Deň pred festivalom idem na vlak plný nadšení, zatváram za sebou dvere, na chrbte ruksak a vravím si: "Idem na Grape festival. Je to možné?". Nuž, bolo! Idem na vlak. Osobák a krásne prvotriedne vozne. Naozaj milé prekvapenie. Hoci mi môj spímplán nevyšiel, aj napriek tomu musím pochváliť ŽSR. Áno ja ich chválim! Prvý krát v živote. A dúfam že nie aj posledný. No nič. Vystupujem v Žiline, idem nakúpiť nejaké tie potraviny. Samozrejme pribalím aj hrozno keďže ideme na Grape a je ešte aj v akcií :) Trocha reklamy po Žiline na Rockyho, stretko s Maniškou a hokej. Fedotenko man of the match!!! No čo vám budem. Tak po fajnej sprche a večeri som vybehol na chatku. Príjemný spánok a nádherné ráno. S úsmevom na perách kráčam na stanicu. Krížovky na spríjemnenie cesty a vskutku pohodlná cesta. Cestou som iba tak zriti rozmýšľal, ani neviem prečo, čo by som sa spýtal Billiho Lunna keby som sa s ním rozprával. Anyway: Vitajte v Piešťanoch! V meste bez lavičiek. Ale tentokrát som ich našťastie nepotreboval. Krvácanie z nosa už naznačovalo že ma nečaká obyčajný víkend. Návšteva Billy kôli nejakým raňajkám a red bullu. Po známej ceste na letisko a idem na miesto cez backstage a tak si rozmýšľam, haluz byť tu aj cez koncerty.
Zoznámenie s kolegami a o pár minút školenie. a môžme čakať na otvorenie brán festivalu. A už sa hrnú davy ľudí. "Dobrý deň.". Moja prvá páska. A tak dávam pásku na ruku. (Predchádzajúcu vetu si prečítajte ešte 10 000 krát a ste približne na konci mojej pracovnej doby) Všakorakí ľudia, známi i neznámy, muži i ženy, pekní i škaredí. Zopár známych len tak letmo preletelo okolo mňa. Nemal som na nich totiž čas, bo tam bolo asi ďalších milión ľudí. Po niekoľkých hodinách som si vydýchol a sadol aspoň na minútku a potom zas a opäť to isté (nepreháňam, nemetaforujem). Ale na prekvapenie ma to stále bavilo. No už keď mi začala tiecť krv z prsta tak už ma prechádzala všetka smelosť, no stále som si to užíval. Večera ako za trest! No akože zjem všetko, ale keď na to úplne každý jeden človek nadáva, tak na tom niečo asi bude. A bolo. Našťastie ma o hodinku zachránila najlepšia a najsýtejšia pizza na svete! Mňam!!!
A že jediný koncert, ktorý chem vidieť je samozrejme The Subways. A my sme mali pásky do backstage-ov. Viete si prestaviť ten pocit keď padla 22-há hodina? Tak teda idem do backstage-u po fotku. Pýtam sa Ďura Podmanického (z Billy Barman) že de sú Subways. Dobré ne? A že asi v šatni ale radšej foto po koncerte. Tak idem za chalanmi a pred stage. Ešte prednedávnom, asi pred mesiacom, som tu stál a čakal na Iné Kafe. Teraz to bolo trochu iné. Čakal som na Subways... Svetlá zhasli a zase to krásne nedočkavé čakanie. A už vybehli jeden za druhým! Billy, Charlotte, Josh. Tudu tu a OH YOEEEAAAH!!! Peklo sa začalo. Pesničky aké hrali! More! A pri pesničke Mary, že "This next song is about o mojej mamke". Haha som skoro zomrel keď to povedal. "Nepotrebujeme peniaze" (samozrejme všetko bolo s jeho anglickým akcentom). Zopár teda riadnych kotlov. A turnaround? Škoda že niektorí to kazili, ale lepšie ako v MMC-čku. It's a party!!! Billy zase vyliezol medzi ľudí a hneď som sa ho chytiiiil!!! a ešte aj za ruku potom. Dobre utekám po foťák. Rýchlym behom som vošiel za nimi a oni nikde. Že oni budú už v šatni. Akože bolo mi to riadnee blbéé, ale tak vravím si: "Musím sa vrátiť do roboty a okrem toho už druhá šanca nebude nikdy v živote." LET'S HAVE IT! "Sorry, can I have just one photo, please?" a strčil som foťák típkovi so zlomenou nohou do ruky. Všetci traja sa hneď naukladali (asi toho už majú odfoteného) a Charlotte z jednej strany, Billy z druhej, FUCKING AWESOME FEELING!!!!!!!!! ONE MOOORE PLEASE!
Tak opäť páskovať a počuť iba z diaľky Paru. Po práci na Lavagance. Po nich na headlinera Grape-u slávnu Morchebu. No v polke koncertu som ich však musel opustiť a ísť na ukončenie našej pracovnej púte. To sme teda zakončili! Spitý aj so štyrma red bullami na Example. To ste mali vidieť tie tanečky! A keď začali Everybody point to the sky! Tie Red bully ma nútili ešte sa zabávať, no po Example nebolo ani moc kde. Tak som sa teda uložil na spánok! Ráno vstávam, umyjem, pobalím sa, rozlúčim a idem si fúknuť. 0.000 a po včerajšku! Človeče! Tak na Mitsubichi domoov. Rozbitý dávam ľudskú sprchu a ľudský záchod. A idem pískať. Takýto rozbitý. To hej!
No a krásny deň za nami. Super pocit z festivalu. Hlavne kvôli tým super osobám s ktorými som mal tú česť stráviť tie najťažšie hodiny. Super milí ľudia s ktorými je kopec zábavy a navyše si vážia vašej roboty. Tak toto človeka veľmi poteší.
No jednoducho taký permanentný pocit šťastia zažijete keď sa vám splní váš najväčší sen. Myslel som si, že potom je život už nuda, že človek nemôže bojovať za to čo chce najviac zo všetkého, lebo to už dosiahol, ale musím vám povedať že som sa mýlil. Je to úplne krásny pocit a non-stop na to spomínam.
A navždy budem...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára