Posledný deň v robote som si teda skrátil šichtu a pridal som sa na bare ku Kláre. Po pár drinkoch a burgeri som sa vybral domov pobaliť sa. Môj ruksak do polovice zaplavili knihy, prihodil som ešte asi dve tričká a bol som pripravený vyraziť.
Štvrtok 18.4.
Ráno mi zazvoní budík, ale budím sa až na druhý. A keďže sa budím dlhšie ako som mal naplánované, som nútený si zobrať Uber. Ten sa mi však nepodarilo nainštalovať do telefónu, tak som musel zobudiť Kláru, nech mi ho zavolá ona. O pár minút tu už mal byť a ja som čakal pripravený vyraziť. Keď už bol poblíž tak som sa vydal na cestu. Keď tu Klára za mnou kričí, že ma vraj zrušil. Tak to mi tento deň začína pekne. Už druhýkrát v priebehu desiatich minút ma táto spoločnosť dokázala naštvať. Autobusom a verejnou dopravou by som sa už ale nestihol dostať na Stratford tak mi nezostávalo nič iné, ako zavolať si ďalšieho Ubra. Ten prišiel o niekoľko minút a už som sedel v cudzom aute, s cudzím človekom, vezúc sa na Stansted. Vtedy mi došlo, prečo som si len nekúpil lístok na autobus z Kings Cross alebo aspoň z Liverpool street. Nad týmto uvažovať už bolo však neskoro. Popri sledovaní GPS v mojich mapách som sa presviedčal, že ideme správnym smerom, ale keď sme tam nakoniec došli v dobrom časovom rozmedzí a vcelku pohodlne, bol som spokojný. Na zastávke už čakal National Express a hneď som aj nasadol dnu. Chvaľabohu im nevadilo že som mal lístok až na neskorší spoj. A tak som aspoň popočúval nejakú hudbu, keďže sme zabudli heslo na Netflix a nemohol som si nič stiahnuť do mobilu.
Prišli sme na letisko a tam som prefičal kontrolou. Dokonca mi prešiel aj čokoládový mousse, ktorý bol pod 100 gramov. Prešiel som sa pomaly po duty free šopoch až kým som nenarazil na malého okatého plyšáka, ktorého som jednoducho musel vziať. Predsa len som nemal nič pre Olivera a tento týpek by sa mu zaručene páčil. Pán predavač mi dokonca stihol vysvetliť, že to je postavička z rozprávky in the Night garden. A tak som pokračoval ďalej. Sadol som si pred odchodom do gateov a prečítal pár strán Bukowského. Nastal však čas odísť k lietadlu. Čakanie v rade som si stále spríjemňoval čítaním až dokým som sa neocitol sediac v lietadle. Let dopadol obyčajne a už som konečne stál pri pasovej kontrole obzerajúc obidva moje telefóny. Na moje prekvapenie má moja Nokia super funkciu, ktorá mi ukazuje miestny aj Londýnsky čas. Prišlo mi to mnohokrát veľmi užitočné a to bol len hodinový rozdiel. Niečo také by musela byť obrovská pomôcka kdesi v Austrálií alebo v Amerike. Na Slovenskom čísle mi prišla správa od mamky, vraj sú problémy s lístkami, pretože všetci chcú pochopiteľne ísť na sviatky domov. Tak som sa začal trochu znepokojovať ale nerobil som si z toho až také veľké starosti. Tu sa začalo čo som očakával. Mal som naplánované ísť z lietadla rovno na vlak a domov. Hoci som vedel že sa to takmer určite zmení. Najprv mi písala Gabča či nepôjdeme spolu vlakom, lenže čakať na ňu niekoľko hodín po dvojhodinovom lete a vstávaní o 4 ráno sa mi zrovna nechcelo. Ale mal som vybavené stretko večer s Luckou. Do toho mi však napísal Dávid, či by som si nedal medzizastávku v Trnave. Tak si hovorím že prečo nie? Tak to nakoniec vyzerá, že sa domov len tak rýchlo nedostanem.
Počkal som si na autobus a odviezol sa na stanicu. Tam som si kúpil lístok do Ružomberka a počkal som si na vlak do Trnavy. Až pokým som nevystúpil som bol opäť v stranách Bukovského a mal som ho takmer dočítaného.
Pred stanicou v Trnave ma už čakal Dávid so skateboardom. On sa išiel ešte rýchlo najesť a išli sme spolu na čapovanú Plzničku do akéhosi dvora. Oh, to pivo! Po dlhej dobe konečne poriadne poctivé pivo! O pár chvíľ prišli Dávidovi známi a tak som sa pozoznamoval so všeljakými týpcami. Pred tým než som si objednal ďalší pollitrák sme išli urobiť zelený štvrtok zeleným. Dokonca som sa aj s Gabčou dohodol na rovnaký vlak a tak som si bol kúpiť miestenky. Jeden pre mňa a jeden pre ňu, nech už sedíme aspoň spolu. Hore v akejsi knižnici som si dal ešte kávu a mohli sme pokračovať ďalej. Do vlaku som mal vyše hodiny a tak sme sa rozhodli ísť zahrať si šípky. No už keď sme takmer dorazili na miesto, uvedomili sme si, že sme vlastne ani neplatili. A tak sme sa museli vrátiť vyrovnať dlh a šli sme naspäť za šípkami. Objednali sme si po pivku a hra sa mohla začať. Krátka 201ka. Prvý leg som vyhral ako nič. Dávid ešte stihol vyrovnať, ale v rozhodujúcom legu zavrieť 88 nie je zlý výkon. Tak som zašiel ešte po pivo a tak ako čakám na čapáka, zrazu si všimnem, že ponúkajú 12-ročnú Tullamorku. Boha ti! Tullamorku som nemal od kedy nepamätám a stále ju považujem za moju obľúbenú whiskey. Nastal čas si potrvdiť moju mienku týmto seniorom. A už keď sme pri tom, tak predvediem Dejvovi aj čarovný trik s vodou. Tak som to teda doniesol a hoci som sa kvôli tomu musel zadĺžiť, rozhodne to stálo za to. Snáď nastane doba keď sa bude dať platiť kartou takmer všade. Tullamorka bola skvelá. Pripomenul som si dôvod prečo je tá najlepšia. No a 12-ročná? Uuuuj. Lahodná. Dve kvapky vody v nej zmenili jej charakter a dokázal som si ju vychutnať z iného uhla pohladu (alebo chuťe). Ale tak rozhodne bol čas na ďalší súboj v šípkach. Tentoraz menší turnaj. Hrali sme totiž piati. No a kto vyhral? To vám snáď nemusím ani hovoriť. Hneď ako som zavrel sme si sadli a začalo sa baliť brčko. Ja som ale ostal priveľmi šokovaný pri pohľade na môj mobil. Bolo už totiž veľa hodín a musel som odísť hneď teraz ak som chcel stihnúť vlak. Nieže by nešiel aj ďalší, ale jednak by som prišiel do Ružomberka veľmi neskoro, ale hlavne by mi cestu nemohla spríjemniť Gabčina spoločnosť. A tak som sa vykašľal na brko a utekal som na vlak. Mery ma odprevadila na bycikli až na stanicu a tam som si vydýchol, keď som už vedel že ho stihnem. Vlak onedlho prišiel a ja som zamieril na sedadlo, oproti ktorému sedela Gabča. Nebudeme si klamať, bol som už mierne chytený a tak som celú cestu neprestal rozprávať. Ako už býva zvykom pri pití piva sa človek exponenciálne dehydratuje a tak som presvedčil Gabču a vydal som sa na dobrodružnú cestu na druhý koniec preplneného vlaku po dve fľaškové. Pri pohľade na postávajúcich v uličke som bol rád, že mám miestenku. V polovici vlaku som však natrafil na revízorku a tak som sa chcel uistiť či vôbec kráčam správnym smerom. Vysvitlo že kráčam zbytočne. Reštaurák sa totiž v tomto vlaku nenachádza. Tak som musel ísť cez pol vlaku naspäť a bez piva. V dobrej spoločnosti a dobrej nálade mi cesta ubehla fajne a tak sme už vystupovali v Ružomberku. Gabča sa hneď na stanici odpijila k Džejne ktorú som ešte bleskovo pozdravil a vydal som sa za Luckou. Tá síce trošku meškala a tak som sa jej vybral na proti. Pri parku pred múzeom sme sa zvítali. Zašli sme do Čajky. Ďalšie pivko večera. Tentokrát lahodná 14tka. A tak si sedíme keď sa odrazu obzriem a tam sedí Jarka. No aké náhodné stretnutia ti takto prídu pod ruku hneď prvý deň. Nakoniec sme zašli aj do People Loungeu a dali sme si po mocktejli. Fajne sme pokecali a to som ešte nevedel že aj tento rozhovor bude jeden z dôvodov prečo ísť do Bratislavy už o deň skôr ako budem odlietať. Ale o tom potom. Štefan mi píše že vraj sa mám zastaviť za ním v Korze a tak sa už pomaly idem lúčiť s Luckou. Mamke radšej píšem nech ma nečaká. Ako veľmi dobre poznám takéto večery.
