Ráno. Pol šiestej. Čosi! Ešte zaľahnem.
8:00. Ach jaj! Pekne to začína. Ešte len začiatok festivalu a už meškám. Vlastne zobudil som sa dobre, lenže potrebujem sa okamťite presunúť na druhú stranu areálu. Navyše mi skapíňa mobil. Celú noc hrala hudba. Ani budík nezvonil. No tak fajn. Len hodím tričko na seba a utekám. Vlastne len po podpis a lístky na obed. Tak a mám do piatej rána pokoj. O druhej sa otvára areál a do dvanástej sa nedá robiť už vôbec nič. Hlavne keď nie je s kým. Horko ťažko som udržiaval svoj mobil pri živote, nech aspoň prinajmenšom viem koľko je hodín. O dvanástej Orange nabijačkáreň ešte nefungovala, ale niektoré stánky si to už fičali naplno, tak som ich išiel obzrieť. To mi zabralo dosť času aby som už konečne mohol zachrániť môj mobil od vybitia, ukradol si týždeň a program festivalu (niečo na čítanie), a zhltol nejaký ten obed. Vyzdvihnem si aspoň spolovice nabitý mobil a ide sa privítať všetkých známych. Mravce nás donútili otočiť si stan, čo sa neskôr neukázalo ako najlepšie riešenie, keďže sme ho natočili na slnko, takže nám celé dni pieklo rovno do stanu. Ba čo viac sa nevyriešil ani pôvodný problém, keď si malý šesťnohý hmyzík pomýlil náš stan s ich mraveniskom. Bolo tam tak dobre, že sa zapáčilo aj pavúkom, muchám a svrčkom. Prišli ďaľší známi a tak sme im pomáhali stavať stan. Utekali sme hneď na Paru a prvý koncert na hlavnom pódiu. Gitarista ma celkom prekvapil. Bol to Rezeň z Waltera a s Laskym a Parou mu to išlo vynikajúco. Svoje si odspievali Braňo Jóbus, či Miško Kaščák. Bolo to prájemné naladenie na festival. Klára išla privítať nášho ďaľšieho suseda, a keď som sa už vrátil ku stanom, čakali tam aj s človekom odvedľa a jeho domácou. Na moje počudovanie chutila veľmi dobre. Zapili sme to dvoma fľašami vína. Tak sme sa mohli naladení presunúť na Bez ladu a skladu. Chalani si už svoje odohrali a maju svoju históriu a bolo to vidieť aj na pódiu. Môj headliner mal však ešte len prísť. Medzitým bola však hodinová medzera, ktorú sme vyplnili pozeraním dokumentu z minuloročnej Pohody. Nezostali sme príliš dlho. Zašli sme si na chvíľočku do stanu na vytúžený 'power nap'. Ten sa ale trošičku pretiahol, tak som sa osamote išiel pozrieť aspoň ako vyzerajú Manu Chao. Nevydržal som dlho. Nielen že som bol unavený, ale predstava, že musím vstávať na piatu hodinu do roboty ma presvedčila. Posledné piesne som počúval už len zo stanu. Nič iné totiž nehralo, tak zvuk z Bažant stage-u doľahol až k nám.
