Óda jari
Len prš, prš. Nech zmizne to biele svinstvo.
Nech vody prúd odnesie hnusotu z tejto Zeme,
nech opäť trávička vykukne na povrch,
nech prebudí sa všetko, čo práve drieme.
Veru, už sa ľahko poletujúce vločky
premenili na jemne padajúce kvapky.
Tak nech ožije všetko farebné,
čo je darom dané od Zeme matky.
Blíži sa jar, blíži sa leto
a vešiaky sa ohýbajú pod bundami.
Rozjasaný letný úsmev
skrášľuje tých, čo sú ozrutami.
Už mi celkom drbe,
z počasia, zo školy, z práce.
Dosť bolo zahraničných vecí!
Chcem niečo domáce.
Denne sa pozerám do tvojich očí
a nedokážem pochopiť
že si len obyčajný človek
ktorý sa nemal narodiť.
Rozumieš čo ja chápem?
Nerieš sa do mojich problémov.
Mohol by som zajtra skapať
alebo túto báseň nazvať novelou.
Svet je veľký sťaby problémy.
A keď zafúka severák
prifúkne bolesti sveta
a nastane nevera.
Som básnik bez rozumu.
Hľadám tú svoju cestu.
Blúdim len tak životom
až k najvzdialenejšiemu miestu.
Neviem či sa mýlim
a či vôbec dýchať mám,
no v jednom som si istý:
O chujovinách nesnívam.
Začínam byť nerozhodný.
Skúsim to nejak skoncovať,
zbaviť sa všetkej zloby,
na srdce vlastné poľovať.
Nesnažím sa byť tvoj idol,
snažím sa len uniknúť
pred samým sebou,
tomu hnusnému zvyku.
Všetko je zlé a všetko je márne.
Niet už nádeje na tomto svete.
Ak chce život písať podobné básne,
stačí usnúť pri marihuanovom kvete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára