4 Pohody, 2 Topfesty, 2 Grejpy a Uprising. Toto je doposiaľ moja festivalová kariéra. Ktorý bol ale najlepší? Ťažko povedať, ale niečim trochu vyčnieva Pohoda '12. No a nad tým najhorším nemusím ani chvíľu rozmýšľať. Prečo sa ale Grape 2015 nevydaril?
Dlho som sa nevedel rozhodnúť medzi Grejpom a Uprisingom. Keď reggae festival oznámil, že bude u nich vystupovať Matysiahu, bolo takmer rozhodnuté. To by Grape musel pridať veľké mená, aby ma presvedčil. O pár dní tak aj urobil. Foals, či Maccabees ma zaujali, no bol to práve Gramatik, ktorý spôsobil, že som okamžite skočil na net a objednal dva lístky. Ďalšie mená ako MO a José Gonzalez boli veľmi milým prekvapením. A tí ľudia, ktorí nadávali, že sa im neušli lístky, tak pre nich mám len jednu vetu. Tak vám treba! Samozrejme sú aj výnimky (finančná situácia atď...), ale tí ostatní si nemajú na čo sťažovať. Áno, Grape to mohol vymyslieť aj lepšie, no na dobrý festival sa nekupujú lístky týždeň dopredu. Padli návrhy na zväčšenie kapacity festivalu, s čím by som vtedy ešte súhlasil. Teraz, po festivale, mám na to ale iný názor, keď momentálny počet zúčastnených nedokážu ani poriadne ustrážiť a zorganizovať. Aspoň takýto pocit mám z festivalu ja:
Začalo to deň predtým vo vlaku v Regiojete do Považskej, kde som sa stihol obliať kávou. Ale inak cesta dopadla pohodlne. Prespal som noc a ráno sme sa mohli chystať na festival. V taške fľaša vína a v jednote fľaša vodky a fľaša piva. Tak sme boli nabalení. Keďže sme to neporiešili s miestenkami, vybrali sme sa s malou nádejou do reštauračného. Sadli sme si ku típkovi, a až do Piešťan popíjali vínko. Nebolo nám dosť, tak sme na stanici zašli do výčapu po ďalšie dva litre. Ja som zatiaľ počkal na ostatných. Bolo tam neskutočne veľa ľudí. V takomto prípade by bolo viac než potrebné pribrať špeciálny vlak. Bohužiaľ, Grape nás nechal v tom a my sme sa mohli len spoľahnúť na "kvalitné" služby ŽSSK.
Nakoniec sme sa všetci nejako našli a čakali sme na kyvadlovku. Tá onedlho prišla a za dobrú cenu nás odviezla na letisko. Ako zázrakom sa nám podarilo vychytať všetky zadné sedačky, takže nie len sme boli všetci pokope, ale navyše sme aj sedeli. A samozrejme každý vytiahol z ruksakov čo mal, to dal. Tak som zjedol pizzu a napil Gin-Tonicu a čerešne. Cesta netrvala dlho, a zaviezli nás takmer až pred vchodové brány. Rad na opáskovanie bol pomerne dlhý ale nezoganizovaný. Bol to chaos. Len nejaká veľká masa sa tlačila ku stolom s páskovačmi. Vpredu stálo pár dobrovoľníkov, ale to boli asi jedinní na festivale. Ale k tomu sa dostanem neskôr. Tu mali za úlohu to vpredu nejako aspoň naoko zorganizovať. Čo sa ale dialo vzadu bolo každému jedno. Nakoniec som obdržal sivú pásku. Moc sa mi nepáčila, ale stretol som ľudí, ktorí ju chválili. Je to vec vkusu.
Prešli sme bránami z ToiToi-ek a pán SBS-kár mi zobral celé literapolové pivo. Tak mi bolo ľúto, ale máme iné pitivá. Už za posledných pár minút som sa nevedel skoro s nikým nájsť, lebo každý si išiel svojim smerom. Tak mi neustále niekto volal že kde som a kam mám ísť. Mal som toho už pokrk tak sme chceli položiť stan. Našli sme miesto, no bolo ohradené páskou, čo mi prišlo podozrivé, no nikto ma nepočúval a začali sme stavať stany tam. O malú chvíľu prišiel človek, ktorý nás odtiaľ vyhnal. Cítil som sa akoby som tam ani nebol. Posunuli sme si stan za pásku a začali stavať. Telefonát od Dávida, že máme ísť k nemu, že nám drží miesto. Tak sme druhýkrátpostavaný stan znovu zložili a vybrali sa za Dávidom. Keď sme ho konečne začali stavať, dostal som telefonát. Rasťo mi hovorí, že mám ísť k nim. A dosť! Ostávam tam kde som. Veď koniec koncov bolo to dobré miestečko, a bolo tam naozaj dosť známych ľudí. Pri stavaní stanu som sa zasa cítil len ako piate koleso na voze. Cítil som sa zbytočný a nechcel som im to tam naďalej kaziť. Nemal som na to nervy, tak som sa odišiel odreagovať na Saténové ruky. Stretol som Rastíka a Janku a festival sa mohol hudobne začať. Ruky zahrali prvý song, no na mňa to slnko pieklo príliš dlho. Smäd ma navigoval ku najbližšiemu stánku s pivom. Moc dlho som ani nečakal a odchádzal som s tromi pohármi. Ešte som rýchlo zašiel po vejár, ktorý sa v tom teple ohromne zišiel. A konečne som stál pod pódiom a vychutnával si tie najlepšie songy. Kde mám bundu a DušaN sú jednoducho topky. Koncert nakoniec skončil a mňa čakala hodinová medzera. Ani som sa nenazdal a po chille pri stane, surfovačke a niekoľkých pivách sme sa dohodli, že sa pôjde na Carnival Youth a na druhú polku na Boyband. Na tú prvä kapelu, sme sa nejako dostavili aspoň pred stan, takže sme počuli asi dva songy. Na Boyband sme sa už nedostali. Na hlavnom stagei nasledovala konečne poriadna muzika v podaní Selah Sue. Pekný zážitok a posedenie na slame. To považujem za super vec na tomto festivale. Nielenže poskytujú super miesta na sedenie s pekným výhľadom na hlavný stage, ale tiež poskytujú tieň v poludňajších úpekoch. Dosť bolo chvály, teraz je čas na nadávky. Stojím totiž v rade na pivo. Rad nebol ani tak veľmi dlhý, no keby som vedel koľko tam budem stáť, to by som sa radšej stal doživotným abstinentom. Barmani so znechuteným výrazom v tvári sa na teba škaredo pozrú, keď si vypýtaš pivo. Nieže je to ich robota, ale majú veľký počet nervóznych ľudí za pultom. A každý jeden si pýta pivo. Tak nechápem, keď im to ide tak pomaly, prečo si nenačapujú pár pív navyše. To, že majú veľa roboty a nestíhajú dokážem pochopiť, no nemuseli by ma pozdraviť prevrátenými očami. Vystál som si tam už jamu, tak som odísť jednoducho nemohol. Netuším koľko detí sa vo svete medzitým narodilo a koľko ľudí zomrelo (muselo ich byť milióny), ale po dlhom čakaní som konečne dostal svoje pivo. Čakal som asi tak dlho, že Sue akurát spievala svoju poslednú pesničku.
