovom stage-i. Kapela Empyrion ma neprestala diviť ani doteraz. Jednoducho som to nepochopil a snažil som sa to pochopiť po dlhú dobu. Bolo tam asi 40 ľidí, ktorým sa zrejme nepáči Kábát. Kapelníci hrali niečo ako metal(?) alebo niečo podobné. No každopádne to s hudbou nemalo absolútne nič spoločné. Ale hlavou sa kývalo na to dobre. Proste to bolo niečo čo len ťažko popísať. Iný svet. Musel som ísť preč. Radšej na Kabát. Tu som sa posadil na lavičku priamo pred stage-om kde mali hrať Horkýže. Po koncerte kabátu sa spustil obrovský neutíchajúci ohňostroj. Po skončení výbuchov vo vzduchu sa mohol začať koncert štyroch bláznov z Horkýže Slíže. Stáť na lavičke uprostred davu s opitými ľuďmi nebolo veľmi príjemné. Ale na počudovanie som prvý krát spadol až po nejakých dvoch pesničkách. Po niekoľkých pádoch ma to už omrzelo a šiel som pred pódium. No po niekoľkých ďalších songoch som už poriadne unavený z celého festu, tak som si to teda zamieril ku stanu. Veď reku budem ich počuť aj odtiaľ. Tak posledný koncert som počúval len po ležiačky a pomaly som zaspal.
Ráno vstávam a všetci sa chystajú na vlak na siedmu. Ja som bol dohodnutý na deviatu a dve hodiny byť sám ma veru nepotešilo. No tak som si teda ešte na takú polhodinku ľahol a pomaličky som sa umyl, poskladal stan a opustil areál. Zavítal som ešte do Billy a čakal som na vlak. Tu som si našiel miesto mojej miestenky a bol to krajší pocit ako nájsť čistú toi-toiku. Sedieť v preplnenom vlaku. No a tu zas prichádzame ke našim starým známym ŽSSK. Pokazený rušeň a meškanie 70 minút. Ak by som nemal mietsenku tak by sa niekomu stalo niečo vážne. Nepochopiteľné niečo. Aspoň pre mňa. No každopádne mi nepríjemné ráno spríjemnilo a nahradilo celé krásne popoludnie. Nakoniec som len došiel niečo po desiatej domov, hodil ruksak na zem a išiel si ľahnúť. So zavretými očami som pri zaspávaní oficiálne začal spomínať na Topfest už len ako na minulosť. Krásne tri dni...
Nejdem tu vypisovať ako som sa balil a podobné somariny. I keď som mal ruksak väčší ako som ja sám a mal som tam len 3 tričká, zrejme vás to zaujímať nebude. S vyčesaným čírom som mohol vyraziťdo ulíc za Topfestom. Vychytávka s chalanmi v Hypke, kde bereme dáke tie brzdy. Na stanici znovu ďalší známi. V pomerne plnom vlaku sme predsa len našli aspoň tri voľné miesta v jednom kupéčku, takže sme sa nakoniec akosi roztrúsili po celom vlaku. No tešili sme sa len do Žiliny, kde nás partia smädných tínedžerov s tričkami Iron Maiden a miestenkami v ruke poslala do uličky. Tak som až do Piešťan strávil po stojačky. Nakoniec som zdravo docestoval až do cieľa aj s lístkom len do Trenčína. Po výstupe z vlaku okamžitá stretávka s Peťom, Nikou, Tomášom a podobnými človekmi. Vlak meškal a ja som bažil po Airfare, no nech som počítal ako som chcel, jednoducho som to nestíhal. Ale tak vravím si reku zhodím stan a pôjdem tam ihneď. No len čo sme bohovsky rýchlym krokom konečne dorazili ku stanovému mestečku čakalo ma veľmi nepríjemné prekvapenie v podobe dlhého radu kvôli prehľadávačkám. Nesmelo sa tam totiž nosiť sklo. S troma vodkami v taške som len pokrútil hlavou. No počas čakania len šikovno skryť do spacáku a ku topánkam a ujo SBS-kár si ničoho nevšimol. To sa už nedá povedať o Jakubovi, ktorý mal len jednu fľašu v celom batohu a aj tú mu našli. Tak tu som sa ocitol v situácií kedy mňa pustili dnu, Kubo čakal na plastové fľaše, Peťo sa kamsi stratil, Dávid a spol. nedvíhali a ostatní si užívali Smolu & Hrušky. Kam sa zložiť so stanom? Ale tak nakoniec som sa prikuchtil ku Braňovi, Šulovi a podobným. Aj keď som mal za to menšie pokarhanie od žilinských alkoholikov, no nedá sa byť na dvoch miestach naraz. No tak som sa teda zložil, vyložil, rozložil, odložil. No tak som teda po pár momentoch vybral na môj prvý koncert. SPS na Béčkovom stage-i. Tu boli len tri veci. Klasický