POHODA AKO VŽDY

Tento rok bolo všetko inak. A čím viac sa ten magický dátum blížil, tým som sa viac a viac obával, že tento ročník nebude taký, na aký som zvyknutý.
Mnoho ľudí tam nešlo, mnoho ľudí tam išlo po prvý raz alebo po dlhej dobe. Rozhodol som sa nerobiť a kúpil som si aj nový stan. Po zverejnení line-upu som mal takmer prázdny piatkový program, ale jedna vec zmenila túto Pohodu úplne. Bola to prvá Pohoda, bez mojej milej.

Preto som ani len netušil čo od tohto roku očakávať. Musel som len počkať a zistiť čo tento rok prinesie. V stredu večer som začínal chillovať už na chatke s vínkom v ruke. Ráno ma prebudilo jemné slniečko a Rastík vytiahol kosačku. Bolo pomaly na čase ísť. Dolu v Strážove sme sa všetci postretali a boli sme pripravení vyraziť. Ani neviem ako som si sadol a odbočovali sme na letisko. Ako je Ľubošovým zvykom, jeho šťastena nás nasmerovala do najpomalšieho radu, tak asi po hodinke čakania kým sme odparkovali, sme konečne vystúpili z auta. Vtedy som uvidel môj stan (aj keď ešte len v obale) po prvý raz. Tak sme zobrali fľaše, pivá, stany, spacáky, karimatky a dobrú náladu a išli sme sa zaradiť. Tam ma zaskočilo hneď prvé prekvapenie. Narozdiel od minulých rokov bola vstupná brána priamo na ranveji a nie o kúsok vedľa na tráve, kde by sa aj fajne sedelo. Brána bola síce vyššia, ale o to užšia. Bolo tam asi 4 alebo 5 turniketov, čo mi prišlo zvláštne, Bolo ich podstatne menej ako po minulé roky. No a tak sme sa pomaličky posúvali po centimetroch a keď sme prešli prvou bariérou, zaradili sme sa do menšieho radu. Keď som sa otočil Ľuboš bol za mnou, čo značilo, že dnu sa len tak rýchlo nedostanem. A tak aj bolo. Všetci ostatní v druhom rade, ktorí boli asi 5 metrov za nami, vošli dnu o hodný kus skôr. A tak som sa nakoniec poposúval až ku mojim bývalím kolegom, ktorí ma opáskovali a ja som prešiel do areálu pohody. Teraz sa to celé mohlo začať.
Keď som SBS károm zhodil všetky tašky na zem čo som krvopotne niesol, tak sa ma len opýtal či mám nejaké sklo. Keď som mu odpovedal že nie, tak ma pustil ďalej. Mojich tašiek sa ani len nedotkol. Tak som si ich znovu akosi povykladal na seba a pohol som sa ďalej. Ak by som vedel, že to bude prebiehať podobným spôsobom, zobral by som si aj tie dve fľaše z auta. A tak sme sa presunuli k stanom a moja ruka už takmer odpadávala. Prišli sme až k Há dvojke a zhodil som svoje veci na zem. Po skúsenostiach z minulého roka som nechal postavať môj stan profesionálom a rozutekali sme sa s babami po lístky. Ďaleko sme však nezašli, keďže samotný areál za stanovým mestečkom sa ešte neotvoril. Do tretej bolo však len 15 minút, tak som si vravel, že to hravo zvládnem. Mnoho netrpezlivých prítomných, mi kazilo moju pohodu a moje čakanie, ale keď už bolo asi 10 minút po tretej, začal som byť nervózny aj ja. Zlomový bod nastal však vtedy, keď začali prichádzať ľudia z opačnej strany, kde sa brána už dávno otvorila. Vtedy bola atmosféra na hrane rebélie a povstania a netrvalo dlho kým pustili aj nás. Mnohým sa týmto zážitkom nezačala Pohoda veľmi dobre. Po otvorení som teda utekal zaradiť sa do radu na lístky. Tam som bez dychu už len čakal a chilloval. Rozhodol som sa zájsť si po svoje prvé pivo, kým mi baby strážili vybojované miesto v rade. O pive som mal rozhodnuté, keďže som bol už dlho pred festivalom zvedavý na novinkovú trinástku. To som ale ešte nevedel, že bude na tomto festivale tou poslednou. Príliš mi nepadla po chuti ale aspoň mi osviežila čakanie. To sa pomaly krátilo ku koncu, a keď sme sa konečne dostali na rad nastal obrovský chaos. Nikto nevedel kto kde a ako sa kupuje a 79 eurová suma zaskočila nejdeného. Dva lístky na osobu donútilo niektorých ľudí sa otočiť a ísť znovu ku druhej predavačke. Ja som si na pomoc zavolal posily pretože som kupoval lístočky aj More. Po dozvedení, že 79 eurová cena bude po celý festival, cítil som sa podvedený a oklamaný. Všetky tie opletačky a utekačky a čakačky a skorý príchod prišli navnivoč.