Potom nás čakali len flákačky po festivale. Hešteg, niekoľko pív, chlastačka a jedlo. Gastro na tomto festivale bolo skvelé. Veľký výber dobrých jedál, a to aj pre obmedzených, či už mäsovo, alebo mliekovo. Každopádne výber jedál bol naatoľko dobrý, že som hľadaním toho správneho strávil dobrú chvíľu. Mal som chuť na všetko. Skončil som s langošom. Dali sme ešte fotku a oheštegovali. Potom sme navštívili O2 stan a hľadali sme sa vytlačených, no to sa nám nejak nedarilo. Po asi piatich pokusoch sme sa na to vykašľali. Takto nejako prešli tri hodiny, ktoré si ani nejako moc nepamätám, no do uší nám zaľahli tóny od The Maccabees. Potom sme zavítali na Foals, kde som ale dlho nevydržal. Po víne a niekoľkých brkách ma veru mátalo. Po pár pesničkách som si išiel ľahnúť. Sigma a L plus boli síce lákavé mená, no nepresvedčili moju únavu. Dostal som ešte obrovskú chuť na lepší spánok. A tak som začal zháňať od okoloidúcich kúsok weedu. Keď som pri prvej skupinke moc neuspel, tá druhá mi veru zahrala do kariet. Ani nie tým, že splnila moje požiadavky, ale hlavne tým, že som ich poznal. A boli hneď za našimi stanmi. Tak sme dlho a dlho kecali a bavili sa. Potom sme zašli do stanu a tam sa vytiahla fajočka. A už sme išli veselí. Onedlho som sa tam vrátil aj s Gabčou a Dávidom. A po dlhej dobe sme šli po to, prečo som naozaj opustil dav pred hlavným stejdžom. Ľahol som do stanu a netrvalo dlho a bol som v mojich snoch.
Nasledujúce ráno bolo kadejaké. Ranná (ne)hygiéna vyzerala asi tak, že keď som vystrčil hlavu zo stanu, uvidel som ľudí v rade. Ten čakal na sprchy. Tak som si povedal, že to asi nemá zmysel. Budem dnešné ráno bez vody. Keď som si išiel umyť zuby, pochopil som, prečo to je tak, ako to je. Ženské a mužské sprchy sa nejako poplietli a každý si chodil kde chcel. Veľký bordel a chaos mali na starosti možno dvaja chýbajúci dobrovoľníci, ktorých sa Grape nejako neunúval zavolať na festival. Podobne to vyzeralo aj v areáli festivalu a stanovom mestečku. Zálohované poháre ma presvedčili na Pohode, že je to skvelý výmysel a festival sa stáva čistým. Nie je tomu ale celkom tak. Sú to práve tí desiati neplatení ľudia, ktorí sa prejdú s vrecami a pozbierajú čo vidia po zemi. Tu to bolo citeľne vidno. Preto nechápem načo používajú systém zálohovaných pohárov, keď tu je väčší bordel ako u mňa v izbe. No a záchody? Ten som uvidel až doma. Tých desať ToiToi-ek v celom areáli pre 10 000 ľudí je asi málo. To bolo vidno už po pár hodinách. Žeby bola o bielo-modré búdky núdza sa mi nezdalo, keďže bola z nich postavená vstupná brána. Niekto si len zle spočítal čísla a zdalo sa mu že ich je asi primerane na počet ľudí na festivale. Mýlil sa. Ale aby som zasa spomenul, boli tam aj splachovacie záchody. Áno. Až dva. No, radšej by som asi povedal že asi ani jeden. Tie veľanavštevované ToiToiky boli na tom omnoho lepšie.
Slnko pieklo ako divé a mňa vyzlieklo z trička. Raňajky som si chcel dať na ranveji a zapojiť sa do rekordu, ale nestálo mi to za to. Išiel som pozrieť moju rodinku, keďže ešte stále neviem, kde moji bratranci stanujú. To som sa ani nedozvedel, keď ma zavolali na parkovisko. Prídem tam a sedí tam skupinka známych ľudí, no Rasťa, ktorý mi volal, nevidieť. Ten sa objavil o pár minút. Vystúpil z auta a vysvitlo, že sa bol kúpať v neďalekej Hornej Strede na jazere. V tom momente vo mne prekvitla nezastaviteľná závisť. Hodiť sa do vody v tejto rastúcej horúčave bolo lepšie ako heroín. Preto, keď mi Ľuboš prezradil, že ide aj on, som sa nasáčkoval k nim do auta. Neprekážalo mi ani to, že už išli piati. Veď sa dozadu snáď nejako natlačíme. Na moje potešenie som už sedel v aute a vzdaľovali sme sa z letiska. Po pár minútach zaparkovali a ja som si vybral z vrecách všetko, čo by sa nestretlo s pozitívnou konfrontáciu s vodou. A tak sme kráčali k vode. Prešli sme až k lanu, po ktorom sa kúpajúci hádzali do vody štýlom Tarzana. Myslím, že som nemal na výber. V bruchu sa mi rozvírili mravce. Veď vo vode som nebol už dobrých niekoľko rokov. A teraz mám skočiť rovno do niekoľkometrovej hlbokej vody. Nebolo mi všetko jedno, ale moje odhodlanie a horúčava ma k tomu donútili. Po Ľubošovom skoku, som ešte jedného človeka prenechal skočiť si, nech si doprajem ešte trochu času pred mojim aktom. A už som stál s rukami na rúčkach a nohy som zdvihol do vzduchu. Začal sa voľný pád a ocitol som sa nad vodou. Ostávalo len pustiť sa. Bol som zrazu hlboko pod vodou a nevedel som sa dočkať vzduchu nad hladinou. Keď sa moja hlava konečne vynorila, lapal som po dychu ako zmyslov zbavený. Ledva som doplával ku brehu a konečne som to rozdýchal. Nezabudol som plávať. To mi dodalo elán a utekal som si skočiť ešte niekoľko krát. Keď som videl típkov dávať dvojité saltá, cítil som sa ako dvojročné decko. Potom mi trochu zdvihol sebavedomie Ľubošov pupkáč. Tak sme si poskákali a trochu mi prišlo ľúto, že sme museli odísť. Za ten čas som úplne zabudol ako chutí vodička a chcelo by to zažiť minimálne celé popoludnie na vode, aby som sa dokázal vyblázniť do úplna. A tak slnko pieklo a kým sme prešli k autu, bol som skoro suchý. Po ceste ma vyhodili pri letisku a ja som sa prešiel až k stanom.
Prvý koncert sa nám začínal až o treťej, tak sme stále mali dosť času. Moc sa toho ale ani robiť nedalo, keďže slnko pieklo kvalitne. Postupne sme sa prevejárovali až na Katarziu do SLSP stanu. Tam som nevydržal na nohách a tak sme si išli sadnúť postupne sme sa presunuli až na fajnové miestečka a vychutnávali sme si Katu len zo sedu. Nebolo to ani tým, že by som hneď odzačiatku druhého dňa nevládal, ale šetril som sa. Hlavne na Gramatika. Koncert mi trochu znepríjemňovala žiadosť po pive, ale to prišlo hneď po koncerte.
Pred Walter Schnitzelson som znovu len behal hore a dolu. Drogy som už odmietal, keďže som plánoval vydržať do pol druhej v plnej sile. Na Walterovi sme len sedeli na tribúnke a užívali si skvelého koncertíku. Sú naozaj skvelí a čím ďalej, tým lepší. Pre mňa je to momentálne najlepšia kapela na Slovensku.
