Pohodvadsať

História festivalu Pohoda sa začala písať ešte v minulom tisícročí, no ja som mal ešte príliš veľa sopľa v nose aby som mohol byť jej súčasťou od začiatku. Za dvadsať rokov jej fungovania som ochutnal len štvrtinu. S plným ruksakom som sa teda vybral na môj piaty ročník.

Všetko sa to začalo už v Púchove kde náš vlak zastal. To by bolo v poriadku, keďže je tam aj vlaková stanica, no asi nebola plánovaná polhodinová prestávka. V preplnenom vlaku mi to teda nebolo jedno tak si vravím, že si dám piuko v reštauračnom vozni. Ten ma ale prekvapil. Starý drevený a hlavane malý vozeň. Už pri vchode ma privítalo asi 10 občanov rómskej komunity. V reštauráku bolo beznádejne plno, tak som si len sadol do uličky na schody a čakal som kým sa pohneme. Nakoniec sme sa pohli s 55-minútovým meškaním. Do Trenčína sme prišli len pár minút pred odchodom autobusu na letisko. Na trenčianskej stanici však stál iba autobus s nápisom dobrovoľníci a obrovským radom. Niekto si tam čosi značil a po jednom ich púšťal dnu. Po skúsenosti z minulého roku som si povedal, že zrejme príde aj autobus pre brigádnikov, ale že keď sa ten rad pominie, tak sa pôjdem pre istotu opýtať chlapíka s perom v ruke. Keď som po pár minútach ku nemu prišiel, nestihol som nič povedať a ukázal na mňa s otázkou "Páskovač?". Vtedy som vedel, že som na správnom mieste a spadol mi malý kamienok zo srdca. Dostal som pásku a autobus nás odviezol na letisko pred hlavný stejdž, kde sme sa zaregistrovali. Mal som asi trištvrte hodinu do BOZP, tak som si išiel postaviť stan. To však nebolo také jednoduché ako to znie. Prevliekol som prvú tyčku cez stan, no tá druhá už nebola taká kompaktná. Všetky tyčky boli vyvlečené. Nezostávalo mi nič iné, tak som ich začal po jednej navliekať. Moje nervy to prežili, lenže hodín bolo viac než dosť. Hodil som si teda všetky veci do nezakolíkovaného stanu a utekal som k letiskovej veži. Odtiaľ ma poslali do modrého stanu. Bolo presne 21:00 keď sa BOZP už pomaly končilo. Tak som sa len podpísal na prezenčku a teta mohla začať odznova. Nič nové som sa nedozvedel, tak som si bežal dostavať stan. To sa mi takpovediac podarilo. Všetky kolíky boli ohnuté a stan vyzeral ako keby prežil povstanie Kotlebovcov. Každopádne som si zobral moje otvorené pivo a išiel som si po ID kartu. Tam stálo už niekoľko ľudí, tak som sa postavil do radu. Trvalo asi 20 minút kým som vošiel do dverí, kde mi vedúci dal malú kartičku s mojou fotkou, pod ktorou stálo „páskovač“, a mohol som ísť. Konečne som mal vybavené všetko, čo som potreboval a na dnes som mal voľno. Zvyšný čas som vyplnil spánkom.