Nevadí. Lístky boli kúpené a po rýchlom telefonáte som zistil že už aj stany boli postavané. Na ten môj boli všakovaké reakcie, tak som ho jednoducho musel ísť obzrieť. Ten modrý tátoš sa tiahol popri malých staníčkoch a vyzeral majestátne. Priestranná predsieň, bočný vchod a veľa priestoru na spanie. Dalo by sa povedať, že som bol veľmi spokojný. Tak som si sadol a užíval priestranstva po prvý festivalový raz. Vtom sa mi ozval Staniel so Žabou, že kde sme. Po ďalších piatich telefonátoch konečne pochopili kde sa nachádzam. Keď sa objavili aj so svojou ženskou armádou, pustili sa do stavania stanov. Otvorilo sa vínko a o chvíľu nás obklopovalo 9 ďalších stanov. Keďže všetky krky boli smädné, vybral som sa so svojim novým spolubývajúcim po fľašku do auta. Bolo ju potrebné preliať, preto sme museli vychlastať to víno z plastovej fľaše. Tieto úlohy máme predsa najradšej. Na bráne nás upozornili, že ak sa chceme vrátiť, musíme čakať v tom rade, v ktorom sme stáli aj pred otvorením festivalu. Ten predsa nebol taký zlý, tak sme sa vybrali za akoholom. Čakalo nás však nemilé prekvapenie. Ten rad bol asi trikrát taký dlhý, ako keď sme prišli my. Cesta naspäť bude veru nepríjemná. Pri aute sme sa dlho nezdržali a už aj sme sa vracali a zaradili na koniec nekonečného radu. Ak by sme nemali dve fľaše alkoholu v rukách, zrejme by sme to nezvládli. Po chvíli sme na to ani neboli sami. Ihneď sme si padli do oka s čechúňmi pred nami z Uherského Hradiště. A tak pri popíjaní a pokecaní sme sa pomaly, ale isto presúvali do areálu. Nakoniec sme sa predsa len dočkali a víno v plastovej fľaši vystriedala Francúzska Brandy. Čas utekal neúprosným tempom a prvé koncerty sa pomaly blížili. Orchester na hlavnom stejdži sme už nestihli, tak sme zavítali aspoň na Billyho Barmana so SĽUKom. To však malo od klasického Barmana obďaleč, tak som sa viac menej len fľákal hore a dolu. Pred Ziggym som sa však bol ešte najesť, pretože som bol poriadne vyhladnutý. Bol som rozhodnutý, že môj gastro zážitok začnem kalsickým langošom. Tam však bolo kopec ľudí, no bol som odhodlaný počkať si. Opäť som sa dal do reči s dievčatami čakajúcimi predo mnou. Tie ma stihli presvedčiť, aby sme sa stretli na druhý deň v divadle o Tisovi. Ja som nedbal. Keď som mal už konečne môj langoš v rukách, vydal som sa na môj prvý koncert na hlavnom stejdži. Keď som ta došiel, Ziggy Marley ma privítal peckou od svojho otčima. Postával som vedľa stejdža, vychutnával langoš a reggae hudbu. Známe i pár neznámych melódií ma pobavili dostatočne. Na ďalší koncert sa trebalo znovu presunúť pred Orange stage. Pred tým som však už musel zájsť do stanu, pretože sa po západe slnka mierne ochladilo. Tam sa Gabča sťažovala na čkory vo svojom stane a tak som ju pozval do môjho stanu. Pri dohadovaní sme si dali do kalíška a mohli sme vyraziť na už vyhrávajúci Polemic. Tam sme sa však dlho nezdržali a išli sme zas znovu do stanu. Bolo to v podstate jedno, pretože Polemic bolo počuť takmer všade. Po ceste naspäť pred stejdž to Gabča nezvládla s rovnováhou a rozbila si koleno. Červená krv nebola to najhoršie, čo som kedy videl, no boli sme len pár metrov od záchranárov, tak prečo to neísť zalepiť? Kým títo skvelí ľudia robili svojú čarovnú robotu, ja som sa pustil do debaty s jedným z nich. Sľúbil som im ráno kávu a dokonca som si dal aj budík, aby som na to ráno nezabudol a nezaspal. S Gabčou to bolo evidentne horšie ako som si myslel. Koleno bolo v poriadku, no na dnešný deň už mala asi dosť. Odtiahol som ju teda do stanu a uložil spať. To už bol čas na oficiálneho headlinera Pohody. To som si predsa nemohol nechať ujsť. Keď som došiel na Chemical Brothers, ostal som zaskočený. Bola to poriadna šou, a hoci som nebol na žiadnych trvrdších drogách, mal som z toho stavy aj bez nich. Toto som musel vidieť lepšie a tak som sa chcel predrať hlbšie do davu. Ako som sa snažil obísť jedného chalpíka, chytil ma okolo krku ako by ma išiel škrtiť. Nič sa však nedialo a ja som bol absolútne zmätený z toho čo sa deje. Po pár sekundách ma pustil a zasmial sa. Bol to len hlúpy a nepodarený žart. Rukou mi ukázal že môžem kľudne prejsť. Keď som ale vykročil, chytil ma znova a vtedy som si uvedomil, že tento chalan je asi typický fanúšik kapely na pódiu. Vybral som sa teda inou cestou ďaleko preč od neho. Táto krátka scénka ma poriadne naladila čo sa odohrávalo nielen na stejdži, ale aj na veľkých obrazovkách. Bolo okolo mňa niekoľko tisíc ľudí, no ja som sa bál. Všetkého čo sa odohrávalo. Nebol to však pocit, že by som sa tam cítil zle. Bolo to len čosi, čo som nedokázal pochopiť. Najmä keď na stejdž prišli obrovskí lego panáčikovia a z očí im vytryskovali svetlelné lúče. Po tomto prekvapení som dokázal stráviť ešte jednu pesničku, no musel som odtiaľ odísť. Bolo toho na mňa príliš. Stačilo mi audio z tohto koncertu, ktoré bolo po celom areáli celkom ľahko počuteľné, keďže nehralo nič iné. A tak som sa prechádzal a obzeral stánky. Ako som sa tak prechádzal po ranveji, spustili si dve najznámejšia a najlepšie pesničky, ktoré som si celkom užil. Po skončení koncertu som bol v miernom šoku.  A tak som sa vydal na prvý a určite nie posledný koncert Bazookas v ich malom žltom školskom autobuse. Ten som ale nikde nevedel nájsť. A nebol som jediný zmätený. Viacej ľudí sa obšmietalo okolo miesta, kde bol autobus zaznačený na mapke. Tam sa však nič neodohrávalo a i keď som počul nejaké zvuky hudby z obďaleč, vydal som sa do stanu. Veď predsa budú hrať ešte nespočetne veľa krát.