Chcel som ísť aj na Le Payaco hneď potom, no odvialo ma s ostatnými inde. Určite tam bolo pivo a podobné veci. Kúpili sme si lístok na vlak a zašli po vodku. Tú sme pomaly chlípali s ľadovým nápojom. Možno ani preto nám nezapísalo. Ale vychutnávali sme si popri tom Billyho Barmana, a keď bola fľaša prázdna, presunuli sme sa dopredu na najlepšie pesničky. Tak si organizátor odspieval svoje a my sme sa pobrali pred hlavný stejdž. Jožo González vybrnkával svoje pomalé pesničky, prerušované ľudským krikom. Mnoho z nich si tu asi neprišlo užiť jeho gitarovú hudbu. Keď mi prísediaci chalan pochválil moje tričko, bol som potešený. Koncert sa naozaj nedal príliš užívať, tak sme sa pobrali do stanu. Keby sme sa tam ani nevybrali, museli by sme ísť aj tak. Sivé mraky nad nami boli asi nebezpečnejšie ako vyzerali. Človek vybehol na pódium a oznámil, že sa festival preruší a všetci majú ísť do svojich stanov. Blíži sa obrovská búrka. Tak sme sedeli v stane a ratovali všetko, čo sa dá. Síce náš stan je už o pol levela vyššie, no jeho konštrukcia a intenzita búrky sa zdala byť nesúmerná. Mokré boli zatiaľ iba steny stanu a dnu ešte voda nebola. Vonku ľuďom zrejme neprekážalo, že sa festival prerušil, alebo že vonku plieska jeden blesk za druhým. Tam sa len veselo pilo, akoby sa ani nechumelilo. Tak sme pár minút prečkali v stane kým doprší. Potom som dostal obrovskú chuť na sprchu, keďže teraz tam zrejme veľa ľudí nebude. Išiel som to obzrieť a zistil som, že sprchy sú síce zavreté, ale dá sa tam vojsť. Tak som zobral uterák a išiel som pod vodu. Keď som tam ale dorazil druhýkrát, stál pri dverách SBS-kár. Tak som sa ho spýtal či sa tam môže ísť, na čo mi odpovedal štýlom "asi hej, mne je to jedno". Tak potom neviem načo tam stojí. Každopádne som vliezol dnu a na moje prekvapenie tam bolo asi zo desať ľudí, ktorí dostali podobný nápad ako ja. Tak som pustil vodu a obliala ma tá naľadovejšia voda. Doobeda by som to ešte uvítal, no po tejto búrke som myslel, že asi určite ochoriem. Ale bol som čistý a to bol zámer.
Tak som sa pomaly poobliekal a festivalové brány sa opäť otvorili. Mohli sme sa tešiť na ďalšie kapely. Odštartovala to hedlajnerka festivalu MO. Tá si stihla odspirvať len pár pesničiek. Neprišlo ani povestné línon, a zahlásila "Storm is coming". Vtedy nás po druhýkrát rozohnali do stanov a zavreli areál. Organizátori asi tiež len kukali cez mobil na SHMU, keď otvoria festival na polhodinku. Takú búrku ako prišla potom, sa dalo predvídať o dosť skôr. Začali padať obrovské kvapky a blesky bili tak silno a blízko, že takú búrku som ešte asi v živote nevidel. Náš stan už druhú dávku nezvládal, ale stále ešte stál. Našťastie som mal v ruksaku igelit, čo sa v tejto situácii náramne hodilo. Aj keď sme ho rozprestreli, voda si našla cestičku dnu, no my sme ostali suchí. Vtedy Alica zahlásila nemilú vetu, ktorú nik nechcel počuť. Festival sa vraj predčasne skončil. Nikto tomu nechcel veriť, no vyzeralo to tak. Nepripúšťal som, že by som mohol zmeškať najlepšiu časť festivalu kvôli obyčajnej búrke. No keď sa tieto informácie zoficiálnili, zavládol vo mne hnev so smútkom. Ostatní si z toho ťažkú hlavu asi nerobili, keď Dávid zahlásil "Festival sa ruší, nejdeme dať špeka?" Aspoň si to vykompenzovali a spravili si príjemný večer aj bez hudby. To však malo za následok to, že som asi dve hodiny nemohol zaspať. Nakoniec sa mi to nejak predsa len podarilo.
Pršalo až do rána a my sme stále boli na tom relatívne sucho. S mojimi najkami som sa rozlúčil a nechal som ich, nech si užijú búrku naplno. Ráno som si v nich našiel paradjku. Vedľa sa môj druhý stan nenachádzal, takže som absolútne nevedel kde je Gabča s Dávidom. Snáď mi ho zobrali. O pár hodín nám išiel vlak, tak sme sa rýchlo začali baliť. Stan sme nejako poskladali a mohli sme vyraziť na kyvadlovku. Nastal ale problém s vratnými pohármi, ktoré sa nedali večer vrátiť. Mal som ich asi šesť. Pred bránou sa vraj dajú vrátiť. Keď sme tam ale prišli, stálo tam hádam 50 ľudí v rade. Človek, ktorý tie poháre zbieral, vyzeral tak, že má času dosť. Mne ale išiel vlak. Všetko by bolo v pohode, keby celý vagón nezacúvali niekam do matere a čakajúci dav ľudí ostal len nechápavo stáť. Nikto nič nehovoril a nič sa nedialo. Organizácia zlyhala už znova. A tentoraz poriadne. Je to síce dvanásť eur, no pokúsim sa tie poháre vrátiť na nejakom inom festivale. Toto bola posledná kvapka, ktorá ma presvedčila, že Grejp to asi nebude. Išli sme radšej na kyvadlovku. Kým sme tam prišli, jedna tam stála preplnená a akurát mala namierené na stanicu. Tak sme začali čakať na druhú. Tá ale neprichádzala. Taxík sme skúšali zohnať len márne. Tie boli tiež vyťažené naplno. Nakoniec sme sa predsa len dočkali. Nastúpili sme zadnými dverami. Aspoň že tá kyvadlovka bola zadarmo. To ale boľavé rany zo zlého festivalu nezahojí.
Tak sme dorazili na stanicu. Mali sme ešte dosť času, tak sme iba zavítali do komunistickej krčmičky. Bola to asi jedná otvorená vec široko ďaleko, no nebolo tam až toľko veľa ľudí. Mali sme si kde sadnúť a to bolo skvelé. V telke prekvapil nejedného návštevníka Scooby Doo. Keď dali potom Toma & Jerryho, bolo sa na čo pozreať. Pomaly nám však prichádzal vlak, tak sme sa pobrali na perón. Tam sme nastúpili do reštauráku a pokojne sme sa viezli domov.
Tak teda Grejp toho priniesol ale aj zobral mnoho. Či už pekné, či negatívne zážitky, nových priateľov a kopec zábavy. Mal aj svoje plusy a mínusy:
Plusy: Line-up, kyvadlovka, Gastro, Horná streda
Mínusy: Chýbal špeciálny vlak do Piešťan, dezorganizácia pri páskovaní, malé stanové mestečko, Hygiena (zúfalo málo ToiToi-ek, splachovacie záchody akoby ani neboli, skvelá zábava pri umývadlách skončila brutálnym blatom všade naokolo, upchaté sprchy s ľadovou vodou stovkami ľudí v rade), málo dobrovoľníkov (v podstate žiadni. Na malý záujem sa nemôžu vyhovárať, pretože som videl asi 10 súťaží s Excelentom, ale ani jednu reklamu na dobrovoľníctvo), bordel, zrušenie festivalu (aj keď za to nemohli), a posledná kvapka v pohári..vracanie zálohovaných pohárov
Toto ma presvedčilo, že na ďaľší ročník určite nepôjdem. Ale kto vie, Možno ma tam o pár rokov uvidíte znova...
piatok 21. augusta 2015
utorok 11. augusta 2015
Dovolená
Pátek (31.7.)