Na druhý deň ma tá nepríjemná vec zvaná budík už prebudila. Čakali ma dlhé štyri hodiny dávania a brania návratiek. Najlepší boli asi tí, ktorí návratky akosi nemali. A bolo ich naozaj dosť. Keď konečne vyšlo slniečko bola to prenádherná, príjemná zmena z tej prekliato mrznúcej zimy v noci. A keď prišli dve ženské s kávami v rukách, bol som ako v raji. Každá smena má raz svoj koniec a tak aj ja som už mieril do stanu. Ranné obšmietačky a ranná (ne)hygiena. Sprchy nešli a nemali sme kefky. Trebalo si ísť po nové do Curaproxu. Ale peši to je veru ďaleko. Našťastie sme stretli eko-bicykel. Tak sme sa odviezli, poďakovali a vošli dnu. Kúpili sme si po kefke za zvýhodnenú cenu. Lenže zvýhodnená bola len ak sa zúčastníme prednášky. Nebol to ten najzaujímavejší moment Pohody, tak ďalej. S M&M sme zahrali kalčeto a hrali sme ho poriadne dlho. Veď nám to išlo tak dobre. Prišlo poludnie a s ním začala hudba od Swingless Jazz Ensemble. Zaujímavé odštartovanie nového dňa príjemnou hudbou. Potom sme mali hodinovú prestávku (ak mám byť úprimný, už neviem čo sme za tú hodinu stihli). Billy Barman vyhrával na hlavnom pódiu a my sme tam nesmeli chýbať. Po ňom sme sa však museli rozdeliť, pretože ja preferujem iný štýl hudby ako Fallgrapp. Moja rasta čiapka prezrádzala, že sa blíži reggae štýl v podobe Medial Banana. Zas urobili poriadnu šou a bavil sa doslova každý. Čakala ma dvojhodinová medzera, a keď sa vyskytne aspoň kúsok voľného priestoru, musí byť vyplnený ničim iným, ako pitím. Avšak nastala obrovská dilema, pretože Miško Kaščák ohlásil, že namiesto Charlotte O.C. bude kapela Tricot a namiesto Pearls Negras vystúpia Saténové ruky. Dostal som vysoké odporúčanie na Eagles of death metal a musel som si vybrať medzi troma kapelami. Nebolo to ľahké, no Eagles sa nakoniec posunuli, čo mi zredukovalo výber len na dve kapely. Vyhrali u mňa bláznivé japonky ktoré som nevidel ako minulý rok, tak aj vo štvrtok na Red bull tour buse. Ľudia ich doslova žrali a ja som sa išiel presvedčiť prečo je tomu tak. Skákajúce a šialené ženské z Tricotu drmali do svojich gitár a vytvárali pekný seoundtrack ku nášmu pitiu vína. Príjemne naladení sme si zašli dať trochu hip-hopu od skvelej angličanky Kate Tempest. Naozaj svojská a úžasná žena. No blížil sa večer a s ním aj zima, tak som utekal do stanu po ďalšie kusy oblečenia. Moje spolupártyujúce zatiaľ obsadili fleka na Franza Ferdinanda. Ani neviem ako a všetci boli zrazu na pódiu. Najviac zaujal asi každého pán za klávesami. Mal ten istý vážny fejs počas celého koncertu. Ja osobne som sa ho trochu bál. Všetko to pominulo keď ku koncu vstal zo stoličky a začal tancovať. Všetci boli z neho ohromne nadšení. Predtým však odoznelo pár známych aj neznámych songov. Nebolo to zlé, no na Bažant stage-i som si už zažil lepšie šou. Take me out bola ale výrazne odlišná pieseň. Všetci boli akoby v extáze a ja obzvlášť. Po fajnovom vystúpení sme zašli ešte na Beardymana. Môžem s kľudom povedať, že to bolo pre mňa najväčšie prekvapenie festivalu. Vôbec som ho nepoznal a tak som nevedel čo mám očakávať. Chlapík, ktorý si to dáva len s beatboxom a zabáva stovky ľudí známymi pesničkami ma ohromne prekvapil. Moje nohy ma už nevládali udržať v stoji, ale mladík mi nedal sadnúť. Bolo to naozaj skvelé a bolo mi ľúto keď z pódia nakoniec odišiel. Už bol ale pokročilý čas a ja som išiel o chvíľu na osmičku. Chcelo to 'power nap'. Tak som si jeden doprial. Už mi ale zvonil budík a čakalo ma to nepríjemné na celom festivale. Mojej nálade nepridávala ani obrovská zima, ktorá tromfla dokonca aj tú včerajšiu. Tak mrznem na bráne. Za dlhé štyri hodiny som pozážíval mnoho ľudí bez návratiek, ale típek, čo nevie ako sa dostal za plot a vyviedli ho z areálu... no niekedy sa ťažko verí niektorým historkám. Taktiež ako že návratka je v stane. Ľudia, jednoducho nestrácajte návratky, alebo nepite a návrat na festival máte zaručený. No každopádne pri východe slnka som menil bránu. Čakala ma príjemná prechádzka cez ceý areál. Pri Bažante som ešte pozdravil dovtedypártyujúcu Kláru a šiel som si odrobiť ďalšie štyri hodiny. Tam sa nestalo takmer nič zaujímavého (as usual), až na chlapíka, ktorý prišiel bez návratky a opýtal sa či to má teraz preskočiť. Keď mu SBS-kár povedal "No skús to!", on to naozaj skúsil. Doteraz neviem prečo to povedal a prečo to musel potom aj riešiť. Samozrejme že návratku mal vo vrecku. No nejako som si uplietol z tej nudy tri trávové vrkoče a prišlo to, po čom každý pracujúci človek túži. Fajront. A tak sa mohla začať bláznivá sobota.
