Bažant Pohoda

V stredu ráno si mierne privstanem nech ešte povybavujem pár vecí ako vytlačiť si potrebné papiere a hlavne zmeniť euráče na libry nech sa mi nemíňajú. Rozlúčka s Beaglom & Táňou a na vlak. Všetko v pohode až dokým nepríde psycho v Považskej, Vďaka bohu že tá prestávka v tomto meste bola plánovaná. Tak som si užil pekný deň a pokračoval som do Trenčína. Tu som mal hodku a pol do kyvadlovky. Tak som popozeral Trenčín, kúpil krížovky a čakal. Keď prišiel autobus s nápisom "Brigádnici Pohoda" utekal som dnu, nech si ešte sadnem. Tak som sedel. Vystupujem a že čo teraz? Tak sa rútim do stanového keď zrazu na mňa volajú že mám čakať. Šak ja ešte nemám pásku. Tak po opáskovaní som spokojne išiel rozložiť stan ku sestričke, ktorá ma už čakala s pivkom pre mňa. Tak som rozložil stan celkom sám, niečo zjedol a pomaličky sa už blížilo stretko páskovačov. Bol to celkom fajn pocit chodiť pomedzi všetkých tých dobrovoľníkov, keď viete, že vy za to dostanete zaplatené. Cítil som sa akoby ma povýšili. Po nudných papierovačkách a podpisovačkách som mal voľno tak reku si obzriem areál. Síce tam nebol ani jeden návštevník, a len niekoľko brigádnikov a organizátorov, bordelu tam bolo ako zadarmo. No tak sa opäť po roku zoznamujem s Trenčianskym letiskom. Ako si tak vykračujem tmavou nocou, skrsla mi v hlave myšlienka peknej fotky na Orange stage-i ešte kým tam nik neni. Tak som sa postavil do stredu a fotka bola na svete. Keď tu zrazu típek zabil najväčšie svetlá na mňa, tak rýchlo zmaestrovaná aj druhá foto a po poďakovaní ich zhasol. Bol som tým veľmi potešený.  Tak pomaly som sa pobral spať.

Ráno ma veľmi nepríjemne prebúdza pravidelné klopkanie dažďových kvapiek na steny môjho stanu. Nálada mi rapídne klesla a neostávalo mi nič iné, ako si na chvíľočku ešte ľahnúť a prečkať dážď. No po hodine spánku bol dážď ešte mohutnejší a prvé kvapky sa už aj rozhodli navštíviť môj stan zvnútra. Po niekoľkých minútach preklínania sa počasie konečne ukľudnilo. Tak deň začínam školením a BOZP. Po ňom mám asi dve hodinky do zas ďalšieho školenia na bráne. Tak medzitým skočím do CBAčka po nejaké raňajky. Pri platení mi ujo predavač prihodí Bebe a ďalší človek čo ma poriadne potešil. Šťastný som odchádzal a po príchode do stanu som zistil že vchod do môjho stanu obkolesilo pár ďalších stanov. Nevadí. Tak sme na bráne obdržali pár teplých slov a pomaličky sa poberali do roboty. Pred smenou sme mali v pláne zavítať ešte na obed no ten obrovsky dlhý rad a neotvorená obedáreň nás odradila tak sme išli teda rovno na bránu. Areál sa otváral o druhej, no my sme boli ready už o jednej. Po otvorení festivalu Miškom Kaščákom mi spríjemnili páskovanie známi hasiči s trúbkami - Funny Fellows. Bolo to skvelé. Tak po nejakých dvoch hodinkách sa to konečne umúdrilo a ľudia začali chodiť s prestávkami. Páska po páske, človek za človekom, pomaly sa to míňalo a bol som na konci mojej smeny. Ide sa festivalovať. Premiestnenie stanu medzi obyčajných ľudí, no s veľmi výhodnou polohou. Z diaľky počuť len The Bots, no nebolo to to, čo som si predstavoval. 16-roční chalani koncertujú na Pohode. To je vskutku úctyhodné, no dnes boli lepšie kapely na sklade. Zavialo nás do stanu EUrópa na Žilinské divadlo. Odtiaľ sme sa však pobrali trošičku skorej. Vedľa bol totiž Polemic. Prídeme tam a tu dva a pol človeka. Pozerám že to musí byť nejaké chyba. Polemici boli už na pódiu a nazvučovali sa. Nik tam nebol. Žeby nikoho na Pohode nezaujímal Polemic? To sa mi veru nezdá. Samozrejme, že to len ja debil som si zle pozrel a stál som tam o polhodinu skôr. Za to sme mali vychytané miesta na snáď najlepší koncert Polemicu aký som kedy zažil. Obrovská masa ľudí tancujúcich a spievajúcich všetky pesničky vyšperkovali atmosféru na výbornú. No bohužiaľ som sa musel odtiaľ pratať preč, hoci len veľmi ťažko a so slzami v očiach, ale stáť na Kaiser Chiefs kdesi vzadu som netúžil. Tak som v druhom rade čakal na koncert, ktorý bude taký obyčajný a budem poznať možno 3 pesničky. To som však ešte netušil že to odpália peckou "Never miss a beat" a pri druhej pesničke si stane rovno predo mňa a odspieva tam polovicu pesničky. Rovno nado mnou. Bol som síce v druhom rade, no bol rovno predo mnou. Takže som mu mohol aj ofinu učesať čo bol tak blízko. Poznal som takmer všetky pesničky až na dve alebo tri a poriadne som si to užil. Spevák vyliezol na konštrukciu stage-u, vybehol na betónový múr, behal hore dole a poriadne zabával ľudí. Z tých bolo cítiť že sa baví aj ten posledný. Po koncerte som bol taký užasnutý, že som len ťažko hľadal slová na opísanie toho, čo som práve videl. Bolo to grandiózne a úchvatné. Myslím, že to môžem označiť za najlepší koncert môjho života. Po Kaiseroch som sa nejako ocitol v stane až dokým som neuvidel na hodinkách pokročilý čas. Išiel som si vypočuť aspoň jednu pesničku od Smashing pumpkins. Obrovský dav ľudí ma donútil postávať len na okraji. Jedna pesnička mi absolútne stačila na to, aby som ľutoval že som sem neprišiel skôr a že už musm odchádzať na bránu. Skvelá služba od jednej do piatej. Pri špeciálnom vchode, kde som moc roboty nemal. No čas sa nevliekol nikdy pomalšie. Neskutočne pomaly. Keď som si myslel že už prešlo aspoň 10 minút, v skutočnosti prešli len dve. K tomu sa pridala ešte poriadna únava a o piatej som myslel že umriem od šťastia že už konečne končím. Idem radšej spať.