Padla desiata a mne sa konečne začala očkávaná, sladká prestávka od ohýbania hadičiek. Nič ma v posledných dňoch nepotešilo tak, ako posledný júlový deň bez roboty. Veď ma čakal koncertík. Ale najskôr do Tesca po pivo. Tak sme odišli s likérom, ploskačkou a vínom. Bez piva. Koho som ale potom uvidel mi takmer vyrazilo dych. Dlhostratený syn - Šulo! Tak sme sa zvítali a šiel si hneď po borovičku. Pri vchode ďalší z bláznov. Matlo ma už vítal s jeho večným úsmevom. A pri srdiečku ma hneď zahrialo. Dvaja dlhonevidení sa ale odpojili a zamierili si to do ich domovov, k ich mamám. Patrilo by sa po tej dobe im povedať "Ahoj". My sme ale pokračovali ďalej. Prišli sme akurát na poslednú pieseň a prestávku. Tak som prehodil reč s nádejným speváčiskom, ktorý sa mi posťažoval na nekvalitné publikum. Dali sme ešte pár fotiek a keď sa znovu rozozvučili, pochopil som, o čom hovoril. Tak sme so stúpajúcim alkoholom stupňovali aj náladu. A nakoniec sa tancovalo a spievalo. Došlo to až do štádia, kedy som hral hádam najfalošnejšie v živote a Samo sa potom nevedel chytiť. Ale bol som rád, že si môžem zabrnkať. A tak nastal čas pobrať sa domov.
Sobota (1.8.)
Ešte pred pár dňami som ani netušil, že dnes prekročim hranice a zrazu som sa balil na skvelý výletík. Moc som si toho zas nebral. Len pár CD-čiek na cestu do auta mobil a peňaženku. Na stanici sme ešte stihli vyzdvihnúť pipku a išli sme smer Bielsko. Z cesty toho moc nemám čo hovoriť, tak sme zaparkovali už len pred peknou dreveničkou. Chvíľu sme posedeli, popili kávy a išli sme na štadión. Žiadne zdržiavačky. Pri Sfere sme vyhodili Klárisu a my sme pokračovali pár metrov ďalej. Zaparkovali sme a vošli sme dnu. Veru veľmo peknučký štadiónik. Uvidíme, čo to bude zač, keď ho dorobia. Krásne počasie, nový štadión, poľský futbal, zadarmo lístky. Ku pravej atmosfére chýbala už len jedna vec. Tá prišla s východom hráčov z tunela, keď sa pár stoviek poliakov rozkričalo a nechápal som, ako môže toľko málo ľudí urobiť taký veľký hluk. Bola to prekrásna prekrikovačka. Dole po trávniku behal ešte jeden známy, no hral tak slabo, že po polčase sa pýtal dole. Nakoniec to skončilo jednogólovým rozdielom v neprospech domácich. Futbal nebol veľmi zaujímavý, ale výletík to bol super. Hlavne Keď jediný dostupný futbal pre mňa bol akurát tak Ružomberok so Skalicou a ešte aj to presunuli do Popradu. Tak mi tu ostáva na výber akurát tak medzi Černovou a Hrboltobou. Preto som bol rád, že vidím niečo poriadne. Po futbale sme sa išli ešte najesť systémom čo si vezmeš, toľko si zaplatíš. Na kilá samozrejme. A poviem vám, nabral som si teda plný tanier. A každá jedna vec bola nadpriemerná. Bolo to skvelé. Naozaj musím pochváliť poľskú kuchyňu. Tak sme napapkaní len sadli do auta, nejako navigovali navigačku a utekali sme domov. Po ceste som ešte obdržal SMS, že "Poď do Korza!" Veru, ani chvíľu by som neváhal, no moja milá si to namierila na druhý deň do roboty.
Nedeľa (2.8.)
A tak sa aj stalo. Slečna išla do roboty a ja som potom šiel za ňou. Po šichte sme si dali v Lipe po vodke. Prišli sme domov, a hádajte čo. Dostal som zas raz telefonát, že mám ísť von. Ani sa nečudujem, keď prídu tí dvaja blázni po takom čase. Tak sme prišli, poriešili čosi a mohlo sa ísť do mesta. Pri parčíku sme počkali na ostatných. Keď hovorím počkali, tak samozrejme sme to čakanie zmysluplne využili. A tak v tlaku sme sa vybrali do Arény zahrať si Banga. Už som to poriadne dlho nehral, a asi sa to aj odrazilo na mojej hre, keď som sa pýtal na každú kartu čo znamená. Nakoniec som moju rolu Banditu splnil, keď šerif po pár minútach padol. Tak sme dali ešte turnaj v kalčete. Môj spoluhráč sa do toho natoľko vžil, že som naozaj netušil ako budú vyzerať nasledujúce dni. Získali sme síce iba jeden bod, ale hrali sme viac než dobre. Môj hlad si kúpil ešte Panini a išli sme k autu. Tam sme prešli ôsmi asi 50 metrov na Šulovej škodovici. V parku sme brkovali a hádali hádanky. My sme sa pobrali domov.
Pondelok (3.8.)
Klasické ráno a obed. Išiel som Kláru odviezť na stanicu, a odtiaľ rovno do čutkova zahrať futbalík. Dva zápasy, dve víťazstvá. Neprazený, neporaziteľný. Jednoducho najlepší. Tak sme sa pobrali a ja som mal v pláne rozlúčiť sa pekne doma s bratom, ktorý na druhý deň odchádzal. On bol však ešte hodinu off, tak si vravím, že chvíľu ostanem ešte s chalanmi. A išiel som do Tesca. Potom nasledovalo asi dvanásťtisíc telefonátov, tak to skrátim. Dohodol som sa s otcom, že auto nechám u Matla, lebo budem uňho piť, a s bratom sa asi nerozlúčim. Dohodil som mu len fľašu piva a tabak. On si vie spraviť pekný večer aj bezo mňa. Chýbali nám papierky a mne by sa tiež zišla sprcha po tom futbale. A tak som sa pobral zaviesť auto domov a vykonať to, čo sa má. Doma som sa len rýchlo otočil, a keď som prišiel s papierikmi a osprchovaný k Matlovi, čakal ma tam naliaty Kapitán. Hneď po úvodnom kole, sa vytiahol malý hokej a stiahli búlanci. A dva súbežné turnaje mohli začať. Nemal som zlú štatistiku, keď som ani v jednom nebol ani posledný, ani prvý. Mohlo to byť aj lepšie, no na búlankov som si vôbec netrúfal. Ten hokej bol viac-menej o šťastí. Tak sme zmotali a išli na balkón. Tam vznikla asi najlepšia A-capella akú som kedy v živote počul. Bolo to skvelé. Vošli sme dnu a tak sa vytiahlo Dobble. Hoci som bol sprvoti skeptický, táto hra ma dostala na celý život. Prerástlo to až do závislosti, čo sa odzrkadlilo nasledujúci deň, ale o tom potom. Tak sme mastili a trénovali si reflexy dlhé a dlhé hodiny. Potom Erik zahlásil, že odchádza domov, tak som si povedal, že využijem odvoz na Kľačno. A tak som sa nejako dotrepal domov a šiel som do postele. Boli asi štyri hodiny ráno.
Utorok (4.8.)