Po dlých dňoch by som rád hodil na seba pár kvapiek vody v miestnych sprchách. Po včerajšej odstávke ma tam dnes čakala iná nepríjemná prekážka. Rad ľudí, ktorý pozostával z asi vyše 100 jedincov. Ak sa vám to zdá nereálne, je to v poriadku. Ani ja som tomu neveril a to som videl na vlastné oči. Tak som sa na to len vykašľal a nechal si to na neskôr. Dopoludnie vyzeralo asi ako všetky tie predtým a tak som si dal len placku so syrom a išiel som na Budiš stage. Tam zneli zvuky Fresh out of the bus. Fajný koncertík v tieni Red bull stanu. Slnko o tomto čase už poriadne pálilo. Preto som aj na Chiki liki tu-a vydržal len chvíľu, a šiel som na klasický 'power nap' do stanu. Veď odtiaľ ich budem aj tak počuť. Keď však dohrali vybral som sa na Puding Pani Elvisovej. Tam som sa nevedel s nikým nájsť, tak som si zašiel po pivo a len tak som behal hore a dole okolo stage-u, tak, aby som ich ešte stále počul. Po koncíku som počkal na ostatných a konečne sme mohli ísť do spŕch, ktoré obklopovalo už len zopár ľudí. Je to lepšie ako spánok, keď odtiaľ vyjdem úplne freš. Nabral som dosť energie na ďalšiu fľašu vína (a domácej marhule), a tiež na ďalšie koncerty. Tým najbližším boli Saténové ruky v rádioaktívnej zóne. Tam sme si hudbu vychutnávali len posediačky. Až pokým neprišla hitovka s názvom 'Dušan'. Veruže som si ju užil poriadne. Ešte po nejakých ďalších pár songoch som ostal sedieť na svojom miestečku. Čakalo ma tam Od veci_FM. Super zábava a úžasný Braňo Jóbus s jeho kapelou Abusus. Rád by som ostal aj na ďalšie scénky, no išiel som za ľuďmi a zážitkami. Pobrali sme sa teda na Bjork, ktorá urobila síce skvelú atmosféru a nádherný ohňostroj, ale hudba, ktorá vytekala z reprákov sa nenachádza v mojom playliste. A tak sme išli pozrieť aspoň kúsok z vystúpenia Fat White Family, no prišli sme už bohužiaľ neskoro. Tak sme utekali a utekali. Lepšie povedané bežali. To už Korben Dallas so symfóniou bežali s nami so svojim hitom 'Beh'. Ďalších pár pesničiek sme si ešte stihli vypočuť pred tým, ako sme sa pobrali na ska-párty pod názvom Irie Revoltés. Dans le SKA nás privítalo spolu s masou brutálne sa zabávajúcich sa a skákajúcich ľudí, ktorí vytvárali neskutočnú atmosféru. Bolo to jedným slovom šialenstvo. Veruže nechcelo sa mi odchádzať, ale trvalo mi tri roky, kým som sa odhodlal navštíviť Silent disco. Nebudem rovnaký čas čakať na živý koncert v slúchadlách. A už určite nie, keď tam hrá Polemic. Tak sme si utrhli trochu z koncertov a išli sme si vystáť radu. Keď sme prišli, bolo tam už dosť ľudí, čo nás mierne znepokojilo a začali sme mať obavy, či sa vôbec dostaneme dnu. Našťastie sa to hýbalo pomerne rýchlo a o pár minút sme už boli na rade. Keď ohlásili, že dnu môžu vojsť ďalší piati, bol to skvelý pocit. Polemic mal ešte nejaké technické problémy, tak mierne meškali, čo sme vyplnili počúvaním a tancovaním