Ráno ma budí zas len dážď. No len taký malý. Hneď bol aj preč. Po rannej "hygiene" sme sa vybrali do Tesca, no po ďalšom krátkom spŕchnutí sme mohli ísť až o chvíľu. Keďže nás nepustili normálnou cestou, museli sme ísť hádam cez Tokio aby sme sa tam vôbec dostali, tak sme len v nejakej pofidérnej dedinke len skočili do miestneho obchodu, kde nám poradili Kaufland za rohom. Tak sme tu nakúpiloi všetko potrebné na jedenie a hlavne pitie, a išlo sa naspäť. Tu už radšej na kyvadlovke, pretože tú dlhú cestu som už nebol ochotný absolvovať znova peši. Tak pri areáli Pohody sme niečo poprelievali do plastových fliaš a niečo do našich krkov a išli sme dnu. Celkom naladení, sme zbavili tekutín aj ďalšiu fľašu a šli sme do stanu. Nejako sa nám tam dobre ležalo, keďže z Pary sme videli asi tri pesničky. Bolo nám brutálne zle a nevidel som to niak inak ako len si ľahnúť do stanu. Tu ma sklátilo a o hodinku som vstal a šiel na Bloc Party. Od nich som očakával celkom poriadnu nádielku zábavy. Neviem či to bolo mojim stavom, alebo ich hrou, ale nebolo to to, čo som očakával. Nevravím, že ma to nebavilo, ale po Kaiseroch si prestavujem poriadny koncert trochu inak. Ale boli určite dobrí. To zas nemôže poprieť. Po pesničke "Banquet" som bol spokojný a mohol som ísť na redheadku s krásnym hlasom - Kate Nash. Keď však vybehli 4 punkáčky s rozladenými basgitarami, bicími a elektrikou, veľmi dlho mi trvalo kým som sa presvedčil, že nepresunuli žiadnu kapelu. Tak namiesto jemných songov som videl koncert tvrdej girl-band. Kate vbehla aj do davu a samozrejme že som sa jej dotkol. Tak prekvapený z Kate som utekal na kapelu, ktorá nikdy nesklame. Walter Schnitzelsson už na Redbull tour buse hrali svoj prvý song a ja som sa hneď zapojil do tancovania. Všetky vychytávky a k tomu aj nejaká punková vec, na ktorú sa strhlo poriadne pogo. Samozrejme že som nemal síl byť v ňom, tak som si len indivindi skákal. Poriadne okrášlenie koncertu boli nafukovacie žleté lopty, ktorých bolo nekonečne veľa a všetky lietali vo vzduchu a bolo to úžasné a krásne. Po poslednej pesničke "Million years" si po zaslúženom potlesku ešte zahrali Ramones-ovku "Do you wanna dance" a všetci odchádzali spokojní. Django django som počúval už len zo stanu a na Atoms for peace so sedel hodne ďaleko s pivkom v ruke. Hudba ani nie tak moc pre mňa. Niečo také, čo by som si určite nedal ako zvonenie telefónu. Ale tak každopádne ma čakal opäť ďalšia nočná. Dlhé a dlhé hodiny mi oživili ľudia ako Ďuro Podmanický z Billy Barman alebo Pyco. Ale asi najviac jedna milá zlatá angličanka, ktorá ma objala a riadne mi zdvihla náladu. Tak nejak s brieždením padlo aj 5 hodín a mal som namierené rovno do stanu.