punk, poriadne pogo a anarchia. Prvý koncert veru nesklamal a keď som navyše uzrel i Juryho z Konfliktu musel som s ním dať jednu fotku. Škoda len že mám taký skvelý mobil, takže z toho nebolo nakoniec nič. Takto namosúrený a ešte stále mierne podgurážený z absencie na Airfare som vybil (alebo vypil) všetku zlosť zo seba (alebo do seba). Na moje počudovanie to so mnou moc zloby neporobilo a tak som sa vybral i spolu s Matlom na Desmod. Stačila nám jedna pieseň a túžba po brku nás premohla. Tak poriadne spečení sme behali hore a dolu až nás to zafúklo ku kolotočom. Pocit ako nikdy. Bola to síce riadne primitívna somarina, no užil som si to dvojnásobne. Potom si len tak ideme okolo futbalu (toho nafukovacieho naplneného vodou). Potvrdilo sa, že drogy človeku škodia hlavne psychicky. Tak som sa bol utrieť a prezliecť a šiel som na najväčšie legendy aké kedy vystúpili na Topfeste. Kapelníci z Iron Maiden si zaslúžili až prehnaný obdiv. Ľudské hlavy siahajúce až do nedohľadna sa tešili na show, na ktorej som vydržal niečo vyše hodiny. Zvyšok som strávil s Peťom, pivom a zvukmi známych metlákov. Pozdravili sme hudobníkov zo Smoly & Hrušky a zas nám nevyšla fotka. Únava ma ale v týchto momentoch skolila natoľko, že som si išiel asi na polhodinku ľahnúť do stanu. Samozrejme aj s budíkom na Konflikt. Tu ma budí Dávid že poď na Konflikt a ja mu na to, že mám budík. Nehaj ma spať. Toto hrá ešte Iron. Len keď tak počúvam, že Maideni skončili zrejme skôr a konečne ich vystriedala pravá slovenská kvalita. Tak po roku znovu utekáme s Dávidom do poga na "To sme my". Skvelý koncert plný starých dobrých songov a dobrého poga. No po Konflikte som si nevedel predstaviť už nič iné, ako spánok.
Studená a chladná noc a horúce svetlé ráno. K tomuto nepríjemnému kontrastu sa pridal ešte aj nerovný povrch, čo sa v nasledujúcich dňoch odzrkadlilo prevažne na mojej chrbtici. Každopádne ráno vstávam pokým sú ešte všetci zalezení, tak ranná hygiena a prechádzka do BIlly. Tu zdevastujem šalátik s rožkami a vraciam sa. V poriadnych horúčavách rozprestrieme celtu a chillujeme v tieni a dyme. Smiech nás sprevádzal až do jednej popoludní, kedy už ABBA rinčala z Béčka. Veru dobre nám je a navyše sa úspešne ubraňujem všetkým priesvitným nápojom. Britský punk v podaní Zico Chain mi znel lepšie na papieri, než naživo. Možno i preto sa prvé kvapky rozhodli spadnúť. Všetci sa utekáme schovať pod obrovský biely stan s lavičkami. Pod plieskajúcimi krúpami tancovali len tí najopitejší. Mnoho vody padlo na zem za tých pár minút, čo nemusel byť príjemný pohľad na náš stan. Chvalabohu igelit ochránil pred každou jednou kvapkou. To si už nemôže povedať Šulov stan. Ale očividne mu to neprekážalo. Po daždi mi ostal už len pohľad na Majka Spirita a jeho koncert. Ku tomu poviem len toľko, že očakávania sa naplnili. No našli sa tam i hip-hopoví extrémisti. Každopádne som sa už nevedel dočkať na Klusa. Ten to rozbalil vo veľkom štýle a opäť potvrdil to, prečo ho majú ľudia tak radi. Gladiátor bolo počuť zo stejdžu, kým sme my obedovali po kebabe. Potom už len I.M.T. Smile a dovtedy jednoznačne najlepší koncert. Ivo Tásler aj s kolegami predviedli skvelú show vyšperkovanú ďalším brkom. Po ich konci sme ostali pred stage-om. Chytili sme si miesta na Ska-Péčko v prvom rade presne v strede. No do španielskej ska kapely bolo ešte pomerne ďaleko. Vedľa nasledoval koncert Billyho Talenta. Tých som videl len od vedľa, no na tie najznámejšie piesne som si zafičal. Trochu mi bolo ľúto, že to nemôžem zažívať medzi ľuďmi v pogu, ale to bola daň za miesta na SKA-P. Na tých čakalo už hodne ľudí a to ešte stále hučal Billy a do koncertu bolo vyše hodiny. No minútky sa pomaličky míňali, vedľa už nástroje stíchli a okolo nás nastalo veľké očakávanie. Niekoľko tisíc ľudí už nedočkavo vyspevovali názov kapely. Po nekonečnom