na poskytnutú hudbu. Keď to celé začalo bolo to divné. Bolo to pekné, ale iné. Nevrieskali nám do toho ľudia a mohli sme si v kľude užiť ich hudby. Zvláštny pocit bol hlavne keď som si zložil slúchadlá a na pódiu len ticho stálo pár hudobníkov, ktorí boli ako nemí. A zrazu sa celá hala rozospievala slovami 'Ona je taká no totó, ó-o!' A za tým slabý hlas trúbky. Bolo to zvláštne. Ale v tom pozitívnom zmysle. Určite sa na niečo podobné ešte zmotám aj budúci rok. Čo bolo nepríjemné bolo, že počas Polemicu sa na druhom kanáli odohrával akýsi rozhovor dvoch ľudí, ktorý ma strašne zaujal a mnohokrát som si ho prepínal. Keby som bol pod vplyvom drog, dokázal by som tých dvoch počúvať rozprávať sa celé hodiny. Prišlo však už veľa hodín a išli sme sa pozrieť na CoCorosie. Tam som ja ale vydržal len jednu pesničku a potreba spánku dosiahľa svoj cieľ. I keď mi bolo ľúto, že neuvidím LePayaco, ale tak tých snáď ešte niekde zachytím. Vyspať som sa proste musel. Opäť začínam robiť o piatej. Tak dobrú noc.
Ráno to bola už len oddychová služba, kedy sme dávali návratky asi tak hodinu, a potom sme tam už iba tak stáli. Na poslednú polhodinku som sa postavil ku bráne a hneď ma potešila teta s jahodovou zmrzlinou. Moju eufóriu ihneď zničila vedúca brány, ktorá ma poprosila, aby som tam ešte chvíľočku ostal. Vraj sa babenky dostali na druhú bránu a musia teraz prejsť celým areálom. No krásne. Po pätnástich minútach ma začala prechádzať trpezlivosť. To neprestalo ano po ďalších pätnástich. Chcel som ísť tak zúfalo domov, že som myslel, že odídem aj bez nich. Keď som ich konečne uvidel ako si vykračujú v nedeľnom slniečku, myslel som, že ich asi udriem. Ak niečo pokazím, robím všetko preto, aby som to čo najrýchlejšie opravil. No tie dve si asi mysleli, že ma to tam baví. Ani ma neprekvapilo, že som sa nedočkal ospravedlnenia, alebo vďaky za moju ochotu. Tak som mal pokazené hneď nedeľné ráno. Nielen tými dvoma cangrovitými čajočkami, ale skôr tým, že sa zas končí Pohoda. No nejak som poskladal stan a zbalil spacák. Pomaličky sa presunul ku kyvadlovke a ledva sme sa zmestili, keď sme nastúpili medzi poslednými. Som rád, že sme išli na osobáčiku, lebo sme mali veľmi veľa miesta. Ostatní festivalníci využili rýchliky. Tak som si chvíľočku pospal, a v Žiline len prestúpil na ďalší osobný vlak. Tam som si dal budík, aby som neprespal moju zastávku. No ten vlak po ceste nabral také meškanie, že ma nakoniec zobudil asi až piaty budík. Nejak som sa dotackal domov, ledva som niečo zjedol a okamžite zavrel oči a spal.
A Pohoda? Bola super. Však ako vždy. Počasie bolo skvelé, no teplota nie, ale prežili sme to. 2015 bol označený za najlepší ročník, s čím ja moc nesúhlasím, ale každopádne sa veľmi vydaril. U mňa dominujú spomienky z toho prvého, ktorý som zažil. Veď prvý krát to je vraj vždy najlepšie. Alebo nie? Uvidíme o rok...