Spánok zas len 4 hodiny, keďže ráno ma opäť zobúdza slnko a teplo.V sobotu som mal prázdnu kolónku "must to see" a tak som len zavítal na roller disco, pretože dovtedy na to nejako nebol čas. Po korčuľovaní sme išli obdivovať Latináka, Jakaba a ostatných na teatro tatro. Celkom sranda. Odtiaľ na kúzelníka Talostana. Všetky tie triky by som mohol vidieť aj 40 krát, no nikdy ma to neprestane baviť. On jednoducho vie zabaviť ľudí. Pri tónoch vidieka som závisláčil na nete a poslal pohľadnicu. Ešte jedno senzačné predstavenie Talostana a bol som spokojný. Potom nastalo také obrovské flákanie po Pohode, že keď sme chceli ísť na 15 minút na Midi Lidi, tak sme nestihli ísť ani na sľúbených 15 minút Vec, ktorý bol hneď po nich. Radšej som sa zabetónoval. Po obehnutí gastro stánkov som samozrejme stál v rade na pivo, keď sa tu zrazu z Orange stage-u spustí hlas z Google translatora, ktorý predstavil kapelu Dubioza kolektív. Najkrajšia bola veta "Fajčenie marihuany počas nasledujúceho koncertu je vysoko odporúčané." Vtedy som vedel, že si ten koncert užijem. Spustila sa hudba štýlu reggae, ska a miestami i dramáču. Bosniakom nebolo skoro nič rozumieť, ale to nikomu nevadilo. Veľmi mi to pripomínalo Irie Revoltés. Lenže toto bolo o čosi živšie. To potvrdil aj fakt, že ľudia densili aj 15 kilometrov ďaleko. Jednoducho od stage-u až do nevidím, každý jeden človek sa hýbal. Tá hudba jednoducho ľudskému telu nedala pokoj. Na 10 minút som si ešte zakorčuľoval, vychutnal posledné pesničky Dubiozy a utekal na poslednú smenu na bránu. Od deviatej som sedel až kým neprišla posledná polhodinky. Dovtedy tam síce hral nejaký ten dramík, no čas išiel beztak veľmi pomaly. No keď som začul prvé tóny Subways, hneď som sa prebudil ako po 4 fackách. Hneď sa mi aj lepšie robilo, i keď prišla obrovská masa ľudí. Aj čas utekal ako bláznivý keď som si pospevoval. Dokonca som potiahol aj 15 minút nadčasu a vôbec mi to nevadilo pri pesničkách ako "Oh yeah" a "Young for eternity". Tak som išiel vytešený dopiť Becherovku čo ostala z BeTonu a išlo sa partyovať. Na kolotoči s opitým (alebo nadrogovaným) típkom, ktorý ma mal akože zaistiť nech nevypadnem. Síce som nemal poriadne ani z čoho, no bola to haluz. Potom sme sa ešte zachillovali na veži a šli sme do stanu. Zas len spánok a ráno už len hnusný pocit z toho, že sa táto skvelá Pohoda končí.

Po hodinovom balení som bol konečne pripravený odísť a tak som s úsmevom na perách nastupoval do taxíka. Ďalej už len nedeľa strávená v Blave. Hrad a námestie a podobné blbosti. Fotka a la Pete Doherty pod Michalskou bránou a najlepšia zmrzlina akú som kedy zažil. A lepšiu už jednoducho ani zažiť nemôžem. Čosi neskutočné. Normálna zmrzka mi už normálne ani nechutí. To čo som lízal v Bratislave na obchodnej ulici bolo niečo čo si nedokážete ani len predstaviť. No každopádne som na druhý deň zavítal do Brna na magorove promćie a mal som druhú najlepšiu zmrzku v mojom živote. Ja som to jednoducho nechápal. Zmrzliny nejem, pretože mi to moc nechutí, no to čo som zjedol za tieto dva dni bolo nenormálne. Úžasná a lahodná chuť. Dokonca 80% ovocia v zmrzke. Bolo to nevídané. A to s tými naj som ešte neskončil. Akonáhle som vkročil do reštauráciokrčmy "Drevěná rúže", o tri hodinky som vychádzal s pocitom kráľa. Útulné miestečko s milou obsluhou. No to nájdete všade. Dôležité je hlavne ako sa najete. Tak okamžite ma ohúrila čapovaná plznička z tanku. No a keď doniesli jedlo... Snáď to najlepšie aké som kedy jedol. Porcie, ktoré vyzerali tak normálne som nevládal do seba napchať. No človek nenechá ani len kvapku na tanieri kým všetku tú dobrotu nezje. Varené ako pre celebrity. Ako od najlepšieho kuchára. Úžasné a výdatné jedlo. Bolo to fantastické. A do večera som zjedol jeden jogurt a stále som išiel spať s plným bruchom. Bolo to skvelé.

Ako aj celý týždeň... :)