Ako sa tak lúčim s Luckou pri vajci s kardamonom v taške, ktosi sa pri nás pristaví. Otočím sa a to Kendy. Veľmi milé prekvapenie. Kráčali sme teda ďalej za Števanom, kde sedeli aj Braňo, Dominika a dvaja neznámi, čoksoro známi. A veru tu sa nepilo len tak hocijaké piuko. Tu sa pilo zelené pivo. Bol predsa ten zelený štvrtok. Veru, bolo to veľmi zaujmavé. Tak sa večer tiahol a pivá sa pili a borovičky sa objednávali. So Števom sme sa dohodli na opekanie na druhý deň, i keď som napoly neveril, že si to vôbec bude ráno pamätať. Na bare som ešte stretol bubeníka Joka a rýchlo sme prekecli o nedeľnej džemke. Vtom ma ktosi oslovil: "Ty si Bella, však?" Prekvapený sa pozerám na človeka, ktorého som nikdy predtým nevidel že odkiaľ ma vlastne pozná. Tak teda vysvitlo, že mám pozdraviť jeho bývalého spoluťiaka, môjho brata. Ako ma však spoznal mi je záhadou.Popilo sa toho už dosť, Korzo už zatvárali a my sme sa rozhodli presunúť do Arény. Po ceste som zjedol ešte moje malé vrapy, čo mi zostali z cesty, ale nejak to môj hlad nezasýtilo. Keď sme dorazili do Arény, pivo sa už neobjednávalo. Objednali sme si dve Pannini a so Števom a Dominikou sme si ich posúvali ako brká. Bol to príjemný pocit. Na túto chuť Panninov som takmer úplne zabudol.
Pred Arénou sme sa rozčúlili a s Braňom sme zašli za taxíkom. Z mesta domov a platil som asi 3 eurá. Ach jaj, toto nie je Londýnsky Uber. A tak som sa pomaličky dopotáckal domov o pol druhej nadránom. Mamku som videl až na druhý deň. Cesta domov veru nebola zlá.
Piatok 19.4.
Ráno sa prebúdzam do slnečného rána. Konečne som domka. Suchoty v ústach ale som rád. Trochu sa dávam dokopy, pijem kávu, zvítam sa s mamkou a začínam sa baliť. Odchádzam na túru. Naplánovanú mám celkom fajnovú štreku ale uvidíme pokiaľ zájdem. Zbytočné nádeje si nerobím. Vyrazím ešte pred tým aby som sa stretol s Olim a Morou. Tých uvidím predsa poobede. Po chvíli sa vrátim po slnečné okuliare. Doplnok, ktorý sa mi tak veľmi hodil pri tom ostrom aprílovom slnku. Naberám dobré tempo, lenže už pri prvom strmšom stúpaní začínam dychčať ako storočný dedko. Ku stožiaru som ledva vyšiel a aj to s prestávkami. Tam som si sadol a napil sa pri výhľade na Klačno. Prešiel som len prvým úsekom cesty a už som nevládal. Začínal som pochybovať, čo vôbec dokážem vyjsť na Pliešku. Po krátkom oddychu som pokračoval už príjemnejšou cestou. Tou som zašiel až na lúku bez väčších problémov, čo mi dodalo sebavedomie. Na lúke som tentoraz odbočil správne, nie ako naposledy keď som sa musel štverať strmým kopčiskom.
Tak som kráčal teraz už správnym chodníkom a nasledoval som značky dvojkríža po stromoch. S menšími problémami som sa štveral vyššie a vyššie až som konečne uvidel kam leziem. Naskytol som sa mi pohľad až na vrchol, ale bol to ešte kus cesty, tak som musel pokračovať ďalej. Nebol čas na prestávky. S menšou pauzou som sa už konečne vyštveral až hore, kde sa mi naskytol pekný pohľad na malú Fatru a už som vedel že vrchol je poblíž. A tak som konečne vyšiel zozadu až na Pliešku. Obloha bez jediného obáčika, výhľad na zasnežené Tatry a malú Fatru, rozpriesterajúci sa Ružomberok podo mnou alebo vrchole na západ odo mňa. Videl som jednoducho všetko. Bolo to skvelé a najbližšiu polhodinku som neprestal fotiť. Nevedel som sa nabažiť tohto miesta. Niečo také zas neuvidím až pokým sa nevydám naspäť na slovenskú pôdu. Strávil som na vrchole hodnú chvíľu, obdivujúc výhľady. Dokonca som sa zapísal aj do turistickej knihy. Samozrejme že s chybou. Škoda že pri písaní perom nefunguje autocorrect.
A tak som konečne vyšiel až na obrovskú lúku. Kopec, ktorý som už navštívil dva razy, ma neprekvapil ani tentokrát. Veľká plocha s nijakým výhľadom. Len tráva navôkol a pár stromov. Iba kdesi vysoko. Preto by som Tlstú horu neodporučil nikomu. Tobôž nie, keď som pred pár minútami zišiel z Pliešky, (teraz už) mojej obľúbenej hore v RK. Tak som začal kráčať lúkou naprieč až po Vtáčnik. Bola to milá trasa. Ticho, slnečný svit a pokoj. Kde tu trochu sňahu, ale nič tragické. Všetko bolo úplne v po.... Všuch! Odrazu sa moja noha ocitla po koleno v snehu. Mal som z obidvoch strán na dohľad trávu, tak som bol presvedčený, že musím kráčať po plytkej vrstve topiaceho sa snehu, avšak mýlil som sa. Zapadol som do akejsi nory alebo niečoho podobného. Odvtedy som si už dával veľký pozor.
No a tak som prišiel až na koniec hrebeňa a nastal čas zísť dole k Uršulke. Cestou by však bolo veľmi pekné ak by som natrafil na Jamnišné vodopády, ktoré som doposiaľ nenavštívil. A tak som vytiahol Google mapy, zapol lokáciu a vybral sa smerom nadol ich hľadať. Bol som si vedomý, že riadiť sa Google mapami musím brať s obrovskou rezervou, ale keď mi ukázali že sa nachádzam na Maline, tak som to radšej vypol a išiel podľa vlastného inštinktu. Išiel som nadol už poriadne dlhú dobu a neviem si predstaviť, že by som túto cestu mal absolvovať smerom nahor, ako som kedysi plánoval. Každopádne som išiel dole a dole a stále nebol ani náznak po vodopádoch keď tu zrazu... voda. Potok. Len tak z ničoho sa objavil uprostred lesa. Tak ma teda moja zvedavosť donútila si ísť bližšie obzrieť odkiaľ takéto čosi pramení. To mi však nedoplo, že všetko okolo potka bude podmyté. Keď sa mi pod topánkou pohla masa mokrej hliny, pomyslel som si že to je len nevinné bahno a tak som urobil ďalší krok. A ten bol osudový. Noha sa mi preborila v okamihu do pohyblivého bahna a celý členok som mal teraz pod zemou. Ako som sa ho snažil vytiahnuť, musel som sa váhou zaprieť o moju druhú nohu. Cítil som ako sa mi svaly napínajú a bolo to nesmierne ťažké vybrať môj členok z hustého bahna. Ako som sa však zaprel, moja oporná noha bola teraz v bahne až po koleno. Myslel som že sa už odtiaľ nedostanem. Vytiahol som však aj druhú nohu a v okamihu som začal ľutovať moje rozhodnutie. Bol som teraz celý špinavý, ale aspoň som si mohol v potoku doplniť zásoby vody, ktoré mi došli už na Plieške. Trochu som sa poumýval a tak som pokračoval ďalej. Všetko nasvedčovalo tomu, že som sa dostal tak ďaleko, ako som nečakal. Myslel som si, že som vyšiel až nad Tiesňavou za dierou. Čím som bol beztak spokojný, pretože ani tetno turistický bod som ešte nenavštívil. A tak som sa vydal dolu potokom a čakal kam ma zavedie. Potok sa zväčšoval každým prítokom. Ja som sa však po mojej skúsenosti v bažinách držal ďalej od vody, a tak som musel ísť horizontálnym smerom strmými kopcami. Veru ťažký tréning pre moje členky. Až ma to prestávalo baviť.
Natrafil som dokonca aj nejaký vodopád, ktorý som si vyfotil a pokračoval ďalej. Bolo to jedno z tých miest, ktoré bežní ľudia nenavštevujú. Žiadne chodníky alebo značky. Čosi nevídané v týchto končinách. Veď Čutkovo sa teraz stalo turistickou atrakciou n.1. Objavila sa predo mnou akási zúženina. Človek by si mohol povedať že je to až "tiesňava" a tak som sa potešil keď som na ňu konečne natrafil. Nemohol som si však byť istý, či to je vlastne ono, pokiaľ som sa neocitol na druhej strane. Aby som sa tam dostal, musel som prejsť cez veľkú skalu. Na jej vrchole ma však zmrazilo. Stál som navrchu obrovskéhe spádu a zísť dole bolo takmer nemožné. Ostávali mi len dve možnosti. Buď by som to nejak obišiel, čo by znamenalo, že by som musel ísť dobrý kus cesty naspäť aby som sa pokochal vodopádom podo mnou, alebo to len risknúť a nejak to zliesť štýlom Beara Gryllsa. Bol som už dosť unavený po celodennej túre, avšak vybral som si tú vzrušujúcejšiu cestu. Opatrne som obhliadal terén ako by sa asi dalo zísť, no nenachádzal som žiadny záchytný bod. Musel som sa podopierať dvomi palicami, pretože jedno obyčajné šmyknutie by znamenalo dlhý nepekný pád a minimálne zlomenú nohu. To som v týchto končinách a s mojou únavou rozhodne nechcel. Zazrel som potenciálnu cestu nadol popri skale, lenže iba dostať sa tam nebola jahoda. Veľmi opatrne a veľmi pomaly som sa presúval z nohy na nohu, miestami podopretý čisto len na mojich rukách. Miestami to bolo naozaj adrénalínové. Nemal som pod sebouo nič, len padajúce skaly asi dvadsať metrov dolu. Keď som videl čo sa deje podo mnou, nemal som najmenšie pochybnosti čo by sa so mnou stalo, keby som sa neudržal. Do tohto všetkého som kohosi začul dolu. Skaly sa mi spod nôh kotúlali dolu, ale bolo mi jedno či niekoho trafím, alebo nie. Mal som teraz omnoho väčšie problémy. Keď som sa dostal ku skale, bol som už v lepších podmienkach. Teraz som sa aspoň nemusel podopierať tenkými paličkami, ale mohol som sa chytiť pevnej skaly. Pomaličky som schádzal až som sa rozhodol ísť nadol. Šmykol som sa posledných pár metrov, ale šmyklo ma omonoho ďalej ako som čakal. Koniec koncov som prežil bez akejkoľvek ujmy. Keď som sa obzrel naspäť odkiaľ som prišiel, bolo to neuveriteľné čo som práve zliezol. Nepochybne najstrmší kopec aký som si kedy trúfol zijsť.
Sprcha a nejaké jedlo a pokračoval som za sestričkou. Olíkovi som odovzdal jeho hračku a on sa očividne potešil. Smejo. Ten sa ale zakrátko rozhodol, že ide spať a tak sme dali s Miňom Fifu. Mona pridala príspevok na fejsbúk. Trvalo len nejakých dvadsať minút kým sa rozhodla ako sa cíti.
A tu mi konečne zavolal Števan. Vraj hybaj na opekačku. Tak som sa potešil, že na mňa nezabudol a išiel som sa domov nachystať. Hľadal som veci čo by sa dali opiecť. Na Veľký piatok je to trochu challenge ale nakoniec som išiel s taškou zeleniny a Ludrovským ríbäjzliakom. Na autobusovej zastávke som nečakal dlho a už som sedel v Števkovom aute. Ten meškal, kvôli akémusi nezodpovednému motorkárovi, ktorého musel dávať dokopy. Keď uvidel ďalšieho ako stojí opretý na križovatke prekrútil očami. Keď sa však zahľadel prečo tam stojí a na čo sa pozerá zvolal "Aha tam horí". A tu ide z jedného z okien kúdoľ čierneho dymu. Nám však skočila zelená a Števo sa pohol. Braňo však skonštatoval, že sa takýto oheň nevidí v Ružomberku každý deň a tak sme to otočili, pustili sanitku a zaparkovali. Živé divadlo sa mohlo začať. Netrvalo dlho a plamene šľahali až po poschodie vyššie. Tam si na balkóne chillovala partička pozerajúc sa na oheň. Akoby sa nechumelilo. To však nebol ani zďaleka vrchol mámpičitosti. Hneď o dve okná dole si tetka upratovala parapetu čo jej z toho ohňa napadalo. Veď já tu budem mať porádek. Šak sú svátky. Páni hasiči si však splnili svoju robotu poctivo a mohli sme pokračovať ďalej. Smerom na Maru.
Tu sa už slnečné lúče odrážali len šero a splnený mesiac oproti nám vyrazil dych. Dokonca až na toľko, že sme zaparkovali a pokochali sa. Keď hovorím pokochali, každý si ho odfotil na mobil a mohli sme pokračovať ďalej. Tu sme už zaparkovali pri cintoríne a išli hľadať Peťa a ostatných. To sa nám moc nedarilo, avšak nakoniec sme sa zorientovali a kráčali sme plážou rovno za nimi. Tu nás už čakali Lenka s Peťom a Adamom, ktorého som si v tej tme až dvakrát pomýlil s Peťom. A tak sme si sadli k ohníku, kecali, pili ríbäjzľák, domácu becherovku od Lenkinej starkej, oh tá becherovka, a jedli sme uvarené špagety s morkadellou. Veru opekačka na akej som ešte nebol. A to všetko hneď vedľa liptovského mora. Proste nádhera. Ževraj sme nestihli západ slnka priamo za Chočom, ale za zdržanie sme nemohli. A tak sme sa zabavili a išiel som sa ešte vymočiť do Mary. Tu som v tichu a v žiare hviezd a mesiaca potrúchlil ako mi je len dobte. Bolo však na čase ísť a Števo taxikár ma odviezol až pred vchod, ako už zvyčajne, A tak som zaspával s príjemným pocitom s prenádherného dňa.Sobota 20.4.
Ráno sa vyrážalo do Žiliny z Moninho bytu. Tu som vypil ešte kávu a pohral sa s Olim a mohli sme pomaly vyraziť. V aute som konečne dočítal Bukowskeho a dal ho Miňovi na prečítanie. Rýchla návšteva starkej a museli sme sa pobrať znovu. Išlo sa do Brezian po permanentku. Poobede ma totiž čakal veľký šláger. Tam nás naviedla navigačka tak, že sme po ceste aj videli oca kričať na deti na ihrisku v akejsi dedine pri Brezanoch. No a tak sme došli do cieľa. Po krátkej prehliadke Brezianskej Zoo sme si sadli a dali pivo/kávu/poldeci. Každému čo chutí. Tu som sa dozvedel neskutočnú správu. V súťaži o lístky na Waltera boli zapojení dvaja súťažiaci. Ja a Juľka. A môžete hádať kto zase nevyhral. Ale aspoň som bol rád, že to vyhral ktosi známy. No a po krátkom posedení sme sa vydali pozrieť drevenicu. Veru pekne to tam je. Bol však čas ísť. A tak sme u starkej s Adamom hrali kresliacu hru (v ktorej som samozrejme vyhral) a kým nenastal čas ísť. Otčim ma odviezol až do mesta a vybral som sa smerom na štadión. Po rýchlej zastávke v Lidli som pokračoval ku vchodu č. 4. Odtiaľ som však musel prejsť cez zábrany do VIP sektoru, kde som mal lístky. Tak potom nerozumiem ako mohol byť na pernamentke napísaný iný vchod. No ale sadol som si a čakal do výkopu. Ten skôr či neskôr prišiel a 1583 fanúškov bolo svedkami najväčšej tragédie pod Dubňom hádam za celý rok. Akože som fanúšik Žiliny v dobrom aj v zlom, ale vidieť Tomiča behať po čiare ako splašený kôň a nahrávať dozadu, no dovoľte! A keď už tak aspoň sa trafiť z piatich metrov na bránku. Až ma boleli oči a jednogólový náskok sa nedoháňal ľahko. Už určite nie keď nastúpil Miloš Lačný a pekne uložil loptu do siete. Game over. Miro Káčer aspoň znížil skóre parádnou strelou, avšak to nebolo dostatočné na nápravu toho otrasného výkonu. Dokonca to nezachránil ani vybiehajúci brankár v poslednej minúte na rohový kop. Ďalší zápas a ďalšia prehra pre Šošonov. Neviem kde tréner Žiliny získal svoju licenciu, ale viem že by ju mu mali zobrať. Ako veľmi mi chýba Aďo Guľa.
No tak so smútkom som sa pobral preč. Aspoň som bol rád, že po neskutočne dlhej dobe som bol na slovenskej lige. A tak som sa vybral za Marekom a Juľkou na koncert, aj napriek tomu že som nevyhral lístky. Mali ísť aj Manko s Maniškou tak to som už musel ísť. Predtým som sa však bol ešte najesť. Fajnový burger z Hlinkovho námestia nikdy nesklame. Hlavne so sloganom, že dobrý burger nemusí stáť 10 eur. Veru som si fajne pochutnal. No a tak som pokračoval do Beervany. Miesto, kde sa pivo leje potokom a sudy sa menia ako počasie. Tam ma už čakala partička. Tak som si hneď poobjednával všeličo chutné. Veru v tej Beervane by som vedel vysedávať každý deň. Nakoniec prišli aj Peťo s NIkou. Ja som si objednal 21° (8%) oak aged vanilla pivo. Chutilo a vyzeralo to takmer ako Guinness, lenže išlo to omnoho tažšie dole krkom. Keď nastal čas ísť, potreboval som pomoc aby som ho dokončil. A tak sme sa pobrali a ktosi zabudol odbočiť, tak sme museli ísť obchádzkou ale dostali sme sa tam. Do Smerru. Tam kde som zažil toľko zážitkov! Znovu som sa cítil akoby som mal 15. Vyšli sme hore a usadili sa. Každý si dal po Radegaste, len Marek musel byť zasa iný. No a vonku sme spatrili Rezňa na hojdacej sieti. Za ním bola ešte jedna, kde som sa zakrátko s Maniškou ocitol. Bol to príjemný chill. Vedľa hrala predkapela a my sme si takto fajnovo spríjemňovali čakanie na hlavný koncert. Keď som išiel dočapovať pivo, čo som opäť zbadal za barom? Akúsi zvláštnu fľašu Tullamorky. A tak som sa jej opýtal, či by som si ju mohol obzrieť. "Carrabean rum cask finish" No nekúp to. A tak som mal nakúpené a rozhodol som sa všetkým navôkol ukázať trik s vodou, ktorý som ukazoval Dávidovi v Trnave. Aké je dobrí byť barmanom a deliť sa o vedomosti.