Na druhý deň ma tá nepríjemná vec zvaná budík už prebudila. Čakali ma dlhé štyri hodiny dávania a brania návratiek. Najlepší boli asi tí, ktorí návratky akosi nemali. A bolo ich naozaj dosť. Keď konečne vyšlo slniečko bola to prenádherná, príjemná zmena z tej prekliato mrznúcej zimy v noci. A keď prišli dve ženské s kávami v rukách, bol som ako v raji. Každá smena má raz svoj koniec a tak aj ja som už mieril do stanu. Ranné obšmietačky a ranná (ne)hygiena. Sprchy nešli a nemali sme kefky. Trebalo si ísť po nové do Curaproxu. Ale peši to je veru ďaleko. Našťastie sme stretli eko-bicykel. Tak sme sa odviezli, poďakovali a vošli dnu. Kúpili sme si po kefke za zvýhodnenú cenu. Lenže zvýhodnená bola len ak sa zúčastníme prednášky. Nebol to ten najzaujímavejší moment Pohody, tak ďalej. S M&M sme zahrali kalčeto a hrali sme ho poriadne dlho. Veď nám to išlo tak dobre. Prišlo poludnie a s ním začala hudba od Swingless Jazz Ensemble. Zaujímavé odštartovanie nového dňa príjemnou hudbou. Potom sme mali hodinovú prestávku (ak mám byť úprimný, už neviem čo sme za tú hodinu stihli). Billy Barman vyhrával na hlavnom pódiu a my sme tam nesmeli chýbať. Po ňom sme sa však museli rozdeliť, pretože ja preferujem iný štýl hudby ako Fallgrapp. Moja rasta čiapka prezrádzala, že sa blíži reggae štýl v podobe Medial Banana. Zas urobili poriadnu šou a bavil sa doslova každý. Čakala ma dvojhodinová medzera, a keď sa vyskytne aspoň kúsok voľného priestoru, musí byť vyplnený ničim iným, ako pitím. Avšak nastala obrovská dilema, pretože Miško Kaščák ohlásil, že namiesto Charlotte O.C. bude kapela Tricot a namiesto Pearls Negras vystúpia Saténové ruky. Dostal som vysoké odporúčanie na Eagles of death metal a musel som si vybrať medzi troma kapelami. Nebolo to ľahké, no Eagles sa nakoniec posunuli, čo mi zredukovalo výber len na dve kapely. Vyhrali u mňa bláznivé japonky ktoré som nevidel ako minulý rok, tak aj vo štvrtok na Red bull tour buse. Ľudia ich doslova žrali a ja som sa išiel presvedčiť prečo je tomu tak. Skákajúce a šialené ženské z Tricotu drmali do svojich gitár a vytvárali pekný seoundtrack ku nášmu pitiu vína. Príjemne naladení sme si zašli dať trochu hip-hopu od skvelej angličanky Kate Tempest. Naozaj svojská a úžasná žena. No blížil sa večer a s ním aj zima, tak som utekal do stanu po ďalšie kusy oblečenia. Moje spolupártyujúce zatiaľ obsadili fleka na Franza Ferdinanda. Ani neviem ako a všetci boli zrazu na pódiu. Najviac zaujal asi každého pán za klávesami. Mal ten istý vážny fejs počas celého koncertu. Ja osobne som sa ho trochu bál. Všetko to pominulo keď ku koncu vstal zo stoličky a začal tancovať. Všetci boli z neho ohromne nadšení. Predtým však odoznelo pár známych aj neznámych songov. Nebolo to zlé, no na Bažant stage-i som si už zažil lepšie šou. Take me out bola ale výrazne odlišná pieseň. Všetci boli akoby v extáze a ja obzvlášť. Po fajnovom vystúpení sme zašli ešte na Beardymana. Môžem s kľudom povedať, že to bolo pre mňa najväčšie prekvapenie festivalu. Vôbec som ho nepoznal a tak som nevedel čo mám očakávať. Chlapík, ktorý si to dáva len s beatboxom a zabáva stovky ľudí známymi pesničkami ma ohromne prekvapil. Moje nohy ma už nevládali udržať v stoji, ale mladík mi nedal sadnúť. Bolo to naozaj skvelé a bolo mi ľúto keď z pódia nakoniec odišiel. Už bol ale pokročilý čas a ja som išiel o chvíľu na osmičku. Chcelo to 'power nap'. Tak som si jeden doprial. Už mi ale zvonil budík a čakalo ma to nepríjemné na celom festivale. Mojej nálade nepridávala ani obrovská zima, ktorá tromfla dokonca aj tú včerajšiu. Tak mrznem na bráne. Za dlhé štyri hodiny som pozážíval mnoho ľudí bez návratiek, ale típek, čo nevie ako sa dostal za plot a vyviedli ho z areálu... no niekedy sa ťažko verí niektorým historkám. Taktiež ako že návratka je v stane. Ľudia, jednoducho nestrácajte návratky, alebo nepite a návrat na festival máte zaručený. No každopádne pri východe slnka som menil bránu. Čakala ma príjemná prechádzka cez ceý areál. Pri Bažante som ešte pozdravil dovtedypártyujúcu Kláru a šiel som si odrobiť ďalšie štyri hodiny. Tam sa nestalo takmer nič zaujímavého (as usual), až na chlapíka, ktorý prišiel bez návratky a opýtal sa či to má teraz preskočiť. Keď mu SBS-kár povedal "No skús to!", on to naozaj skúsil. Doteraz neviem prečo to povedal a prečo to musel potom aj riešiť. Samozrejme že návratku mal vo vrecku. No nejako som si uplietol z tej nudy tri trávové vrkoče a prišlo to, po čom každý pracujúci človek túži. Fajront. A tak sa mohla začať bláznivá sobota.