Ráno ma prebudili bdejúce partyujúce babenky, ktoré sa práve vrátili do stanu. Prišlo mi divné, že mi nezvonil budík, no pochopil som prečo keď som uvidel čas. Bolo sotva pol šistej. Ak by sa človek aj pokúsil opäť zaspať, Samov chrapľák mu to nedovolil  a tak po nejakej polhodinke sme boli všetci zobudení. Vydali sme sa na pivo, lebo čo už iné sa dá robiť o takejto hodine. Vyšli sme zo stanu, prekročili spiace telá a ľahkým krokom sme sa niesli vyprázdneným areálom. Takmer by som zabíjal po káve, lenže prišli sme v nevhodný čas. Káva došla a ja som nemohol splniť môj sľub záchranárom, hoci som im naozaj chcel kúpiť tú kávu. No a tak sme sa prešli areálom až sme narazili na najbližší otvorený stánok s pivom. Objednali sme si po radleri a studený nápoj nás osviežil ako ešte nikdy. Gabča si zašla po hot dog a sadli sme si na tribúnku. Tam sme si sadli a sledovali okolie. O šiestej ráno s radlerom v ruke. Bol to nádherný pocit. Išli sme letiskom a cítili sme sa akoby patrilo iba nám. No kým sme sa dotrepali naspäť do náško stanového mestečka, bolo už skoro osem hodín, a všetci návštevníci sa práve prebúdzali. Utvorili sa rady na kávu, sprchu či čistenie zubov. Ja som navyše nemal uterák a tak som sa pohrával s myšlienkou, že sa utrem do trička, alebo nechám slnko spraviť svoju robotu. Zatiaľ som sa však necítil ani len na vstanie zo zeme, tak sme len tak sedeli a rozprávali sa. Raňajky sme si zavolali priamo k nám vo forme TreskyTety. Po raňajkách do postele (alebo do spacáku na karimatke) som si išiel nabiť mobil a nakoniec som zohnal i uterák. Tak po skvelej sprche som bol znovu prebudený do nového dňa. To už sa blížilo k desiatej a ja som mal sľúbené, že pôjdem na Tisovo divadlo. Tak som sa so Samuelom vybral, lenže keď sme tam dorazili asi desať minút po začiatku, pred stanom postávala hŕstka ľudí. Dnu sa veru nedostaneme. Čo sa robí v takomto prípade je snáď každému nad slnko jasné. Tak sme sa s pivom v ruke vracali do stanov keď sme zbadali vláčik behajúci po ranveji. Nasadli sme a s miestenkami v prvom rade sme ostali len nemo žasnúť nad tou pohodou. Nielenže slniečko príjemne svietilo a vo vláčiku prefukoval príjemný vánok. Nielenže sme chillovali s pivkom v ruke a vozili sa po festivalovom areáli. Nielenže sa nám sedelo tak dobre, že sme odtiaľ nechceli odísť už nikdy. To, čo nám tento moment vyšperkoval, boli štyri babenky za nami hrajúce na ukulele a spievajúce tie naj pesničky. Bol to ako súkromný koncertík hneď zrána. Toto bola pohoda. Toto bola Pohoda. Tak ale nastal čas vysadnúť a uvoľniť miesto ďalším pasažierom. Odišli sme pomalým krokom do stanu. Po ceste som si vyzdvihol mobil a z 0% som mal po asi troch hodinách 0%. Veľmi ma to nepotešilo ale musel som sa len spoľahnúť na power banku od Dory. Samo Marek & Dora sa rozhodli ísť na diskusiu o monogamií a ja som sa rozhodol ísť s nimi. V preplnenom stane a diskusií o nevere mi však nebolo veľmi príjemne. Téma ktorá sa mňa veľmi netýka ma nenadchla, tak som sa rozhodol opustiť toto miesto a zamieriť si to do výrobných stánkov. Tam som ale nenašiel ani zďaleka to, čo som hľadal a tak som hľadal ďalej a ďalej až som narazil na ihrysko. To som hneď volal Ľubošovi, ktorý ale odtiaľ práve odišiel ale aspoň ma pozval na pivo. V Urpiner zóne sme sedeli na paletách a chillovali pod slniečkom. Toho sme si vraj dlho užiť nemali, pretože sa vraj blížila obrovská búrka. Spravil som rýchly pracovný rozhovor a zašiel naspäť do stanu. Tam sa zas raz nedalo robiť nič iné, ako ležať a zbierať sily na ďalší deň. To už pomali zneli zvuky Talkshow z Orange stageu. Tie som len letmo počúval a nakoniec sme sa vybrali až priamo k nim. To im ich koncert už však pomaličky končil a ja som sa chystal pred hlavný stejdž. Tam bolo zatiaľ ticho, ale na Scouting for girls som musel byť v popredných radách. Veď je to predsa môj druhý najväčší headliner tento rok. Zvítal som sa s