No ale to už začal Walter a ja som sa napchal do prvého radu. Začali vecičkami z nového albumu ale hudbička to bola veľmi dobrá. Taktiež som si obzeral aj nového gitaristu čo majú a týpco sa mi celkom videl. Veď ešte aby aj nie! Ale o tom ešte bude reč. No a tak dancujeme a bavíme sa. Po pivách som už naspäť na toaletách, ale keď vyjdem vidím Manišku v slzách. Tak som ju skonfortoval a radšej som ju nechal tak. Viem asi ako sa v takýchto chvíľach cíti. Prišiel som naspäť na koncert a o pár minút som sa za ňou vrátil s ponukou na drink. A tak som sa ocitol naspäť na bare kde som bral dve pivá a dva rumy. To tedy začali hrať Cut your hair. Najs. No a naspäť pred pódiom sme si užívali známe staré vecičky. Dokonca aj Blind Love, čo nový gitarista nikdy predtým nehral, ale čosika tam zaimprovizoval a celkom mu to vyšlo. Ďalší plusový bod preňho. Nakoniec sa mi podarilo vypýtať aj trsátko od Rezňa. No a po koncerte som sa im ponúkol pomáhať s vecami. Veď prečo nie? Tak asi po druhom znesenom kombe sa išiel Marek s Juľkou poďakovať Rezňovi a ja som sa ho bol opýtať či pôjde zajtra na džemku. Vraj nepríde, ale slovo dalo slovo a nový gitarista Lukáš povedal tú najúžasnejšiu vetu akú som za celý deň počul. "Však ja ťa vezmem do Ružomberka ak chceš." To vážne? Akože, nielen by som nemusel čakať na vlak ktorý mi mal ísť až o jednej (asi o tri hodiny) ale odvezie ma domov gitarista Waltera Schnitzelssona!!! Podarilo sa mi ešte vyklieštiť jedno trsátko a paličku od bubeníka. Moja zbierka sa po rokoch opäť rozširuje. Tak som im pomohol podonášať veci do áut a vybehli sme hore ešte na jedno. Ani len netuším kto kde a kedy podchádzal, ale bol som rád že mám odvoz domov.
A už som bol opäť chytený na ceste domov s niekým. Celú cestu som nesklapol. Rozprával som sa predsa so spevákom Waltera. A tak ma odviezol až do Černovej. Na Lukoilke sme sa ešte zastavili po pivko, Lukáš bol zaparkovať a pijúc a fajčiac sme sa pomaly rozlúčili. Takýto koniec dňa som veru neočakával. Domov som kráčal s veľkým úsmevom na perách. A tu už spali Tomáš s deťmi. Ustlal som si v obývačke a veľmi rýchlo som zaspal.
Nedeľa 21.4.
A tak prešiel deň až kým som sa neozval Dejvovi, že kedy môžem za ním prísť. To nebolo až tak ďaleko a tak som sa k nemu dostavil s knihou a šejkrom. Dávid, už ako zvčajne, balil na stole softa. A tak sme dali dvoch Jägrov a vyrazili sme na cestu. Na Kľačne sme zobrali Skaya a pokračovali do mesta páliac prvého softíka. Števan práve odchádzal od Fullov do Arény a tak sme išli za ním. Tam sme však išli štýlom 80-ročného dedka, tak sme sedeli na každej možnej lavičke a kráčali sme neuveriteľne pomalým tempom. Keď nás takto uvidela Sima pred Arénou, nestihla sa čudovať. Hore v Aréne nás bohužiaľ nečakali krašneky, ktoré som povedal Števanovi nech nám objedná, a tak sme si dali po nefiltrovanom pive. Vytiahli sa šípky a... Ani nemá zmysel písať priebeh. Hrali sme Parchese a kto zas vyhral? No čo vám budem. Nakoniec došiel aj Šrámo a tak sme dali len obyčajnú 301tku. Tu som už nemal až také šťastie, ale stále to nebolo také zlé. Alici to však asi išlo najlepšie. Normálne že druhý Van Gerven. A tak sme boli rozhoratí, a keď sme zbadali zapnuté kalčeto, chceli sme so Šrámom využiť situáciu. Prišli za nami však platiči kalčeta a vyzvali nás na duel. Chvíľu nám trvalo, kým sme si to rozmysleli. Za prehru sa robilo 20 klikov, na čo som sa veľmi necítil. Hlavne s mojou kalčetovou absenciou. Ale veď 20 klikov nie je predsa tak veľa. Challenge accepted. Bola to napínavá hra a boli chvíľe keď som sa už pripravoval prehrať. Vymenili sme sa a naša súhra s majstrom kraja bola neúprosná. Vzadu som pán kalčetár. Zápas sme otočili a s radosťou víťaza sme sa pozerali na dve ženy ako si odpykávajú svoj trest. Nádhera. Preto ma zaskočilo, že si chcú dať s nami odvetu. Po tej predošlej? Kedykoľvek. Tentokrát som začal vpredu a čo sa stalo potom bolo priam neuveriteľné a mne sa to stalo po prvý raz. A vôbec keď som hral vpredu. Dali sme tie dve defky na nule. Mali síce podliezať stôl a odpykať si trest, ale nerobili ani jedno z toho. Mne to však až tak veľmi nevadilo. Konečne som dal niekoho na nule. Bol to nádherný pocit. Hlavne keď prvá hra bola taká vyrovnaná.
Ale džemka na nás nepočká, tak som sa išiel ešte vymočiť a pokračovali sme ďalej. Pred Čajkou stál hlúčik ľudí a medzi nimi človek, ktorého som nevidel snáď tisíc rokov. Zvítal som sa so Šulom neveriaci vlastným očiam. Na džemku sa ale nešlo. Nasledovala medzizastávka v Korze. Tam sa popilo a nasledovalo ďalšie kalčeto. Veru, bol som vo svojom živle. Jednoducho som nevedel prestať.
Nakoniec som stretol aj chalana zo štvrtka a odvozdal som mu pozdravy naspäť od brata. Ale už som sa naozaj musel ísť pozrieť do Čajovňe predtým, než to tam celé skončí. A vtedy sa hore začala stretávačka! Anička, Stano, Džejna, Paľo, Ševo a asi milón ďalších ľudí. Všetci tu po hromade. Len som sa zvítal s jedným že "Čau ahoj, teba som nevidel už poriadne dlho!" a hneď ako som dokončil túto vetu som zbadal ďalšieho človeka, ktorého som 3 roky nevidel. Jednoducho takto sa to tam zomlelo za pár minút a nevedel som s kým sa mám skorej rozprávať. Bolo to proste úžasné.