Po dlých dňoch by som rád hodil na seba pár kvapiek vody v miestnych sprchách. Po včerajšej odstávke ma tam dnes čakala iná nepríjemná prekážka. Rad ľudí, ktorý pozostával z asi vyše 100 jedincov. Ak sa vám to zdá nereálne, je to v poriadku. Ani ja som tomu neveril a to som videl na vlastné oči. Tak som sa na to len vykašľal a nechal si to na neskôr. Dopoludnie vyzeralo asi ako všetky tie predtým a tak som si dal len placku so syrom a išiel som na Budiš stage. Tam zneli zvuky Fresh out of the bus. Fajný koncertík v tieni Red bull stanu. Slnko o tomto čase už poriadne pálilo. Preto som aj na Chiki liki tu-a vydržal len chvíľu, a šiel som na klasický 'power nap' do stanu. Veď odtiaľ ich budem aj tak počuť. Keď však dohrali vybral som sa na Puding Pani Elvisovej. Tam som sa nevedel s nikým nájsť, tak som si zašiel po pivo a len tak som behal hore a dole okolo stage-u, tak, aby som ich ešte stále počul. Po koncíku som počkal na ostatných a konečne sme mohli ísť do spŕch, ktoré obklopovalo už len zopár ľudí. Je to lepšie ako spánok, keď odtiaľ vyjdem úplne freš. Nabral som dosť energie na ďalšiu fľašu vína (a domácej marhule), a tiež na ďalšie koncerty. Tým najbližším boli Saténové ruky v rádioaktívnej zóne. Tam sme si hudbu vychutnávali len posediačky. Až pokým neprišla hitovka s názvom 'Dušan'. Veruže som si ju užil poriadne. Ešte po nejakých ďalších pár songoch som ostal sedieť na svojom miestečku. Čakalo ma tam Od veci_FM. Super zábava a úžasný Braňo Jóbus s jeho kapelou Abusus. Rád by som ostal aj na ďalšie scénky, no išiel som za ľuďmi a zážitkami. Pobrali sme sa teda na Bjork, ktorá urobila síce skvelú atmosféru a nádherný ohňostroj, ale hudba, ktorá vytekala z reprákov sa nenachádza v mojom playliste. A tak sme išli pozrieť aspoň kúsok z vystúpenia Fat White Family, no prišli sme už bohužiaľ neskoro. Tak sme utekali a utekali. Lepšie povedané bežali. To už Korben Dallas so symfóniou bežali s nami so svojim hitom 'Beh'. Ďalších pár pesničiek sme si ešte stihli vypočuť pred tým, ako sme sa pobrali na ska-párty pod názvom Irie Revoltés. Dans le SKA nás privítalo spolu s masou brutálne sa zabávajúcich sa a skákajúcich ľudí, ktorí vytvárali neskutočnú atmosféru. Bolo to jedným slovom šialenstvo. Veruže nechcelo sa mi odchádzať, ale trvalo mi tri roky, kým som sa odhodlal navštíviť Silent disco. Nebudem rovnaký čas čakať na živý koncert v slúchadlách. A už určite nie, keď tam hrá Polemic. Tak sme si utrhli trochu z koncertov a išli sme si vystáť radu. Keď sme prišli, bolo tam už dosť ľudí, čo nás mierne znepokojilo a začali sme mať obavy, či sa vôbec dostaneme dnu. Našťastie sa to hýbalo pomerne rýchlo a o pár minút sme už boli na rade. Keď ohlásili, že dnu môžu vojsť ďalší piati, bol to skvelý pocit. Polemic mal ešte nejaké technické problémy, tak mierne meškali, čo sme vyplnili počúvaním a tancovaním