Ľubošom a Dadkou a onedlho sme sa postavili a roztancovali. Skauti urobili skvelú šou a odviedli skvelú spoluprácu s publikom. Nejden človek bol nadšený ich tónmi. Kiežby bol tento koncert o niečo neskôr, nech naňho zájde pozrieť viacej ľudí, no i tak boli nesmierne super. Na pódiu ich vystriedal Kaščo a zahlásil, že o nejakých 30-40 minút má prísť prietrž mračien. Veľké obavy som si z toho nerobil, ale dobre vedieť. Po skončení ma konečne čakal koncert, na ktorý som chcel ísť nespočetne veľakrát. Sadol som si k autobusu a čakal, kým to celé začne. To sa stalo už o malú chvíľku, keď hlavný spevák kapely Bazookas povedal, že máme ísť dnu do autobusu. Nebolo žiadne prekvapenie že ja som nastupoval ako prvý. Veď som sa nevedel dočkať ich koncertu už pekne dlho a niekoľkonásobne. Ľudia sa natlačili dnu a keď bol autobus napratý fanúškami a hlavne hudobníkmi, skákačka sa mohla začať. Prvou sekundou prvej pesničky sa autobus rozkýval a všetci začali densiť. Prvý raz v mojom živote čo som bol súčasťou preplneného autobusu do posledného kúska miesta, plný spotených ľudí, a ja som bol nesmierne šťastný. Kopec hudby, zábavy a tancovania až to bolo neskutočné. Na moju GoPročku som ponatáčal niekoľko super videí a nevedel som sa spamätať z tejto skúsenosti. Hoci prešli len tri pesničky, nedokázal už dnu vydržať dlhšie. Chcelo to vzduch, ale aj viacej priestoru na tancovanie a tak som z autobusu vystúpil. Koncert však pokračoval a ja som ho počúval zvonku. Kopec ľudí sa bavilo a bavili sa aj kapelníci, čo bolo vidno na hydraulike autobusu. Ako dokázali niekoho zobrať na ruky v tom maličkom priestore v autobuse je mi záhadou, ale ako ten niekto dokázal ešte aj popri tom hrať je obdivuhodné. Trúbkari vyšli von, postavili sa na stôl a rozozvučili svoje dychové nástroje. Posledná pesnička zaklincovala skvelý koncert a ja som bol celý bez seba. konečne som celé toto skvelé šialenstvo zažil aj ja a zažil som ho priamo zvnútra. Tak som si po koncerte počkal na speváka, nech s ním môžem dať rozhovor o móde, lenže nielen on sa chcel napiť a doplniť zásoby tekutín. Zašiel som do najbližšieho urpiner výčapu, lenže ani som tam nedošiel. Narazil som na samočapovací kútik a hneď som už aj držal v ruke čapovaciu kartu. To som ešte ani sám netušil aká super vec to je a ako ju ešte využijem. S načapovaným pivkom ako pán (nezabúdajte že mám certifikát) som sa vrátil k lídrovi Bazúk a spravil som krátke interview. Plný nadšenia som prišiel ku stanom a začal som vykrikovať, že som práve zažil moje najlepšie dve hodiny tohto roka! Keby som len vedel, aký bude večer.
Po búrke stále zatiaľ ani stopy. bol to asi len falošný poplach. V to som dúfal a bol som rád, že všetky predpovede boli fiktívne. Beztak som si išiel zabezpečiť stan proti dažďu. Tam som dostal typ na Blossoms a tak sme sa tam vydali spolu s Gabčou. Tá bola tam kde včera, lenže tentokrát to prežila so zdravým kolenom. Tak sme dorazili a ľudia sa mohli na nás len pozerať s otvorenými ústami čo sme tam dávali také tanečky. Hudbička bola tiež veľmi príjemná a koncertík ako má byť. Nakoniec sme prešli areálom, a kým išla Gabča do ToiToiky ja som ju čakal s čerstvo načapovaným bielym. Z neba sa spustili prvé kvapky a my sme sa náhlili schovať do môjho stanu. Dažďu sme unikli no ten nás uväznil dnu. Gabči netrvalo dlho a spala ako drevo. Ja som si tam chvíľu poležal a počúval dážď kvapkajúci na steny môjho stanu. Zvnútra bolo sucho ako na Sahare a môj stan ma potešil už znovu. Do toho mi zavolal Stano, že sa ide ku nám schovať pred dažďom. Táto správa ma potešila, nakoľko som nemal s kým vychľastať to načapované víno. Keď však prišiel Samuel, stihol si akurát tak odpiť z dobrôho mlieka s príchuťou slaného karamelu (rozumej borovičky) a zapil glgom vína, a skončil asi tam kde Gabča. Tak ho v predsieni zložilo a ja som sa pustil do hodinového telefonátu s osobou, ktorá mi tam nesmierne chýbala.