Náročné ráno, príjemný večer. Asi takto by som zhrnul tento deň. Ráno opisovať asi nemusím. Na obed som šiel zaviesť brata na stanicu a večer už klasicky len správa "Poď k Braňovi.". Reku nedbám. Tak som išiel ku Matlovi. Oni šli ešte len nakúpiť. Tak sme ich spolu s Peťom čakali. Zatial sme stihli objednať pizzu a popozerať Matlove videá. Pri odchode sme si položili veľmi dôležitú otázku: Máme Dobble? Vraj ho zobral Dávid, tak sme vyrazili za Braňom. Na Števkovom fáre. Po ceste sme sa samozrejme zastavili ešte po cigy. Došli sme k Braňovi, posadali sme si a začali sme piť víno za euro. Pomer cena výkon asi najviac. Normálne nám chutilo. A tak sa pilo a pilo. Kým boli chalani unesení svojim budúcim výtvorom na Red Bull splav v Mikuláši, my ostatní traja sme si vymysleli vlastný projekt. Postavíme si balón, preletíme ponad nich a spustíme im malý, žltý dážď. Ľudia sa dokážu zmotať na všetko. Takto prešli dlhé hodiny pitia a fľaše sa míňali. Niekoľko cíg, bŕk a pohárikov a nálada bola pokročilá. Vtedy som sa s Peťom začal zmotávať na Dobble, ktoré Dávid samozrejme nezobral, lebo si myslel, že ho zobral Matlo. Tak sme chceli ísť. Aj keď sme sa nestretli s obrovským nadšením, nám to na entuziazme neubralo. Vydali sme sa teda do Matlovho domu sami. Vonku som dostal paranoju, či po nás nevybehne Nero - Braňov pes. Peťo ma síce upokojil, no keď bola aj vonkajšia brána zamknutá, a Nero začal štekať, pochopil som, že to nebol dobrý nápad. Tak nás prišiel Braňo zachrániť a upokojil Nera, že my dvaja opití nemáme nič zlého za lubom. Už keď bol dolu aj Braňo, tak nám poukazoval svoj Bajk, autíčko a maštaľ. Potom nás pustil na dobrodružnú cestu do Matlovho domu, kde spala jeho mama. Nejak sme prišli a ja som len počkal vonku. Peťo sa po tichej chviľke vrátil s Dobblre v ruke. Keď schádzal schodmi, jedna doska trochu zavŕzgla, ale nebolo to nič hrozné, čo by pobudilo dom. Tak sme sa spokojný vybrali naspäť. Tam sme hneď dali zopár hier. Potom sme len ďalej pili a pozerali telku. Keď tu zrazu bol Peťo Lacko odpečený na gauči a na sporáku svietil čas 3:15. Peťo bol našťastie v poriadku. Potom som na Matlovi vyskúšal jeden trik a keď si v zadnom vrecku našiel výsledné číslo, tak jeho fejs bol na nezaplatenie. Bol to jedinečný pocit a už viem ako sa cítia všetci tí kúzelníci, a ani sa nedivím, prečo tomu obetujú toľko času. Ten pocit naozaj stojí za to. Nakoniec sme sa len kukali na "telku" a vonku sa začínalo brieždiť. Pomaly sme sa pobrali a tak sme išli s Matlom o piatej ráno domov. Bola to zaujímavá situácia, keď sme stretli Romču. Niekto z párty, niekto do roboty. A tak som ráno o pol šiestej zaspával, i keď som nechcel. A doplatil som na to.
Streda (5.8.)
A tak ma zobudil telefonát, že Klára je už tu. A to som ju mal ísť vyzdvihnúť na stanicu. Po včerajšej noci som to nezvládal. A tak sme spolu celý deň prespali. Večer som šiel len na stanicu po sestru (už tretí krát za tri dni idem niekoho zaviesť na stanicu). Pekne sme ju privítali vínkom a deň sa mohol skončiť.
Štvrtok (6.8.)
Ráno si robíme pekný výletík. Aj keď sme odišli trochu neskôr ako sme pôvodne plánovali, ale návštevu Žiliny sme si preložili na Nedeľu. Tak sme sa vybrali do Hrabova. Síce cez trávu, ale prežili sme to. Tak sme postupne prešli na Kalváriu, kde sme chvíľu pochillovali. Pekný výhľad a počasie. Ale bolo načase odísť. Čaká nás ešte veľa kilometrov. Peknou prechádzkou sme prešli až na vlkolínske lúky, kde sme znovu rozložili deku a sedeli sme, a ležali sme. Po dlhej chvíli sme sa vybrali na Vlkolínec, keďže ísť aj na Malino sa nám zdalo už trochu hard-core. A už vôbec nie v tomto pečúcom slnku. Na odbočke na Vlkolínec sme sa ešte zastavili na stavajúcom sa salaši. Sú tam zatiaľ len drevené chatky a budovy, ale keď to bude hotové, určite to bude pekné. Zišli sme na Vlkolínec a tam som minul moje posledné drobné na nanuk, ruskú zmrzlinu a meteník. Nemal som teraz ani cent. Všetko som mal iba na karte. Pomaly sme zišli dolu, no nevybrali sme sa po chodníku. Chceli sme zísť do Bieleho Potoka, čo sa nám celkom nepodarilo. Išli sme cestou pre autá, ktorá trvala hádam nekonečne dlho. A v brutálnom teple to nebolo moc príjemné. Keď sme sa konečne dostali ku civilizácií a k normálnej ceste, nepotešila nás správa, že sa nachádzame dva kilometre od Belanu. Nemali sme však na výber a začali sme kráčať. Okolo išlo nenormálne veľa áut, ktoré rozvírili všetok prach z prašnej cesty, a my sme ho mali v očiach a v pľúcach. Autá chodili nepretržite a už nám to liezlo na nervy. Keď sme sa dostali ku odbočke na hlavnú cestu, pochopili sme, prečo si každý radšej vybral cestu bez poriadnej údržby. Na hlavnej bol totiž semafór, práce na ceste a niekoľkokilometrová kolóna. Bol to príjemný pohľad keď sme zbadali autobusovú zastávku. Naše úsmevy sa však vytratili, keď sme zistili, že autobus odišiel pred siedmimi minútami a ďalší mal ísť až o hodinu. V kolóne ale jeden autobus stál, tak to by mohol byť práve ten a iba strašne dlho mešká. Vybrali sme sa k nasledujúcej zastávke. Tam sa dalo aspoň sadnúť. Po pár minútach sme sa v zúfalstve rozhodli začať stopovať. To nebolo treba, keďže asi tretie vozidlo bola mestská hromadná doprava, ktorá meškala asi polhodinu. Keď som kúpil lístky (vďaka Bohu, že som mal pri sebe autobusovú kartu), ostalo mi na karte 50 centov. Bol som veľmi rád, že som mal dosť. Unavení sme konečne prišli do jednoty a kúpili sme dve vína. Bola to tá istá značka, čo včera. Veď bolo tak dobré a stálo iba euro. Doma sme sa dali dokopy a išli sme do mesta. Samozrejme že zaviesť Monu, tak sme si povedali, že si posedíme v čajke aj my. Bol som autom samozrejme, tak som si dal len caramel apple. Bolo to príliš sladké, no s dvojitou vodkou by to mohlo byť fajn. Dali sme vojnu (kartovú) a odišli sme do Arény. Niekomu sa zapáčilo kalčeto. Dali sme si po drinku a začali sme hrať. Hrali sme poriadne dlho. Potom sme len zobrali Monu a išli sme domov. Stiahli dve fľaše vína a zaspali sme.
Piatok (7.8.)
Vstali sme s príchodom...poludnia. Zašli sme do mesta, ja som si dal nový heirkat a pomaly sme zašli do Humanny na výpredaje. Odchádzali sme s tromi kusmi oblečenia. Môžete hádať koľko z nich bolo mojich. Autobusom domov, doma film a staré známe víno. Vybrali sme sa za Žabou. Už som ju dlho veru nevidel. Zobrali sme vínko a pod kostolom dopili. Keď Žaba povedala, že som sa sekol o hodinu, a že ešte nepríde, tak ma posadlo zúfalstvo. Aspoň som išiel na vínko a ďaľšiu vojnu. Ako včera. Potom prišla aj Žaba, no tá dala iba pivo a išla do Ludrovej. Tam si všetci grilovali, no mňa tam už nedostane hádam nik! Mám tam zlé spomienky. Bez Žaby nám vyšla len jedna možnosť. Do Arény. No len ako som vstúpil, ani som nestihol objednať a už ma obíjmala Jeseň. Taaaak dlho som ju nevidel. Bolo skvelé ju znovu vidieť. Tak sme si objednali po vodke s džúsom a začali sme hrať. Tentoraz sme mali súperov. Bola to skvelá hra. Ešte sme posedeli a pokecali s Tánou, no tá musela odísť. Tak nám ostalo už len zahrať kalčeto. Ešte pár takýchto dní a dajú nám aj zľavu. Potom sme sa pobrali domov.