Vydal som sa za Dávidom, či nedáme aj toho druhého softa čo mal, avšak prišiel som neskoro. Poradil mi, že ak zoženiem papieriky, tak možno niečo zbalí. A kto je človek za ktorým ideš keď potrebuješ papieriky? Len som sa na Šula pozrel. Ale nie. Nedal mi iba papieriky. Dal mi doslova všetko príslušenstvo aj s celým gramom. Toto je Šulo akého poznám. Nezmenil sa! A tak som si rýchlo zabehol do bankomatu a vrátil som sa na džemku. Tu som si konečne užil aspoň trochu hudby a Samovho spevu. Veru dobre hrali. Až veľmi dobre. Toto bola jamka akú som si predstavoval. Bolo už ale neskoro a pár ľudí sa vybralo na zapekanku. Ani chvíľu som neváhal a išiel som s nimi. Teta zapekanka mala čo robiť aby nás všetkých obslúžila. Weed urobil svoje a s Dejvom sme sa otočili ešte na jednu. Tentokrát sme si dali na jednu polovicu zapekanky kečup a na druhú majonézu. A tak sme si to otáčali z jednej strany na druhú a bol to geniálny nápad. Ku nám sa pridal ešte voľajaký týpek, ktorý schmatol poslednú zapekanku dňa a teta to zabalila. Zabaliť sme to išli aj my do parku. Tu sme posedeli a pofajčili a nakoniec sme si zavolali taxík. Všetci ostatní sa od zapekanky vrátili naspäť na jamku ale ja som vedel že to už nedávam. A tak sme s Dávidom nastúpili na taxík a odviezli sa domov. Pán taxikár si myslel, že asi chceme vidieť tie slávne Klačnianske paneláky. Nie aby mi zastavil pri škole ako som spomínal. A tak som sa odviezol až do Černovej a išiel cez lúku domov. High a po tme som chytal paranoju ale zdravý som došiel asi o 3 ráno domov. Džamka veru nesklamala!
Pondelok 22.4.
Ráno vstávam unavený. Z nejakého dôvodu sa budím už po 4 hodinách spánku a nedá sa mi ďalej spať. No a tak sa naraňajkujem a odchádzam s rodičmi do Ráztok s najnérvoznejším šoférom na svete. Obchody sú stále pozatvárané a mne to už začína prekážať. Dokonca aj v Zázrivej sa na Veľkonočný pondelok nedajú zohnať citróny. A tak ideme do Ráztok. Obloha bola tak torchu zatiahnutá a tak sme vytiahli karty, urobili sa čajík a za oknom sa spustila búrka. Bolo to po prvý raz čo som tu, keď sa na oblohe neukázalo slnko. A načasovanie jednoducho nemohlo byť lepšie. Sediac v malej chatke popíjajúc čajík a za oknom padajú krúple. Jednoducho ako z rozprávky. No a po búrke už len jemne mrholilo, takže na opekanie ešte stále nebol čas, no tak som si sadol na lavičku pred chatku, zapálil fajku a chilloval. Chill o akom v Londýne môžem len snívať. Mračná sa rozrhali za pár chvíľ a opäť bolo jasno a slniečko svietilo. Počasie ako stvorené na opekačku. Slaninka a cuketa boli nad ohňom a ja som si do toho flairoval s prázdnou fľašou. Jednoducho kdekoľvek som, tam ma to chytí. Príjemný relaxačný výletík som zakončil čítaním knihy pri popíjaní čerstvej vody z poblíž tečúceho potôčika. Onedlho však nastal čas ísť. Čakala nás ďalšia divoká jazda. Zohnať citróny sa mi stále nedarilo, avšak otec ma zachránil. Ako vždy. Doma som si pripravil príslušenstvo a čakal som za barom na Peťa. Predviedol som mu Clover Club a z jeho domácej Becherovky som mu urobil sour. Veru nádherne to chutilo. Až na ten jeden nepodarený flair to bol celkom pekný večer.
Utorok& 23.4.
Tento deň bol prvý pracovný deň po sviatkoch a veľmi som sa naň netešil. Bolo mi treba povybavovať mnoho vecí. Ako prvé som musel preskočiť raňajky, pretože v čakárni som musel sedieť asi hodinu, kým ma konečne prijali k zubárovi. Hľadiac na to, že som tu nemal vôbec byť, a otec mi vybavil len rýchlu prehliadku, očakával som, že sa odtiaľ dostanem vcelku rýchlo. No keď máte nedorobený zub z 2011, tak si to u zubára potom pekne všetko dobehnete. Strávil som na stoličke vyše dvoch hodín. Nebolo to ani trochu príjemné. Nieže by ma to bolelo alebo čosi také. To nie. Dnešná technológia je tak super, že som po celý čas necítil vôbec nič. Dokonca som si necítil ani polku tváre celý deň. Ale sedieť na jednom mieste tak dlhú dobu je náročné. Bol som rád, že som sa postavil, ale skoro som znovu spadol na zem, keď zubár odo mňa vypýtal 400 eur. Veru čakal som vysokú sumu, ale neočakával som tu nechať polovicu môjho majetku. Ohromne šokovaný som zavrhol plán ísť riešiť akési okuliare. Veď ledva mám na vlak, nie to ešte na nový rám. Lenže keď ste vo vzťahu, väčšinou si nemôžete robiť čo uznáte za vhodné. A tak si stojím v preplnenom vlaku do Žiliny, čítam si knihu a tetka vedľa mňa píše básničky. V Žiline som zamieril rovno do okuliarstva, ale tu som veľmi nepochodil. Zdalo by sa to ako zbytočná cesta, a tak som sa jej rozhodol dať zmysel. S Peťom sme sa ,mali stretnúť na pive o polhodinu. Zatiaľ som si obzrel Panta Rhei a Martinus. Ako ľahko viem zabíjať čas v kníhkupectvách. Peťovi to však trvalo trochu viac ako polhodinu a začínal som rozmýšľať, že sa poberiem domov. Na poslednú chvíľu mi však zavolal, že sa stretneme v Beervane. Kde inde!
Tam som si objednal pivko a čakal naňho Netrvalo dlho a ukázal sa. K nemu so potom pridali aj Ľuboš a nakoniec i Dadka s Nikou. Pív som vypil habadej a bolo na čase ísť. Už teraz som išiel na neskorší, takže som sa naozaj musel brať na odchod. Na stanici ma ale čakalo nemilé prekvapemnie. Regiojet meškal 25 minút. Išlo však nejaké ICčko. Tak som si kúpil lístok a ani sa moja opitá hlava nestihla nazdať a držal som lístok v ruke. Za cestu, ktorú som platil vyše eura smerom sem, som teraz dal 5 eur. Hovoril som si aký som strašný debil, ale už mi prichádzal vlak a ja som sa ponáhľal domov. Tak som teda išiel ICčkom. Keby mi tá krava v Ružomberku dala obojsmerný lístok ako som si pýtal, toto by sa teraz nemuselo stať. Ale aspoň som dostal vodu zadarmo. Po tých pivách ma odkväclo a ja som ďakoval bohu, že som sa stihol zobudiť tesne pred Ružomberkom. Neviem čo by som robil o takejto hodine kdesi v Poprade.
Po ceste som zašiel do Tesca a nakúpil džúsov. Doma sa chystal ďalší drinkmaking. Tentoraz virgin style. A tak som doma urobil dve virgin Mojitá a dve improvizované Piňa Colády, ale to bolo asi tak všetko. Ľadu už na viacej drinkov neostalo. Rodičia si pochvaľovali, tak aspoň som bol rád, že im chutí. Pivá z Beervany mi pomotali hlavu, tak som sa išiel vyspať.
Streda 24.4.