Po tom všetkom prešlo už mnoho času a čuduj sa svete, bol takmer čas na môjho hlavného headlinera Pohody. Predtým som však zašiel na nejaké jedlo a aj keď bol Samo opitý, dal som na jeho radu. Veru, lepší bacon burger som snáď ešte nejdeol. Bolo to skvelé. Nastal ale ten čas a ja som sa postavil do davu. Vedľa mňa stál chlapík, ktorému som sa prihovoril. Na moje prekvapenie hvoril lámanou slovenčinou a moja zvedavosť sa dozvedela, že chlapík je z Texasu a robí v Bratislave. Bol som ohúrený, lenže to už prišli Marek s Dorou aby sme sa išli "pripraviť" na koncert. Keď som sa vracal SOJA už hrala svoju najväčšiu vychytávku. Bol som len mimo z toho všetkého. Také sólo aké dali na konci som snáď ešte nepočul. Bolo to ako John Frusciante vynásobený Johnom Squireom. Bolo to fascinujúce a to zahrali len prvú pesničku. Podišiel som bližšie k pódiu, kde som natrafil na nášho Texsasčana s jeho frajerkou. S nimi som densil a užíval so koncertu naplno. Dokonca mi dali odpiť z piva. Vedľa mňa ktosi zavoňal a ja som sa chcel dostať ešte do hlbších stavov. S tým nemal chlapík žiaden problém a stačili mi dva nádychy. Bol som ako v raji. Basák si to dával lepšie ako Flea a také ozvučenie basy som ešte nikde nepočul. Bolo to nádherné. Človek by si povedal, že tomuto koncertu nechýba už hádam nič. A v tom sa spustil ten najkrajší mrholivý dáždik, aký som kedy cítil. Bol som najšťastnejší človek v dave a neveril som čo sa práve deje. Príjemné mrholenie sa tak hodilo do hudby z pódia, až to bolo snáď neuveriteľné. Bol to nádherný zážitok a nechcel som aby sa tento koncert nikdy skončil. Síce hrali asi hodinu a pol, čo je viac ako obyčajná kapela na Pohode, mne to bolo málo. Chcel som viac a viac. Nechcel som aby sa to niekedy skončilo. A taktiež to nechcel ani jeden človek pod pódiom, keďže neutíchajúci potlesk sprevádzal hudobníkov z pódia. Potlesk trval pekne dlho a jednoducho sme ich nenechali odísť. Všetci sme chceli viac tejto nádhery. A tak sa aj stalo. SOJA sa vrátila na pódium a spustili "I believe". Je to úžasný pocit keď sú vaše prosby vyslyšané. Naložili ďalších 15 minút skvelej zábavy, vinikajúcej hudby a neuveriteľných sólových predstavení. Ale ako sa hovorí, všetko má raz svoj koniec a tak sa skončil aj jeden z najlepších koncertov, ktoré som kedy zažil. Bol som nadmieru spokojný a vnútorne šťastný, že som tam bol.
Naspäť pri stanoch sa žilo. Na moje obrovské prekvapenie boli Žaba so Samom bdelí, ba priam až súci na párty. O takejto hodine sa dá ísť snáď už len na Silent Disco. Veru bolo to pár rôčkov, čo som tam bol naspoledy a predsa som nechcel spať až do vítania slnka. Bol som si len rýchlo odovzdať mobily do nabíjačkárne a onedlho som bol späť. A tak sme sa zaradili do mierne dlhého radu. Postaršia žena oproti sa nám začala sťažťovať, že prečo sa s ňou nechce jej vlastný muž rozprávať a keď sme jej prezradili, že Samuel bol v semifinále Superstár, mali sme o zábavu postarané. Kubínčania pred nami sa začali s ním fotiť a pýtali si od neho pesničky na želanie. No a stáleopitý Samo im rád vyhovel. Preto sa čakacia doba na Silent Disco nezdala až taká zlá. Každý sme vyfasovali slúchadlá a nasadili sme ich na uši. Hlasná hudba nám bila do uší, tak sme ju museli prekričať, keď som ukazoval gabči dlhé kalčeto a ona sa ma pýtala, že kde je. Podľa smiechu všetkých naokolo som si uvedomil, že kričíme úplne zbytočne. Stačí si dať totiž tie slúchadlá dolu z uší a dalo by sa šepkať a stále by sme sa počuli. Je to tak, keď na Silent Disco chodíme tak málo. Pretancovali sme noc a vykričal som si hrdlo na známych odrhovačkách ako napríklad "Freed the desire". Pivká sme objednávali hlavne od milej dievčiny, Zuzky, z dvoch dôvodov. 1. Jeden chujko nás chcel okalamal o 4 evri na zálohovaných pohároch (ale my sme sa nedali a vypýtali si ich naspäť). 2. Samo ju odklikol na Tinderi a teraz ju balil. Preto sme sa sľúbili, že prídeme aj zajtra. Teda aspoň Samo. Ani len sám netuším ako to celé zbehlo. Na Silent Discu beží čas asi najrýchlejšie. Ale bola tu záverečná. Vonku však pršalo a o východ slnka bola núdza. Pred tým než sme odišli sme si však ešte povinne odspievali "Don't look back in anger". A pretože lialo ako z křhly, išli sme do stanu. Vítanie slnka po daždi zrejme nebude mať zmysel. Neskôr som sa dozvedel, že som sa mýlil a spravil som chybu, no aspoň si doprajem nejaký spánok.