Sobota (8.8.)
Ráno sme ledva vstali. Vybrali sme sa do Tesca na nákup a ja som sa ešte previezol. Doma sme si navarili halušiek a ja som medzitým kukol futbalík. Z halušiek bola nakoniec kaša, ale chutila. Pozreli sme si ešte filmík a dnes výnimočne bez vína sme išli spať a ukončili sme tak premrhaný deň.
Nedeľa (9.8.)
Zas som vstával skoro ráno, a pohltila ma osudová hra. Nielen že som si ráno spojazdnil segu a asi dve hodiny som drtil Godzilu (krásne spomienky), ale potom ma pohltila diabolská hra, na ktorej som sa stal prakticky závislý. Agar.io Je tá najneľudskejšia hra. Svojou primitívnosťou sa zdá neatraktívna, ale dokáže zaujať, to mi verte! Bol však čas ísť na vlak. V Sučanoch som si kúpil krížovky, čo sa ukázalo ako ďalší, možno až prílišný, námot. Potom sme posedeli na malom pivku a pokračovali sme v ceste. V Žiline sme nelenili, a hneď sme sa pustili do hľadania mojich nových nohavíc. Netrvalo dlho, a už som držal kreditku v ruke. Museli sme ešte využiť zľavy v CCCčku. Kým sa žena stala ženou v obchodnom centre, ja som si zatiaľ nenápadne obľúbil malé, elegantné, nenápadné boty. V detskom kútiku v obchode som stihol pozrieť tri rozprávky a čeknúť vlak, aby sme si potom nekúpili nič. Trebalo mať kartičku pri sebe, kód nestačil. Aj to sa stane. Tak sme to zapili v Emocke dvojitou vodkou, pri ktorej som počul ten najlepší cover "Seven nation army". Tak sme sadli na rýchlik. Nie, nebojte sa. Samozrejme že meškal! Keďže sme nestihli MHD a nasledujúca išla asi o hodinu, navštívili sme Korzo. Nebolo ani prekvapením, že sme tam za kalčetom našli známu partiu. Pred tým, než sme na poslednom autobuse s Alicou odišli, sme dali ešte s nimi hru a sľúbili sme sa na zajtrajší východ slnka na Mníchu. Bude to síce vstávačka ale dáme to.
Pondelok (10.8.)
Nedávame to. Spánok je nám prednejší. Ale mohla to byť dobrá ekšn a trochu mi je aj ľúto, že sme sa tam nevybrali. Ledva sme vstali a mohli sme aj ísť do mesta. Prečítal som takmer celý magazín, čo trvalo možno hodinku, aby sme sa pohli z jedného obchodu. Začínam si na to zvykať. Každopádne som sa zastavil v Tescu po pivo. To som ešte ale nečakal, že ma doma čakajú ďalšie dve. A tak aj dopadlo moje popoludnie. S futbalom, Match of the day a Fifou, som mal športový večer a s ním sa mi skončila moja prekrásna dovolenka. Aká krásna bola, a to som ledva opustil mesto. Lebo zážitky nie sú o miestach, ale o ľuďoch, s ktorými ste!
Padla desiata a mne sa konečne začala očkávaná, sladká prestávka od ohýbania hadičiek. Nič ma v posledných dňoch nepotešilo tak, ako posledný júlový deň bez roboty. Veď ma čakal koncertík. Ale najskôr do Tesca po pivo. Tak sme odišli s likérom, ploskačkou a vínom. Bez piva. Koho som ale potom uvidel mi takmer vyrazilo dych. Dlhostratený syn - Šulo! Tak sme sa zvítali a šiel si hneď po borovičku. Pri vchode ďalší z bláznov. Matlo ma už vítal s jeho večným úsmevom. A pri srdiečku ma hneď zahrialo. Dvaja dlhonevidení sa ale odpojili a zamierili si to do ich domovov, k ich mamám. Patrilo by sa po tej dobe im povedať "Ahoj". My sme ale pokračovali ďalej. Prišli sme akurát na poslednú pieseň a prestávku. Tak som prehodil reč s nádejným speváčiskom, ktorý sa mi posťažoval na nekvalitné publikum. Dali sme ešte pár fotiek a keď sa znovu rozozvučili, pochopil som, o čom hovoril. Tak sme so stúpajúcim alkoholom stupňovali aj náladu. A nakoniec sa tancovalo a spievalo. Došlo to až do štádia, kedy som hral hádam najfalošnejšie v živote a Samo sa potom nevedel chytiť. Ale bol som rád, že si môžem zabrnkať. A tak nastal čas pobrať sa domov.
Sobota (1.8.)
Ešte pred pár dňami som ani netušil, že dnes prekročim hranice a zrazu som sa balil na skvelý výletík. Moc som si toho zas nebral. Len pár CD-čiek na cestu do auta mobil a peňaženku. Na stanici sme ešte stihli vyzdvihnúť pipku a išli sme smer Bielsko. Z cesty toho moc nemám čo hovoriť, tak sme zaparkovali už len pred peknou dreveničkou. Chvíľu sme posedeli, popili kávy a išli sme na štadión. Žiadne zdržiavačky. Pri Sfere sme vyhodili Klárisu a my sme pokračovali pár metrov ďalej. Zaparkovali sme a vošli sme dnu. Veru veľmo peknučký štadiónik. Uvidíme, čo to bude zač, keď ho dorobia. Krásne počasie, nový štadión, poľský futbal, zadarmo lístky. Ku pravej atmosfére chýbala už len jedna vec. Tá prišla s východom hráčov z tunela, keď sa pár stoviek poliakov rozkričalo a nechápal som, ako môže toľko málo ľudí urobiť taký veľký hluk. Bola to prekrásna prekrikovačka. Dole po trávniku behal ešte jeden známy, no hral tak slabo, že po polčase sa pýtal dole. Nakoniec to skončilo jednogólovým rozdielom v neprospech domácich. Futbal nebol veľmi zaujímavý, ale výletík to bol super. Hlavne Keď jediný dostupný futbal pre mňa bol akurát tak Ružomberok so Skalicou a ešte aj to presunuli do Popradu. Tak mi tu ostáva na výber akurát tak medzi Černovou a Hrboltobou. Preto som bol rád, že vidím niečo poriadne. Po futbale sme sa išli ešte najesť systémom čo si vezmeš, toľko si zaplatíš. Na kilá samozrejme. A poviem vám, nabral som si teda plný tanier. A každá jedna vec bola nadpriemerná. Bolo to skvelé. Naozaj musím pochváliť poľskú kuchyňu. Tak sme napapkaní len sadli do auta, nejako navigovali navigačku a utekali sme domov. Po ceste som ešte obdržal SMS, že "Poď do Korza!" Veru, ani chvíľu by som neváhal, no moja milá si to namierila na druhý deň do roboty.
Nedeľa (2.8.)
