Dni

Celé to začalo spontánne. Jeden telefonát že či nejdem na chatu. Mala byť pôvodne až v piatok, ale tak nakoniec bola o deň skôr. Maturity boli predsa zvládnuté viac-menej úspešne. (to som bol dokonca viacej nervózny pred zápasom s Realom ako na maturách) Tak teda že za pár hodín na bus. Nakoniec spolu s Daewoom hypka, a odtiaľ všetci štyria spolu s Táňovcami na Podsuchú. Vyjdeme, počkáme posledných a môže sa rozlievať. Začínam decentne s vínkom. Prvá fľaša Saviňonu padla v priebehu niekoľkých minút, tak som teda prešiel na biele. Do toho kokosová vodná a prišlo mi mierne nevoľno. Trochu molekúl čerstvého vzduchu pomohlo a tak som sa teda vrátil. Tu už boli všetci opití pokapatí. No Dejva som nemusel ani len budiť aby si šiel so mnou vypiť a už držal fľašu s pohárikmi. Strašne veľa za strašne krátku dobu sa vypilo.  No tak veľa hodín zábavy a posteľ. Nepekné ráno. A ja dokonca stíham bus a ísť do školy ešte. Reku neváham. V škole celý zakrcaný po opici. Dlhý deň...

A tak nastal piatkový večer a pískačka v mojich rasta najkách. Ešte do Tesca po maslo a mlieko, ktoré som včera prehral, a ide sa na piuko. Pred Dubčekom sme hneď zničili jednu bejsbolku a išli sme dnu. Dejv po včerajšku nezvládom a namieril si to domov. My sme išli po dlhých minútach smiechu a schyzy za ním.

Voľná sobota. Asi posledná pred poriadne dlhou dobou. Tak si ju teda užijem najlepšie ako viem. Futbal, futbal a zas raz futbal. Po porážke City s Evertonom som bol "over the moon". Teraz je to 15 bodov a ja si nemôžem priať nič viac, ako čo najpríjemnejšie ráno po oslavách dvadsiateho titulu.

A tak prišlo prebudenie do krásneho nedeľného rána. Počasie bez obláčika ma vyhnalo na Radičnú. Reku, pekná to túra. Tak som sa teda pokochal slovenskou prírodou. Pizza v "komíne" [Camine] a doma už len výkvas s hudbou od The Hives, Sex pistols a Ramones. Ešte spoznávam malého Riška a odchádzam na Klusa. Ach! Čo vám tu budem písať. Krásne dve hodinky krásnej hudby, a geniálneho gitarového umenia vyvolávali vo mne pocity šťastia a radosti vo veľkom štýle. Brutálny pocit z koncertu sa zniekoľkonásobnil po dohraní českých géniov, keď nastala autogramiáda. Pekne som si počkal nech sa dostanem na rad ako posledný, nech s ním hodím ešte menší kecík. A tak s Tomom som sa chvíľu porozprával, popodpisoval, a taktiež s Jiřím, najlepším československým gitaristom, som strávil pár minút. Po tom, ako som ho vychválil do nebies, vyžobral som si i dve trsátka. Fotečky, ďakovačky a smer domov. Úžasný pocit z pánov hudobníkov. Skromní, pokorní típci, ktorí si zo slávy nič nerobia. Jednoducho obdivuhodné. Moja cesta domov bola hádam tá najkratšia v mojom živote. Ešte so zvukmi Klusových pesničiek v hlave som rezko kráčal smerom domov. Ani som sa nenazdal a bol som pár metrov od domu. A to som sa celú cestu usmieval. (asi som vyzeral ako debil, ale bol som šťastný). Tom má úžasný zmysel pre humor. Dokáže neskutočne pobaviť (hlavne keď improvizovane skladal pesničku o makovníku priamo na pódiu a to v rockovom štýle). Každopádne som spokojne zaspával.

Prišiel pondelok a opäť ďalší nudný školský deň, ktorý som si trochu skrátil. Tak som sa celý čas bavil s novým fónom až dokým mi nepríde SMS že H2O. Tak teda sedíme, kalčetujeme... Smer Korzo, hm... ale no veď nebudem kaziť partiu. Tak tu len tak sedíme a ako blesk z jasného neba skrsla myšlienka. A tak som zapísaný na turnaj v stolnom futbale. A to s najlepším parťákom na svete! Ideme si jednoznačne po výhru! No a potom ešte schyzy s fízľami a obláčiky...

Ďalší deň. Nenávidím utorky. 9 pošahaných dlhých hodín v debilnej škole. Ráno proste nejde bus tak mierne meškanie a zas dlhé nudné hodiny. Konečne padla tretia a cesta domov. Doma len rýchle čachre-machre a ide sa do Žiliny. Pár minút s človekom, ktorého milujem najviac na svete a môžme ísť do divadla na "Rozhodcov". No. Toto predstavenie... Poviem asi len toľko: Páni nie sú pánmi náhodou. Práve tu som pochopil čo to znamená byť profesionálny herec. Po tomto dni ožila vo mne vášeň k divadlu a to dosť výrazným tempom. A prečo bolo vlastne tomu tak? Spáchali to len traja ľudia. Najlepšia arbiterská trojica, ktorá kedy stála na doskách - Tomáš Maštalír, Vladimír Kobielsky a Branislav Bystriansky. Títo páni mi pokazili ústa. Už ma bolí aj smiať sa. Rehotať sa až tak, že mi vyhrknú slzy, tak to som už veru poriadne dlho nezažil. Sú to jednoducho majstri vo svojom remesle. A to, že aj majster tesár sa občas utne, bolo krásne spríjemnenie nenahraditeľného večera! Improvizácia im zjavne nerobí žiadny problém. Jednoducho nemám slov. K tomu asi fakt netreba nič viac písať. Úžasní traja herci. Padlo toľko vtipných hlášok a situácií, že je nemožné zapamätať si ich. Divadlo je úžasná vec. Milión krát lepšia ako film. Sledovať všetko čo sa na javisku deje, všímať si každý jeden detail každej jednej postavy. Je to o neopísateľne lepšie ako sa len pozerať na prázdnu obrazovku, ktorú vám predostrie režisér. A navyše s mnohými, niekedy až prehnanými efektami. Predstavenie bolo asi to najlepšie čo som kedy videl. Tobôž pre mňa ako rozhodcu. Dosť bolo superlatívov. Veď však sami to poznáte, že žiadne slová nestačia opísať zážitky.

I LOVE MY LIFE!