Boli sme piati v štvormiestnom stane keď som zaspával, ale zobudili sme sa len dvaja. Bol som natlačený na stene a pol dňa pršalo. Obyčajne by som to nezvládol, lenže môj stan ma poctivo ochránil od všetkého mokra. Zvnútra nebolo vlhko a tak sa mi spalo príjemne. Aj napriek tomu, že sa všetci nahrnuli do nášho stanu, kvoli invázií čkorov. Tí sa nášmu stanu chvalabohu sčasti vyhýbali. Ráno bolo veľmi dlhé a lenivé. Také Pohodové. Nakoniec som sa donútil zájsť do spŕch. Tam som na moje prekvapenie stretol Texasčana zo včerajšieho koncertu SOJA. Hodil som s ním len rýchly chat a potom aj sprchu. (Tú som už hodil sám). Pomaly som sa prebúdzal do nového dňa. Rady na kávu boli zas také dlhé, že som išiel radšej na čapáka. V Urpiner zóne na paletách som posedel so Samom a kecali sme o všeličom. Ranné pivo na lačno porobilo so mnoou všeličo, tak som sa rozhodol zájsť na brunch. Pri SLSPke som sa mal stretnúť s Gabčou, čo sa mi vlastne ani nepodarilo. Stretol som sa len s babami, ktoré som poslal za ňou a ja som sa vybral za haluškami. Tam ma však čakalo sklamanie, keďže haluškový stánok bol zavretý. Hneď vedľa však mali pirohy, tak som si povedal že to bude primeraná náhrada. Avšak to som netušil, že dám 5,50 eur za 6 pirohov. Sklamaný a stále hladný som sa motal gastro stánkami a snažil sa  nájsť náhradu. Tú som našiel v podobe zemiakovej placky za 2,50. Extra smotanu za 50 centov som však už objednávať nemal, ale stále to bolo lepšie ako predošlé pirohy. Tak som si sadol do tieňa a snažil sa do mňa napchať veľkú placku. Až som ju nedokázal dojesť a teraz sa mi nechcelo ani len pohnúť. Samému sa mi však nechcelo byť a tak som si pozrel apku Pohodu, kde sa nachádzajú moji priatelia. Takmer som nedokázal uveriť vlastným očiam, keď som videl Ľuboša len na skok odo mňa a to práve teraz. Horko ťažko som vstal a vybral som sa ho hľadať. Samozrejme že stál pri objednávaní piva. Tak sme sa šli vykvasiť ku FM stánku. Proste chill. Na hlavnom stejdži už vyhrával orchester, ktorý by som si aj celkom rád pozrel, ale keby ma nedonútili ani by som neodišiel. Blížil sa ale Medial Banana, kam sa chystal snáď každý a všetci. V stane som si bol prezuť moje šľapky a našli sme Gabču, ktorá sedela na tráve a počúvala dredáčov. To však nebol Medial ako som ho poznal kedysi. Pesničky som skoro vôbec nepoznal a musel som odísť asi v polke koncertu. Krátko nato sme stretli Branka Radivojeviča s jeho malou dcérkou, tak sme s ním museli dať spoločnú foto. Aj keď ja by som ho absolútne nespoznal. Boli sme sa posadiť pred hlavný stejdž kde sa už chystali Puding Pani Elvisovej. Samov headliner. Začali zhurta a celkom to rozbalili. Keďže som ich už videl mnohokrát, nič veľké som si od nich nesľuboval, ale urobili príjemnú atmosféru. Tak som si pod pódiom hovoril, že by som rád dal môj fashion rozhovor so Slivkou. PPE Dali svoje naj hity a prvý vytancovaný koncert soboty sme mali za sebou. Potom padla štvrtá a namiesto Bukahary vystupoval na Orangi Donny Benét, na ktorého sa všetci chystali, po včerajšej Samovej skúsenosti. Ja som pôvodne plánoval ísť pozerať futbal, alebo zájsť na Bazuky, lenže prišla mi SMS od Ľuboša, aby som prišiel na SLSP. Netušil som čo tam je, lenže Ľubošove SMSky asi nikdy ešte nesklamali. Idiotape nebolo ani zďaleka to, čo som si predstavoval že uvidím. Traja Kórejci si dávali akési techno alebo čosi obdobné. Šikmook za bicími si to dával dobre, a celé to malo čosi do seba, no povedal som si, že pôjdem na ďalšiu dávku ska hudby v autobuse. Tam som ale nedošiel a prišiel som pozrieť na jednu pesničku Donnyho. Odtiaľ som presvedčil ľudí, aby išli so mnou na Bazuky a povedal som si, že po nich si pozriem aspoň druhý polčas futbalu. Na Bazookas sme len tak chillovali v tieni. Keď dohrali, chcel som ísť na hlavný stejdž. Tam hrali Everything everything. Povedal som si, že ten futbal predsa pozerať nemusím. Postačí mi len výsledok. Na EE som sa ale nedostal, pretože sme zasadili korene a zo zeme sme sa ani len neodlepili. Padla nám slina, ale Johna nevedel vybaviť nik. Skúšali sme hocikoho a hocičo, lenže stretli sme sa maximálne tak s ďalším dopytom. Keď sme sa nakoniec odlepili, všimol som si pri Ecocapsuli že tam ktosi hrá. A tak sme sa zastavili. Minikoncert ihneď skončil, ale to sme ešte nevedeli že ho vystrieda pán umelec Braňo Jóbus a Vrbovskí víťazi. Tak sme tam len žasli nad všakovakými hudobnými nástrojmi. Bolo to milé počúvanie, keď v pozadí hučal čad, snáď tá nahlasnejšia kapela festivalu. Malý tajný koncertík nás však veľmi potešil a veľmi sme sa tešili z