čakaní už konečne nastúpil na pódium môj headliner celého festivalu. Rozbehli to skvelou piesňou "Consumo Gusto". Ďalej nasledovali ďalšie skvelé songy ako "A la mierda" a pod. Užíval som si skvelého koncertu. Veľmi som obdivoval gitaristu v červenom sačku, úžasnými pohybmi, skvelou hrou a vtipnými grimasami. Na najznámejšej pesničke "Canabis" sa nikto nič nemusel nepýtať a ocitol som sa v pogu. Jednoducho legalizacion. Zvyšok bol asi rovnako skvelý ako dovtedy. Zaklincovanie so songom "El vals del obrero". Po nafičanom ukončení porozhadzovali do davu asi milión vecí ako fľaše s vodou, trsátka a podobné veci. Samozrejme že som si nechytil absolútne nič. No spokojnosť predsa len ležala vo mne. Koncertík veru nesklamal. Nasledujúci koncert Polemicu som si už nevládal užiť poriadne naplno, no malé pogíčko do rytmu ska a reggae som ešte zvládol. Po fajnom koncertíku mal nastať ešte posledný. No na Slobodke som ostal už len stáť a počúvať. To mi taktiež dlho nevydržealo, keď som bol zimou donútený ísť do stanu po mikinu. Síce cez najväčšie pecky, ale počul som ich počas svojej cesty. No tak po "Analýze" sa všetci chystali do svojich stanov, keď zrazu teta z vedľa zahlásila, že sa presúva Rytmus zo soboty na dnes. Drvivá väčšina zrýchlila svoj krok na svojej ceste do stanu. Ja som mal energie ešte dosť, keďže ma celý deň sprevádzali kupóny na Red Bull s vodkou za 1,40€. No nekúp to, keď samotná vodka stojí 1,50€ a Red Bull 2€. Pravdupovediac kupoval som si to najmä kvôli tým Red Bullom. Tie kupóny sa dali získať len pri vchode, čo sme využívali všeljakými možnými spôsobmi. Nakoniec to dopadlo tak, že som vypil asi 6 Red Bullov a dva som mal odložené v stane. No takže energie som mal v noci dosť. Dokonca i na Ega s Rytmusom. Tento koncert (ak to môžem koncertom vôbec nazvať) sa niesol v duchu Rytmusových nadávok a slovnými vojnami s publikom. Samozrejme sa tam našli i zaujatí blázni, ktorí so to naplno užívali. Na moje počudovanie som vydržal asi pol hodinu a musel som ísť spať. No spať sa rozhodne nedalo, keď vám ten magor hučí do uší. Tak nejako som potom už zaspal.
Zas raz v noci zima a ráno teplo. Vstávam medzi prvými. Kubo vykukol hlavu zo stanu a ja som išiel do CBA nakúpiť raňajok. Išiel som sa len tak prejsť po areáli a tu už hral Kabát. Všetci boli mimo z toho, prečo hrajú už teraz keď mali hrať až večer. A to si típci boli len tak zahrať dve pesničky. Tak ja som mal už menší koncert Kabátu za sebou. Nasledoval zas len ranný chill pod celtou. No len do dvanástej, lebo som sa sľúbil kapele Ranná nevoľnosť že ich pôjdem pozrieť. Tak som tam vpredu stál ako vlhká pätnástka. No aj hudba bola ako pre pätnástky. Ale ostal som až dokonca ako som sľúbil. Nasledujúcu hodinu som plánoval stráviť na Maxim Turbulenc no po známom songu "Jede jede mašinka" som sa na viac už nezmohol a musel som odísť. Bola to proste hudba pre staršiu generáciu. Tak som sa motal len okolo stanu až dokým nezačalo Fuera Fondo. Tí predviedli parádny koncert so super pogom, no na moje sklamanie si ľudia nevypýtali žiadny prídavok. Ďalej som chvíľu pobudol na Alkehole a išiel len tak ku stanu. Tu sa Dávid so Šulom pobalili a išli domov. Ja som len nechápavo krútil hlavou, ale tak je to ich vec že prišli o jeden skvelý deň na Topfeste. Vrátil som sa na Alkehol a po nich som sa vybral do stanu. Tu ma čakalo milé prekvapenie v podobe spiacej návštevy pred stanom. Už celkom zničeného som ho musel odniesť preč. Keďže ho neprebrali ani kopance, s Braňom sme ho preniesli a s típkom to ani nepohlo. Tak sme sa s ním ešte pofotili a popísali sme ho a nechali sme ho tak. Potom som utekal za Žlinčanmi. Pri aute sme hrali loptové hry a tak ďalej. S oslávencom Peťom sme zamierili ku stanu, kde ma chcel opiť ale nech som pil koľko som chcel, nič som necítil, čo bolo úžasné! To sa už nedalo povedať o