Tento deň som mal naplánovaný odísť do Bratisky, hoci môj let bol až o deň neskôr. Mal som na to hneď niekoľko dôvodov, ale k tomu sa dostanem. Prvý vlak by som stihol len s ponáhľaním, čo som veru nechcel absolvovať, a tak som išiel na 2:30. To som mal zas času až príliš, ale nevadilo mi to. Otec ma odviezol a spolu s mamkou som sa s nimi rozlúčil a išiel do Tesca nakúpiť zásoby. Pomalá prechádzka do mesta a krátke lúčenie sa s mestom. Stavil som sa aj vo Fanny kebabe a dal si obed. Veru kebab bol funny ale aspoň som bol najedený. Na stanici sa ešte pristavila sanitka ale Števa nebolo vidno, tak som si pomaly išiel kúpiť lístok a miestenku. Ako naschváľ som dostal miestenku do posledného vozňa. Najďalej od reštaurtáku. A tak som si deň spríjemnil čítaním, pozeraním Netflixu a počúvaním hudby. V hlavnom meste som nastúpil na 201tku a odviezol sa až k Maniške. Teda zašiel som až o zastávku ďalej a tak s pomocou tetky som sa musel o jednu zastávku vrátiť protismerujúcim autobusom. Tam som z druhej strany mával na Mnaka s Maniš a oni nechápali, prečo som prišiel práve odtiaľ. No a tak som sa u nich usadil, nakŕmili ma a dali mi napiť. To už bol večer. Vyrazili sme do Cvernovky. Keď sme však vystúpili, prišlo nepríjemné zistenie. Boli sme pri starej Cvernovke. Čakal nás teda poriadny kus cesty. A to dokonca hodný kus sme musel prejsť peši. Nebolo nám do smiechu, ale nejak sme to nakoniec zvládli. Ako naschváľ nám pred nosom poodchádzali všetky autobusy ale nakoniec sme sa dostavili na zastávku električky a tam sme už o desať minút nastupovali. Ani mi tak nevadilo, že sa trepeme cez bol Bratislavy jakš takš, ale strácali sme drahocený čas. Manko musel ísť predsa ráno do roboty a pochopiteľne nechcel ísť nočnými spojmi.
me pred vchod. Ja som držal v ruke prázdnu fľašu, pripravený na flair. Spálili sme a začali sme si hádzať. To trvalo fajnovo dlho, až kým sa z fľaše nestalo kopec črepín. Nevadí. Po dopití piva sme totiž mali ešte ďalšiu fľašku na hádzanie. Tú ale tentokrát roztrepal dávid pri odchode. Ja som si na Vinohradoch ešte kúpil 24-hodinový lístek za 3,50 (cena výkon↑). Na autobus čakať polhodinu sa nám však nechcelo. Zakýval som na taxík a ten nám pristavil. Síce sa obzeral po Dávidovej fľaške v ruke, ale keď mu vysvetlil že je prázdna, tak dupol na plyn. Ani sme sa nenazdali a boli sme v meste. 7 eur. Toto už nie je Ružomberok. No a tak sme vystúpili a na obchodnej sme sa boli ešte najesť. Ja som si dal len plátok pizze, ale keď som počul Dávidovu objednávku, ostal som v nemom úžase. Kebab so syrom, hranolkami a bylinkovým dresingom som veru ešte nemal a znelo to zaujímavo. Škoda, že som mal už objednané a odhryzoval som si z mojej pizze. Ale ani tá nebola zlá. A tak som sa zahľadel dolu Obchodnou ulicou na konci ktorej sa týčil vysvietený hrad. Odrazu zničoho nič zhasol a zmizol. Ostal som tam stáť s pizzou v ruke nechápajúc čo sa práve stalo. Uvidel som zhasnúť hrad. Len pomaly som si začal uvedomovať aký skvelý moment som práve zažil. Dojalo ma to o to viac, že s hocikým, s kým som sa bavil, to ešte nezažili. A to bývajú v Bratislave. Bolo zvláštne. Len tak odrazu akoby celý hrad zmizol v tme. Bol som priam až šokovaný a šťastný, že sa mi podarilo zachytiť tento moment. Ale pokračovali sme ďalej a ja som ničnetušiac nasledoval Dávida. Nevedel som kam ma vedie, ale nechal som sa viesť. Keď zabočil do akejsi pochybnej uličky, nebol som si istý či má premyslené kam vlastne ideme. Presviedčal ma však, že tu niekde to je a tak sme išli o kúsok nižšie, kde sme zabočili do ďalšej úzkej bočnej uličky. Naozaj to tu vyzeralo akoby sme išli niekomu do záhrady. Fakt som netušil čo tu asi môže byť. Prešli sme až na koniec kde sa nachádzali schody smerujúce nadol kdesi do nejakej pivnice. Dávid zaklopal na veľké čierne dvere bez okien. Dokonca mali aj to posúvatko na dverách, ktorým sa pozerá kto je za dverami. Presne také ako mávajú vo filmoch. A tu som už začul kohosi za dverami. Otvoril veľký vlasatý chlapík. Presne človek, akého by ste očakávali otvoriť takéto dvere. "No čo je páni?" prihovoril sa nám. "Môžme ísť dnu?" opýtal sa Dávid nesmelým hlasom. Vlasatý chlapík si nás premeral pohľadom. "A už ste tu niekedy boli?" Opýtal sa nás a Dávid prikývol. "No tak poďte dnu." Vyšlo to! Vchádzal som do najexkluzívnejšieho miesta v mojom živote. Tajný bar, presne ako zo všetkých filmov. Jediná vec čo tu chýbala, ale naozaj že jediná, bola asi to, že si nevypýtal od nás heslo. Nemohol som tomu uveriť kde sa práve nachádzam. Pozeral som sa na ľudí navôkol a vravím si že každý o tomto tajnom bare vie, ale nikto viac. Wau! Prišli sme na bar a objednali si dve pivá a dve Tullamorky. Alebo dve Tulče ako to barmanko povedal. Sadli sme si a pili. Po všetkých tých koktejloch a pivách som mal už tak trochu dosť a tak som pil radšej pomaly. Hudba hrala z youtube a všimol som si aj kameru nasmerovanú pred vchod, takže videli kto im búcha na dvere. Smart! Potom sme sa pripojili ešte ku partičke za kalčetom a dali sme s nimi niekoľko hier. Keď Dávid nehral, dosť nás otravoval a tak keď odišiel na záchod, zavrel som ho tam akousi tabuľou. Krátko na to sa odtiaľ nevedel dostať a hlavný chlapík to išiel riešiť. Keby vedel, že som to spôsobil ja, asi by som bol v poriadnom maléri a už by som sa tam neukázal. Nakoniec vysvitlo že to ani len nebol Dávid, kto sa snažil dostať von. On sa na tom len smial. Ja som ostal našťastie anonymný ale mal som už dosť. Chcel som odísť, lenže také ľahké to nebolo. Kľúče od veľkých čiernych dverí mal len vlasatý chlapík. Jeden z nás musel za ním ísť a keďže Dávidovi sa moc nechcelo, musel som to vyriešiť ja. Chlapík nás našťastie psutil von a tak sme odchádzali so skvelým pocitom. Bolo na čase ísť domov. Google mi ukazoval, že mi odchádza autobus o pár minút tak sme sa vybrali na zastávku.