A tak sa aj stalo. Slečna išla do roboty a ja som potom šiel za ňou. Po šichte sme si dali v Lipe po vodke. Prišli sme domov, a hádajte čo. Dostal som zas raz telefonát, že mám ísť von. Ani sa nečudujem, keď prídu tí dvaja blázni po takom čase. Tak sme prišli, poriešili čosi a mohlo sa ísť do mesta. Pri parčíku sme počkali na ostatných. Keď hovorím počkali, tak samozrejme sme to čakanie zmysluplne využili. A tak v tlaku sme sa vybrali do Arény zahrať si Banga. Už som to poriadne dlho nehral, a asi sa to aj odrazilo na mojej hre, keď som sa pýtal na každú kartu čo znamená. Nakoniec som moju rolu Banditu splnil, keď šerif po pár minútach padol. Tak sme dali ešte turnaj v kalčete. Môj spoluhráč sa do toho natoľko vžil, že som naozaj netušil ako budú vyzerať nasledujúce dni. Získali sme síce iba jeden bod, ale hrali sme viac než dobre. Môj hlad si kúpil ešte Panini a išli sme k autu. Tam sme prešli ôsmi asi 50 metrov na Šulovej škodovici. V parku sme brkovali a hádali hádanky. My sme sa pobrali domov.
Pondelok (3.8.)
Klasické ráno a obed. Išiel som Kláru odviezť na stanicu, a odtiaľ rovno do čutkova zahrať futbalík. Dva zápasy, dve víťazstvá. Neprazený, neporaziteľný. Jednoducho najlepší. Tak sme sa pobrali a ja som mal v pláne rozlúčiť sa pekne doma s bratom, ktorý na druhý deň odchádzal. On bol však ešte hodinu off, tak si vravím, že chvíľu ostanem ešte s chalanmi. A išiel som do Tesca. Potom nasledovalo asi dvanásťtisíc telefonátov, tak to skrátim. Dohodol som sa s otcom, že auto nechám u Matla, lebo budem uňho piť, a s bratom sa asi nerozlúčim. Dohodil som mu len fľašu piva a tabak. On si vie spraviť pekný večer aj bezo mňa. Chýbali nám papierky a mne by sa tiež zišla sprcha po tom futbale. A tak som sa pobral zaviesť auto domov a vykonať to, čo sa má. Doma som sa len rýchlo otočil, a keď som prišiel s papierikmi a osprchovaný k Matlovi, čakal ma tam naliaty Kapitán. Hneď po úvodnom kole, sa vytiahol malý hokej a stiahli búlanci. A dva súbežné turnaje mohli začať. Nemal som zlú štatistiku, keď som ani v jednom nebol ani posledný, ani prvý. Mohlo to byť aj lepšie, no na búlankov som si vôbec netrúfal. Ten hokej bol viac-menej o šťastí. Tak sme zmotali a išli na balkón. Tam vznikla asi najlepšia A-capella akú som kedy v živote počul. Bolo to skvelé. Vošli sme dnu a tak sa vytiahlo Dobble. Hoci som bol sprvoti skeptický, táto hra ma dostala na celý život. Prerástlo to až do závislosti, čo sa odzrkadlilo nasledujúci deň, ale o tom potom. Tak sme mastili a trénovali si reflexy dlhé a dlhé hodiny. Potom Erik zahlásil, že odchádza domov, tak som si povedal, že využijem odvoz na Kľačno. A tak som sa nejako dotrepal domov a šiel som do postele. Boli asi štyri hodiny ráno.
Utorok (4.8.)
Náročné ráno, príjemný večer. Asi takto by som zhrnul tento deň. Ráno opisovať asi nemusím. Na obed som šiel zaviesť brata na stanicu a večer už klasicky len správa "Poď k Braňovi.". Reku nedbám. Tak som išiel ku Matlovi. Oni šli ešte len nakúpiť. Tak sme ich spolu s Peťom čakali. Zatial sme stihli objednať pizzu a popozerať Matlove videá. Pri odchode sme si položili veľmi dôležitú otázku: Máme Dobble? Vraj ho zobral Dávid, tak sme vyrazili za Braňom. Na Števkovom fáre. Po ceste sme sa samozrejme zastavili ešte po cigy. Došli sme k Braňovi, posadali sme si a začali sme piť víno za euro. Pomer cena výkon asi najviac. Normálne nám chutilo. A tak sa pilo a pilo. Kým boli chalani unesení svojim budúcim výtvorom na Red Bull splav v Mikuláši, my ostatní traja sme si vymysleli vlastný projekt. Postavíme si balón, preletíme ponad nich a spustíme im malý, žltý dážď. Ľudia sa dokážu zmotať na všetko. Takto prešli dlhé hodiny pitia a fľaše sa míňali. Niekoľko cíg, bŕk a pohárikov a nálada bola pokročilá. Vtedy som sa s Peťom začal zmotávať na Dobble, ktoré Dávid samozrejme nezobral, lebo si myslel, že ho zobral Matlo. Tak sme chceli ísť. Aj keď sme sa nestretli s obrovským nadšením, nám to na entuziazme neubralo. Vydali sme sa teda do Matlovho domu sami. Vonku som dostal paranoju, či po nás nevybehne Nero - Braňov pes. Peťo ma síce upokojil, no keď bola aj vonkajšia brána zamknutá, a Nero začal štekať, pochopil som, že to nebol dobrý nápad. Tak nás prišiel Braňo zachrániť a upokojil Nera, že my dvaja opití nemáme nič zlého za lubom. Už keď bol dolu aj Braňo, tak nám poukazoval svoj Bajk, autíčko a maštaľ. Potom nás pustil na dobrodružnú cestu do Matlovho domu, kde spala jeho mama. Nejak sme prišli a ja som len počkal vonku. Peťo sa po tichej chviľke vrátil s Dobblre v ruke. Keď schádzal schodmi, jedna doska trochu zavŕzgla, ale nebolo to nič hrozné, čo by pobudilo dom. Tak sme sa spokojný vybrali naspäť. Tam sme hneď dali zopár hier. Potom sme len ďalej pili a pozerali telku. Keď tu zrazu bol Peťo Lacko odpečený na gauči a na sporáku svietil čas 3:15. Peťo bol našťastie v poriadku. Potom som na Matlovi vyskúšal jeden trik a keď si v zadnom vrecku našiel výsledné číslo, tak jeho fejs bol na nezaplatenie. Bol to jedinečný pocit a už viem ako sa cítia všetci tí kúzelníci, a ani sa nedivím, prečo tomu obetujú toľko času. Ten pocit naozaj stojí za to. Nakoniec sme sa len kukali na "telku" a vonku sa začínalo brieždiť. Pomaly sme sa pobrali a tak sme išli s Matlom o piatej ráno domov. Bola to zaujímavá situácia, keď sme stretli Romču. Niekto z párty, niekto do roboty. A tak som ráno o pol šiestej zaspával, i keď som nechcel. A doplatil som na to.
Streda (5.8.)
A tak ma zobudil telefonát, že Klára je už tu. A to som ju mal ísť vyzdvihnúť na stanicu. Po včerajšej noci som to nezvládal. A tak sme spolu celý deň prespali. Večer som šiel len na stanicu po sestru (už tretí krát za tri dni idem niekoho zaviesť na stanicu). Pekne sme ju privítali vínkom a deň sa mohol skončiť.
Štvrtok (6.8.)