na poskytnutú hudbu. Keď to celé začalo bolo to divné. Bolo to pekné, ale iné. Nevrieskali nám do toho ľudia a mohli sme si v kľude užiť ich hudby. Zvláštny pocit bol hlavne keď som si zložil slúchadlá a na pódiu len ticho stálo pár hudobníkov, ktorí boli ako nemí. A zrazu sa celá hala rozospievala slovami 'Ona je taká no totó, ó-o!' A za tým slabý hlas trúbky. Bolo to zvláštne. Ale v tom pozitívnom zmysle. Určite sa na niečo podobné ešte zmotám aj budúci rok. Čo bolo nepríjemné bolo, že počas Polemicu sa na druhom kanáli odohrával akýsi rozhovor dvoch ľudí, ktorý ma strašne zaujal a mnohokrát som si ho prepínal. Keby som bol pod vplyvom drog, dokázal by som tých dvoch počúvať rozprávať sa celé hodiny. Prišlo však už veľa hodín a išli sme sa pozrieť na CoCorosie. Tam som ja ale vydržal len jednu pesničku a potreba spánku dosiahľa svoj cieľ. I keď mi bolo ľúto, že neuvidím LePayaco, ale tak tých snáď ešte niekde zachytím. Vyspať som sa proste musel. Opäť začínam robiť o piatej. Tak dobrú noc.
Ráno to bola už len oddychová služba, kedy sme dávali návratky asi tak hodinu, a potom sme tam už iba tak stáli. Na poslednú polhodinku som sa postavil ku bráne a hneď ma potešila teta s jahodovou zmrzlinou. Moju eufóriu ihneď zničila vedúca brány, ktorá ma poprosila, aby som tam ešte chvíľočku ostal. Vraj sa babenky dostali na druhú bránu a musia teraz prejsť celým areálom. No krásne. Po pätnástich minútach ma začala prechádzať trpezlivosť. To neprestalo ano po ďalších pätnástich. Chcel som ísť tak zúfalo domov, že som myslel, že odídem aj bez nich. Keď som ich konečne uvidel ako si vykračujú v nedeľnom slniečku, myslel som, že ich asi udriem. Ak niečo pokazím, robím všetko preto, aby som to čo najrýchlejšie opravil. No tie dve si asi mysleli, že ma to tam baví. Ani ma neprekvapilo, že som sa nedočkal ospravedlnenia, alebo vďaky za moju ochotu. Tak som mal pokazené hneď nedeľné ráno. Nielen tými dvoma cangrovitými čajočkami, ale skôr tým, že sa zas končí Pohoda. No nejak som poskladal stan a zbalil spacák. Pomaličky sa presunul ku kyvadlovke a ledva sme sa zmestili, keď sme nastúpili medzi poslednými. Som rád, že sme išli na osobáčiku, lebo sme mali veľmi veľa miesta. Ostatní festivalníci využili rýchliky. Tak som si chvíľočku pospal, a v Žiline len prestúpil na ďalší osobný vlak. Tam som si dal budík, aby som neprespal moju zastávku. No ten vlak po ceste nabral také meškanie, že ma nakoniec zobudil asi až piaty budík. Nejak som sa dotackal domov, ledva som niečo zjedol a okamžite zavrel oči a spal.
A Pohoda? Bola super. Však ako vždy. Počasie bolo skvelé, no teplota nie, ale prežili sme to. 2015 bol označený za najlepší ročník, s čím ja moc nesúhlasím, ale každopádne sa veľmi vydaril. U mňa dominujú spomienky z toho prvého, ktorý som zažil. Veď prvý krát to je vraj vždy najlepšie. Alebo nie? Uvidíme o rok...