Po ceste za Michalskou bránou sme sa však museli zastaviť. Bol to najkraší spev aký som kedy na ulici počul. Oprel som sa o múr a vychutnával príjemnú hudbu. Bolo to skvelé. Potom sme pokračovali na zastávku, ale tu nám už samozrejme ušiel autobus. Ďalší išiel až o 45 minút. Stálo to však za to! A tak aby sme vyplnili dlhé minúty, Dávid mi bol ukázať jeho logo a v podchode som sa odfotil s reklamou, ktorá znela "Londýn ťa volá na borievku." Aké výstižné! No a potom sme si sadli pri obchodnej na lavičku a chillovali. Ako sme sa odtiaľ chceli pobrať, akési dievča nís zastavilo. "Hey, do you have som weed?" Keď sme jej vysvetlili, že už je neskoro a už nemáme, Dávid sa začal smiať na svojom mene. "I am David. Dej weed." No po sklamaní tejto portugalky čiskadevlastnebola sme pokračovali naspäť na zastávku. Tam sme čakali na autobus. Dávid mal ísť pôvodne so mnou prespať u Manišky, ale práve v tento moment o 4 ráno sa rozhodol ísť na vlak do Trnavy. A tak odišiel aj on. Čakal som na môj autobus ale ten neprichádzal. Naskočil som teda na najbližší, ale hneď ďalšiu zastávku som si to rozmyslel a vystúpil som. Hneď za ním našťastie išiel ten môj súprávny, ktorý ma odviezol až na Cintorím Vrakuňa. Potichu som sa vtrepal do bytu a zložil som kosti.
Štvrtok 25.4.
Tak a nastal posledný deň v tejto krajine. Manko ušiel do robty, Maniš išla opatrovať deti a ja som si vychutnával kávičku na balkóne v slnečnom svite. Do jedla mi veľmi po včerajšku nebolo, tak túto aktivitu som preskočil. Nastúpil som na autobus a vyrazil do mesta. Krátko pred cieľom si predo mňa sadol chlapík so šiltovkou s nápisom "Počúvam Mariku Gombitovú a nehanbím sa za to" Veľmi ma to rozosmialo. Dopoludnie som trávil flákaním sa po bratislavských pamiatkách ako palác či hrad. Proste dal som si také turistické dopoludnie. Odtiaľ som si to zamieril na streetfood, o ktorom mi povedala Lucka. A som rád, že mám takýchto priateľov, pretože tam som sa nešiel nabažiť! Najprv som si objednal DaVinča limonádu a išiel som si dať bravčový bao, čo je v podstate niečo ako tacos, lenže namiesto tortily je knedľa. Bolo to veľmi chutné, ale keď už robím v tej japonskej reštaurácií, musel som ochutnať stánok hneď vedľa. Takáto gyoza, akú tu mali zvysoka zahanbila tie pirôžteky čo u nás servírujeme. Bolo to nenormálne chutné a úžasné. A nie len to! Normálne že som bol z toho aj prejedený. Poriadna porcia skvelého jedla. Okolo týchto stánkov by som sa vedel motať celý deň. A veru vybral som si aj dobrý čas. Ešte tam nebolo totiž milión ľudí. Bolo tam kopec človekov, ale stále sa tam dalo pohybovať. Napapaný som mal ešte stále kopec času a tak som si išiel obzrieť nové Teheľné pole. Veru, budova za ktorú sa v Bratislave nehanbím. Naozaj to stálo za to, i keď sme si museli na toto počkať poriadne dlho. Zachvátil ma smäd a tak som sa vrátil do centra a po tom ako som strávil hodnú chvíľu v Martinuse, zašiel som do Slovak pubu na pivko. Vychladený pollitrák vždy padne vhod. A zapiť ho koktejlom z Tatranského čaju s kofolou a citrónom. Prečo nie? Prešiel som ulicou a po Panta Rhei som znovu blúdil pomedzi knihami. Kým kohút nezaspieva som však nikde nevedel nájsť. Asi budem musieť hľadať niekde inde. Naskočil som na autobus a odiezol sa k Maniške. Tam sme všetci traja dofičali v priebehu 5 minút. Načasovanie sme mali teda výborné. No ale Gabča ma už čakala v meste a tak som si pobalil všetky veci a opustil som Maniškovcov. Pred vchdom som sa ešte vychytal so Sibkom a jeho milou a ufujazdil som do mesta. Späť pri streetfoode sme sa stretli s Gabčou, lenže teraz tam bola kopa ľudí a ledva som ju našiel. Chvíľu nám trvalo kým sme našli miesto na pivo, ale nakoniec sme si niekam sadli. Dali sme po pive a ja som si dal chlebík s oškvarkovou pomazánkou. Odtiaľ sme sa chceli presunúť do iného pohostinstva, no to bolo už žiaľ zrušené. A tak Gabča vymyslela alternatívny nápad ísť do KC Dunaja. Tento názov som počul už mnohokrát, lenže nemal som ani potuchy kde to asi môže byť. Niečo čo vyzeralo ako opustená budova a malo to starý komunistický výťah som si teda nepredstavoval. Áno, museli sme ísť výťahom hore. To nie je ako obyčajný bar. Vyšli sme nahor, zaplatili eurové vstupné a zašli k baru. Hneď ako som videl Maker's Mark za barom môj výber drinku bol jasný. Lahodný Old Fashioned. Uuuuh. A tak sme na teraske postávali s výhľadom na hrad a onedlho prišla aj mierne intoxikovaná Gabčina spolubývajúca. Bola s nimi sranda a nechcelo sa mi odísť, lenže lietadlo na mňa zrejme nepočká. Nastal čas odísť. Nadobro. Posledná rozlúčka a už som sa viezol smerom na letisko. Dovidenia Slovensko.
V Duty free shope som chcel kúpiť asi 15 rôznych fliaš, avšak na mojom konte som mal posledné mince, takže musím zapnúť ultra saving mode. Fľaška Huberta za 4,30 musí stačiť. Nabil som si mobil popri čakaní na let a v lietadle som potom celú cestu prespal. Našťastie som stihol ešte skorší National Express, no na Stratforde som len márne čakal na akúsi N205 či čo to bolo. Keď už 5 minút nechodila pochopil som, že už nepríde. A tak som sa presunul na druhú stranu a odviezol sa N25 do mesta, odkiaľ ma vzala 43ka až priamo domov.
Kráčal som po Hornsey road s úplným kľudom a pokojom. Celý týždeň som sa nezastavil. V jedom kuse som niekam behal, pil, relaxoval a žil, takmer vôbec som nespal, a predsa som sa cítil neskutočne oddýchnuý. Bola to dovolenka akú som nutne potreboval a užil som si ju naplno. Ani tak nejde o to ako super som sa mal. Čo ma dostalo najviac bolo to, že som sa vrátil domov, na Slovensko kde som prežil väčšinu môjho života a keď si už myslím že to tam celé poznám, dokážem zažiť nepredstaviteľnú dovolenku. V lietadle do Bratislavy som mal naplánovné jedine výlet ku starkej v sobotu s rodinkou. A to preto, lebo som vedel že na Slovensku sa plánovať nemusí. Veci sa proste dejú samé a vždy sa niečo nájde, vždy niečo príde pod ruku, vždy ma dokáže niečo prekvapiť. A tak zatiaľ čo všetci utekajú za dovolenkami na pláž do Španielska, ja sa vždy veľmi rád vrátim domov.