takýchto nečakaných prekvapení. Po koncerte som zas len rýchlo módne vyspovedal Braňa a posunuli sme sa ďalej. Chceli sme ísť na vyhliadkovú vežu, lenže hore nás nepustili tak sme z toho nemali nič. Išli sme sa spoznávať s ďalšími ľuďmi. Tak sme sa zoznámili (mená si nepamätám) a pomali pokračovali ďalej. To sa už od nás Samuel odpojil a my s Gabčou sme zašli na svetový bacon burger. Bacona už ale nemali tak sme si dali aspoň bárebkjú. Ten taktiež nebol zlý. Sadli sme si ku Orindžu a vychutnávali skvelý burger pri prenádhernom západe slnka. Bol to skvelý pocit. A ako som sa už stihol presvedčiť predtým, keď si už človek myslí, že takáto situácia už nedokáže byť perfektnejšia, vy sa obzriete a tam hrá akustickú session PPE. Ďalšý tajný, súkromný minikoncert, ktorý veľmi príjemne prekvapil. Bolo to ďalšie high. Ako to už býva zvykom, využil som situáciu a urobil rozhovor so Slivkou, ktorá neni až taká pipka ako som si myslel. Po tom všetkom som sa vybral spolu s Gabčou vyberať niečo mojej Fláričke. Po krátkom hľadaní, som odchádzal s termofľaškou. Slnko už bolo zapadnuté a povedali sme si že tentokrát by nám to mohlo na výhliadkovej veži vyjsť a v noci by to mohlo byť ešte krajšie. Zaradili sme sa a zavolali Sama, nech má zážitok aj on. Z Nayka znela skvelá hudbička. La Fnfarria del Capitan zahrali dokonca aj Bella čau! Bolo to skvelé a energické spríjemnenie čakanie v rade. Rýchlo som odbehol po piuko nech naše príjemné čakanie je ešte príjemnejšie. Keď som si objednal moju prvú šetnástku za celý festival, povedali mi, že už ju nemajú. Keď ju začali čapovať potešil som sa. Vyšlo im však len pol pohára, tak som im navrhol, nech mi dočapujú pol pohára čiernej jedenástky, keďže je to rovnaká suma. Čo by bolo absolútne skvelé. Chlapík zrejme nepočul, pretože mi načapoval plný pohár jedenástky. Avšak mal som pivko v ruke, tak som išiel naspäť do radu. Tam sme prepustili malé bloňďavé dievčatko s tričkom Ramones. Nakoniec prišiel rad aj na nás a vyšli sme hore. Tam sme stále sledovali celý festival do tónov tancujúcej hudby. Keď sme sa dosýta nabažili výhľadu, rozhodli sme sa ísť. Odtiaľ som sa presunul na Budiš na Kronos Quartet. Huslisti, ktorí sa mi zdali veľmi zaujímaví. Sám Kaščák povedal pred koncertom že je to najsilnejší moment všetkých ročníkov, čo bolo asi trochu prehnané, ale keď zahrali "House of a rising sun" bolo to dosť silné. Bola ale sobota večer a stáť na nohách som už nezvládol. Ľahol som si vedľa na trávu, keďže tribúny boli preplnené, a užíval hudbu ležiačky. Bolo mi tak príjemne až som na pol koncertu zaspal. Narýchlo som zašiel do stanu kde bola Gabča, tak som ju zobral na Bazookas. Už zas. Tentoraz to bolo však naplno na veľkom stejdži. Moje nohy už dávno odišli a nevládal som ani chodiť, tak som si povedal, že koncertík len tak presedím. To sa ale nedalo. Musel som densiť ostošesť, aj keď zas do kotla som nemohol ísť. Bol to super zážitok a vynikajúci koncertík. Bazuky at its best! Ľudia šaleli a keby som neodišiel o pár minút skôr, tak by som vraj videl ako šaleli ešte dllllho dlllho potom. A veď právom. Bazookas sú kapela, ktorá by podľa mňa nemala chýbať ani na jednej Pohode. Po Bazukách sme však boli tak zničení, že sme si išli sadnúť na Budiš tribúnku. To sa s nami chceli stretnúť Samo s babami. No lenže nechcela prísť ani hora k Mohamedovi ani Mohamed k hore. Tak po kratšej chvíli presviedčania sme sa vydali my za nimi a po menšom hľadaní sme ich konečne našli. Tam si sedeli a bavili sa, ale už na sucho. Preto sme sa vybrali so Srandou po vínko. Tá chcela sladké víno tak veľmi, že si kúpila pol fľaše za 19 eur. Ja som sa len nemo čudoval. Ale toto vínko bolo jedno z najlepších aké som kedy mal. MŇIAM! Počas tohto celého hrala na Budiši posledná kapela Zeal & Ardor a bola veru celkom počúvateľná. Po dopití fľaše sme sa nakoniec posunuli ďalej. A kam? No kam predsa, keď už takmer všetky koncerty na Pohode skončili a plánujeme ostať hore až do vítania slnka. Silent Disco it is! Dnes tam bol asi dvojnásobne taký rad, ale teraz tam bolo aspoň viacej známych. Mali sme však recept ako si skrátiť čakanie, a tak sme dve babenky za nami zmotali na to, že Samuel je náš superstárista. Čakanie sa krátilo, aj keď iba pomaly, ale nakoniec sme sa dostali dnu. Ihneď sme zašli so Samom na pivko a ešte sme ani len nestihli pristúpiť k baru a už sa Zuzanka škerila na Sama. Bolo to veľmi komické. Silent Disco bolo dosť podobné so včerajškom. Nielen hudone, ale aj tým, že ani som sa nenazdal a škriekali sme "Don't look back in anger" a DJ nám povedal