Ráno si robíme pekný výletík. Aj keď sme odišli trochu neskôr ako sme pôvodne plánovali, ale návštevu Žiliny sme si preložili na Nedeľu. Tak sme sa vybrali do Hrabova. Síce cez trávu, ale prežili sme to. Tak sme postupne prešli na Kalváriu, kde sme chvíľu pochillovali. Pekný výhľad a počasie. Ale bolo načase odísť. Čaká nás ešte veľa kilometrov. Peknou prechádzkou sme prešli až na vlkolínske lúky, kde sme znovu rozložili deku a sedeli sme, a ležali sme. Po dlhej chvíli sme sa vybrali na Vlkolínec, keďže ísť aj na Malino sa nám zdalo už trochu hard-core. A už vôbec nie v tomto pečúcom slnku. Na odbočke na Vlkolínec sme sa ešte zastavili na stavajúcom sa salaši. Sú tam zatiaľ len drevené chatky a budovy, ale keď to bude hotové, určite to bude pekné. Zišli sme na Vlkolínec a tam som minul moje posledné drobné na nanuk, ruskú zmrzlinu a meteník. Nemal som teraz ani cent. Všetko som mal iba na karte. Pomaly sme zišli dolu, no nevybrali sme sa po chodníku. Chceli sme zísť do Bieleho Potoka, čo sa nám celkom nepodarilo. Išli sme cestou pre autá, ktorá trvala hádam nekonečne dlho. A v brutálnom teple to nebolo moc príjemné. Keď sme sa konečne dostali ku civilizácií a k normálnej ceste, nepotešila nás správa, že sa nachádzame dva kilometre od Belanu. Nemali sme však na výber a začali sme kráčať. Okolo išlo nenormálne veľa áut, ktoré rozvírili všetok prach z prašnej cesty, a my sme ho mali v očiach a v pľúcach. Autá chodili nepretržite a už nám to liezlo na nervy. Keď sme sa dostali ku odbočke na hlavnú cestu, pochopili sme, prečo si každý radšej vybral cestu bez poriadnej údržby. Na hlavnej bol totiž semafór, práce na ceste a niekoľkokilometrová kolóna. Bol to príjemný pohľad keď sme zbadali autobusovú zastávku. Naše úsmevy sa však vytratili, keď sme zistili, že autobus odišiel pred siedmimi minútami a ďalší mal ísť až o hodinu. V kolóne ale jeden autobus stál, tak to by mohol byť práve ten a iba strašne dlho mešká. Vybrali sme sa k nasledujúcej zastávke. Tam sa dalo aspoň sadnúť. Po pár minútach sme sa v zúfalstve rozhodli začať stopovať. To nebolo treba, keďže asi tretie vozidlo bola mestská hromadná doprava, ktorá meškala asi polhodinu. Keď som kúpil lístky (vďaka Bohu, že som mal pri sebe autobusovú kartu), ostalo mi na karte 50 centov. Bol som veľmi rád, že som mal dosť. Unavení sme konečne prišli do jednoty a kúpili sme dve vína. Bola to tá istá značka, čo včera. Veď bolo tak dobré a stálo iba euro. Doma sme sa dali dokopy a išli sme do mesta. Samozrejme že zaviesť Monu, tak sme si povedali, že si posedíme v čajke aj my. Bol som autom samozrejme, tak som si dal len caramel apple. Bolo to príliš sladké, no s dvojitou vodkou by to mohlo byť fajn. Dali sme vojnu (kartovú) a odišli sme do Arény. Niekomu sa zapáčilo kalčeto. Dali sme si po drinku a začali sme hrať. Hrali sme poriadne dlho. Potom sme len zobrali Monu a išli sme domov. Stiahli dve fľaše vína a zaspali sme.
Piatok (7.8.)
Vstali sme s príchodom...poludnia. Zašli sme do mesta, ja som si dal nový heirkat a pomaly sme zašli do Humanny na výpredaje. Odchádzali sme s tromi kusmi oblečenia. Môžete hádať koľko z nich bolo mojich. Autobusom domov, doma film a staré známe víno. Vybrali sme sa za Žabou. Už som ju dlho veru nevidel. Zobrali sme vínko a pod kostolom dopili. Keď Žaba povedala, že som sa sekol o hodinu, a že ešte nepríde, tak ma posadlo zúfalstvo. Aspoň som išiel na vínko a ďaľšiu vojnu. Ako včera. Potom prišla aj Žaba, no tá dala iba pivo a išla do Ludrovej. Tam si všetci grilovali, no mňa tam už nedostane hádam nik! Mám tam zlé spomienky. Bez Žaby nám vyšla len jedna možnosť. Do Arény. No len ako som vstúpil, ani som nestihol objednať a už ma obíjmala Jeseň. Taaaak dlho som ju nevidel. Bolo skvelé ju znovu vidieť. Tak sme si objednali po vodke s džúsom a začali sme hrať. Tentoraz sme mali súperov. Bola to skvelá hra. Ešte sme posedeli a pokecali s Tánou, no tá musela odísť. Tak nám ostalo už len zahrať kalčeto. Ešte pár takýchto dní a dajú nám aj zľavu. Potom sme sa pobrali domov.
Sobota (8.8.)
Ráno sme ledva vstali. Vybrali sme sa do Tesca na nákup a ja som sa ešte previezol. Doma sme si navarili halušiek a ja som medzitým kukol futbalík. Z halušiek bola nakoniec kaša, ale chutila. Pozreli sme si ešte filmík a dnes výnimočne bez vína sme išli spať a ukončili sme tak premrhaný deň.
Nedeľa (9.8.)
Zas som vstával skoro ráno, a pohltila ma osudová hra. Nielen že som si ráno spojazdnil segu a asi dve hodiny som drtil Godzilu (krásne spomienky), ale potom ma pohltila diabolská hra, na ktorej som sa stal prakticky závislý. Agar.io Je tá najneľudskejšia hra. Svojou primitívnosťou sa zdá neatraktívna, ale dokáže zaujať, to mi verte! Bol však čas ísť na vlak. V Sučanoch som si kúpil krížovky, čo sa ukázalo ako ďalší, možno až prílišný, námot. Potom sme posedeli na malom pivku a pokračovali sme v ceste. V Žiline sme nelenili, a hneď sme sa pustili do hľadania mojich nových nohavíc. Netrvalo dlho, a už som držal kreditku v ruke. Museli sme ešte využiť zľavy v CCCčku. Kým sa žena stala ženou v obchodnom centre, ja som si zatiaľ nenápadne obľúbil malé, elegantné, nenápadné boty. V detskom kútiku v obchode som stihol pozrieť tri rozprávky a čeknúť vlak, aby sme si potom nekúpili nič. Trebalo mať kartičku pri sebe, kód nestačil. Aj to sa stane. Tak sme to zapili v Emocke dvojitou vodkou, pri ktorej som počul ten najlepší cover "Seven nation army". Tak sme sadli na rýchlik. Nie, nebojte sa. Samozrejme že meškal! Keďže sme nestihli MHD a nasledujúca išla asi o hodinu, navštívili sme Korzo. Nebolo ani prekvapením, že sme tam za kalčetom našli známu partiu. Pred tým, než sme na poslednom autobuse s Alicou odišli, sme dali ešte s nimi hru a sľúbili sme sa na zajtrajší východ slnka na Mníchu. Bude to síce vstávačka ale dáme to.
Pondelok (10.8.)
Nedávame to. Spánok je nám prednejší. Ale mohla to byť dobrá ekšn a trochu mi je aj ľúto, že sme sa tam nevybrali. Ledva sme vstali a mohli sme aj ísť do mesta. Prečítal som takmer celý magazín, čo trvalo možno hodinku, aby sme sa pohli z jedného obchodu. Začínam si na to zvykať. Každopádne som sa zastavil v Tescu po pivo. To som ešte ale nečakal, že ma doma čakajú ďalšie dve. A tak aj dopadlo moje popoludnie. S futbalom, Match of the day a Fifou, som mal športový večer a s ním sa mi skončila moja prekrásna dovolenka. Aká krásna bola, a to som ledva opustil mesto. Lebo zážitky nie sú o miestach, ale o ľuďoch, s ktorými ste!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)