opitom Peťovi. No na Béčku už boli pripravení Načo názov. Tu som len v prvom rade vychutnával koncertu, po ktorom som si od Mäkýša vypýtal trsátko vyrezané z bankomatovej karty. Jak pán. Visa trsátko veru ešte nemám. No nastal čas utekať na Anti-flag. Od tejto kapely som naozaj netušil, čo mám očakávať. Boli na ňu totiž dobré ohlasy a navyše Americký punk mohol znieť dobre. Začali vo veľkom štýle s basákom skáčucim a rozhadzujúcim trsátka po každej pesničke. Po pár pesničkách som sa otočil a uvidel som to, čo nikdy v živote. Najväčšie pogo na svete. Zapojil som sa do circle pit s priemerom asi 20 metrov a utekačky dookola. Jednoducho to bola hodina s obrovskými kotlami a pogom po celej ploche pre divákov. Proste ma hádzalo z jednej strany na druhú. Pogovali úplne všetci a všade. Bolo to úžasné. A obzvlášť pri pesničke "This is the end (for you my friend)". Po skončení som rýchlo utekal na Sakumprásk, ktorí už hrali. Tu som chvíľu pobudol a asi v polke som odišiel na ďalší koncert na hlavnom stage-i. Znovu som utekal na Čechomor. Tu to bolo najkritickejšie, pretože sa mi prekrývali kapely. Ale nakoniec som to vyriešil rozumne, keďže som bol aspoň na polovici každého koncertu. No na Čechomore som stál a obdivoval a dokonca i pogoval. Po nich nasledoval Emil Kusturica so svojou rytmickou balkánskou hudbou ktorá rozhýbe každé telo. Dokonca i ja som sa pohyboval do rytmu a to som bol už poriadne zničený. No nevydržal som moc dlho. Nevedel som čo mám robiť, či mám len tak stáť, sedieť alebo tancovať. Po fajnom koncertíku nasledoval Kabát, na ktorom bolo snáď toľko ľudí, čo i na Iron Maiden. Nechápal som to, pretože táto kapela sa mi nezdá nejaká zlomová. Nezdala sa mi ani po pár pesničkách, tak som si len odskočil na pivo. Tu som stretol Braňa, Alicu a Dianu a spolu sme išli na posledný koncert festivalu na Béčkovom stage-i. Kapela Empyrion ma neprestala diviť ani doteraz. Jednoducho som to nepochopil a snažil som sa to pochopiť po dlhú dobu. Bolo tam asi 40 ľidí, ktorým sa zrejme nepáči Kábát. Kapelníci hrali niečo ako metal(?) alebo niečo podobné. No každopádne to s hudbou nemalo absolútne nič spoločné. Ale hlavou sa kývalo na to dobre. Proste to bolo niečo čo len ťažko popísať. Iný svet. Musel som ísť preč. Radšej na Kabát. Tu som sa posadil na lavičku priamo pred stage-om kde mali hrať Horkýže. Po koncerte kabátu sa spustil obrovský neutíchajúci ohňostroj. Po skončení výbuchov vo vzduchu sa mohol začať koncert štyroch bláznov z Horkýže Slíže. Stáť na lavičke uprostred davu s opitými ľuďmi nebolo veľmi príjemné. Ale na počudovanie som prvý krát spadol až po nejakých dvoch pesničkách. Po niekoľkých pádoch ma to už omrzelo a šiel som pred pódium. No po niekoľkých ďalších songoch som už poriadne unavený z celého festu, tak som si to teda zamieril ku stanu. Veď reku budem ich počuť aj odtiaľ. Tak posledný koncert som počúval len po ležiačky a pomaly som zaspal.
Ráno vstávam a všetci sa chystajú na vlak na siedmu. Ja som bol dohodnutý na deviatu a dve hodiny byť sám ma veru nepotešilo. No tak som si teda ešte na takú polhodinku ľahol a pomaličky som sa umyl, poskladal stan a opustil areál. Zavítal som ešte do Billy a čakal som na vlak. Tu som si našiel miesto mojej miestenky a bol to krajší pocit ako nájsť čistú toi-toiku. Sedieť v preplnenom vlaku. No a tu zas prichádzame ke našim starým známym ŽSSK. Pokazený rušeň a meškanie 70 minút. Ak by som nemal mietsenku tak by sa niekomu stalo niečo vážne. Nepochopiteľné niečo. Aspoň pre mňa. No každopádne mi nepríjemné ráno spríjemnilo a nahradilo celé krásne popoludnie. Nakoniec som len došiel niečo po desiatej domov, hodil ruksak na zem a išiel si ľahnúť. So zavretými očami som pri zaspávaní oficiálne začal spomínať na Topfest už len ako na minulosť. Krásne tri dni...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)