Fuck off. Dnes som už tak veľmi netancoval pretože už som nezvládal ani dýchať. Stále som sa držal pri živote a prebdieval až do konca. Opustili sme Silent a zamierili na chvíľočku do stanu. Tu som dal so Stanom najsuper rozhovor zo všetkých a pomaly sme sa pobrali na vec, na ktorej som nikdy nebol, hoci som tam vždy chcel ísť. Zobral som si deku, Gabča Spacák a na mojej siedmej Pohode som konečne po prvý raz išiel na vítanie slnka. Už po ceste sa obloha hrala farbami nad Trenčianskym hradom. Keď si to nejaké pipky fotili, skočil som im do záberu. Ostal som prekvapený ale ja, keď ma pozdravila Anička. A to nebol prvý človek, ktorého som stretol na Pohode po prvýkrát na úplnom konci festivalu. Ako som si zložil deku, nestihol som si ani len ľahnúť a ktosi ma zavalil otázkami o móde, ktoré som sa pýtal celý festival ja. Domča & Danka ma obklúčili a privítali ešte skôr ako slnko. Vtom začali rozihrávať Gypsy Čháve parádnym rytmom. Všetci sa roztancovali, len ja som si ľahol. Nezvládal som stáť na nohách. Takto som tam ležal prikritý spacákom a ľudia nado mnou sa pomaly chystali vítať slnko tancovačkou. Predtým však prišiel akýsi pochybný chlapík a uhádol Domčine a Gabčine meno. Keď potom ešte spomenul Kláru, bolo to creepy, pretože ho nikto nespoznával. Nakoniec vysvitlo, že sa s nimi raz stretol na grejpe pred dvoma rokmi. Bolo to veľmi čudné, prečo si to pamätá a tak sa radšej všetci vytratili a nechali ma tam ležať len s ním. Keď mi navrhol aby sme sa sfajčili, tak som nedbal. Potom sa však začal správať omnoho čudnejšie, tak som sa obalil do spacáku a deky a snažil nájsť mojich známych. To sa mi nepodarilo tak som sa postavil na kraj stejdža aby som videl aj na kapelu aj na prekrásny východ slnka. Len tak som postával a bokmi pohyboval do rytmu. Na viac som sa nezmohol. A tak som nevyspatými očami pokukával po ľuďoch okolo. Veď možno ešte niekde zazrem mojich známych. A aj sa tak stalo. Síce nie tých, ktorých som chcel, ale hneď vedľa mňa postával istý Texasčan. Stretol som ho už po tretí krát tento festival, čo bolo skvelé. Keď sa tak nad tým zamyslím, tento rok som spoznal kopec, kopec skvelých ľudí. Vítanie slnka je neuveriteľne nádherná vec a túto vec musím praktizovať každú Pohodu. Či už je pekne, alebo prší. Môžem s kľudom skonštatovať, že to predehlo moje očakávania. A počet ľudí, ktorí prišli o piatej ráno pred hlavný stejdž bol prekvapujúci. Niet divu, prečo je to tak populárne. Ľahol som si naspäť na zem a pri toľkej pohode som až zaspal. Zobudila ma až Gabča. Bolo všetkému koniec. Vstal som zabalený v deke, šáli a spacáku a vliekol som sa areálom. Bol som tak rozbitučký až ma Manko nespoznal. Ľahol som do stanu a ani neviem ako som zaspal.

Neprešli ani tri hodiny a bolo trebať vstávať. Síce veľmi pomaly, ale nakoniec som sa stihol aj pobaliť. Príjemné počasíčko, ktoré nebolo ani teplé, ani studené, tak akurát, nám spríjemňovalo ranné minúty. Bol som mierne hladný, ale vedel som, že si musím najskôr poskladať stan. Poslal som Samuela vrátiť poháre, a pustil som sa do balenia. Samo s Gabčou a ostatnými dievčatami sa pobrali preč a teraz som bol na rade ja. Ruksak som už mal více-méně pobalený, lenže poskladať stan úplne sám bol challenge. Ale nakoniec sa podarilo. A tak som bol pripravený opustiť areál Pohody po siedmy krát. Pomalým lenivým unaveným krokom som prešľapoval z nohy na nohu po ranveji. Narazil som na povedomú skupinku, ktorú sme neviem ako dobehli. Tak sme sa navzájom odprevadili k autám a teraz bol už naozaj čas ísť. Ako býva zvykom Ľubošovho šťastia, východ autom nám trval neuveriteľne dlho. Ale predsa sa nakoniec náš rad pohol a dostali sme sa von. Tentokrát pustili Ľuboša ďalej bez dychovej skúšky a pokračovali sme domov. Hoci sme zabudli odbočiť, hneď sme sa zvrtli a pokračovali na diaľnicu. V aute som dal ešte rýchly mikrospánok a došli sme do Žilinky. Tam ma čakalo Deja Vu. Oddych u Ľuboša (a aj sprcha keby fungovala), a následne do Brezian, kde nám Ľuboš urobil pizzu a zahrali sme si spoločenské hry. Ak sa z tohto stane tradícia, nebol by som proti. A s tým sa skončil nezabudnuteľný ročník!

Bola to síce prvá Pohoda bez Klárinky, a pred festivalom som sa tešil asi tak na tri kapely, ale to ako to celé dopadlo mi vyrazilo dych. Budem ešte dlho spomínať na tie prekrásne a úsmevné situácie. Aj keď príchod na festival neprebiehal podľa predstáv, pán Kaščák sa ospravedlnil a sľúbil, že sa to do budúcich rokov zmení. Narozdiel od Grejpu, viem že sa naňho môžem spoľahnúť.
Pohoda 2018 palec hore! Dokáže ju ďalší ročník prekonať?