Ráno bolo pomalé a teplé. Rýchle umytie zubov a ostalo mi ešte pár minút do prvej šichty. Tak len prechádzka po areáli a pomaly som sa zberal k opatovskej bráne. Tam som mal byť už o 11tej, a keďže brány festivalu sa otvárali až o druhej, tri hodinky ničnerobenia mi padli vhod. Hodina páskovania zbehla rýchlo, tak som sa vydal k stanu. Prekvapilo ma, že okolo neho bolo ešte stále dostatok miesta pre ďalších známych. Bolo však potrebné to tam rezervovať. Tak som len vedľa stanu rozprestrel igelit a pred stanom rozložil deku, ľahol si, otvoril pivko a zjedol obed. Opaľovanie sa mohlo začať. Dlhá doba čakania ma prestala baviť, tak som zašiel preskúmať zopár stánkov. Asi o hodinku už prišla segra, tak si rozložila svoj stan a ja zas ten svoj, ktorý mi doniesla. To bolo ako z rozprávky, pretože ten môj, v ktorom som strávil prvú noc, teraz vyzeral ako neidentifikovateľný útvar. Keď som skonštruoval môj nový príbytok na najbližšie tri dni, zašiel som po moje prvé pivo festivalu. Rad nebol dlhý, čakanie primerané, dve dvanástky načapované. Sadol som si do stanu a položil pivko vedľa mňa. Keď som sa tam obzrel o pár sekúnd uvidel som prázdny pohár na zemi. Tak mi teda prišlo ľúto. Prišla mi aj pripomienka, že o 15 minút sa už na hlavnom stejdži začína program 20teho ročníka. Milan Lasica s orchestrom už hrali v plnom nasadení. Vypočul som si pár piesní a zazvonil mi mobil, aby som išiel pomôcť s vecami. Tak som sa prešiel na parkovisko, kde som stretol Aničku, čo ma veľmi prekvapilo. Prišli sme už aj s Klárou a Domčou ku našim stanom a vybalili sa. Išiel som si po pivko a baby mi išli kúpiť lístok na ďalší rok Pohody. Vec, čo som chcel urobiť celý život. Síce tam chodím robiť, no lístok je istota. Je to pocit, že všetko čo tu práve zažívam, zažijem aj o rok. Tak som sa teda stretol so slečnami v Pohoda shope. Tam som ich ale zozačiatku nevedel nájsť. Zato som našiel výčapňu piva, kde nebol takmer žiadny človek. Jedno som mal však už v ruke, tak som bol aspoň múdrejší do budúcnosti. Kým som hľadal slečny zablúdil som až ku Bazookas busu, kde robili riadnu show, no akurát končili poslednou pesničkou, čo ma veľmi zamrzelo. Na Gogol Bordello sme si boli sadnúť na tribúnu, nech sa radšej pošetríme na iné kapely. V hlave mi stále zneli dve otázky. Dokedy dávajú bagety a kde ich vydávajú. Rád by som si dal nejakú večeru. Tak som si zabehol na bránu opýtať sa kolegov. Keď som sa vracal začali hrať najväčšiu vypaľovačku "My Companiera". To som si vypočul a išiel sa pozrieť ku stánku s jedlom. Ten bol ale zatvorený. Tak som dnes ostal bez bagety. Na Bordella som sa už nevrátil. Pri Orange bola veľká obrazovka. Vtedy mi doplo, že dnes sa odohráva semifinále Majstrovstiev Európy. Tak som si zašiel kúpiť nejaké jedlo. Najviac ma zaujala zemiaková placka, no nebola so syrom. Dal som si ju aj tak a išli sme pred Orindž. Tam tancovali voľajakí típci, tak som tam všetkých nechal a išiel som si pozrieť futbal. Uvidel som akurát penaltu a šiel som dopozerať ekstravagantov na pódiu. Potom som si išiel trochu pospať. Čakala ma nočná 8-hodinová zmena a rýchly power-nap znel ako nutnosť. 20 minút so zavretými očami mi muselo stačiť. Schmatol som mikinu, bundu a brigádnickú vestu a vybral som sa na tú nepríjemnú časť festivalu. Keď som sa postavil na miesto páskovača, prišiel za mnou vedúci a opýtal sa ma tú najnečakanejšiu otázku. Na tejto zmene budem vedúcim brány. Tak som tam tomu šéfoval ako najväčší pán. O polnoci mi prišla dávka kávy a mohol som pokračovať. Problémy so stratenými návratkami som riešil ako pán. Obzvlášť jedného mierne pripitého chlapíka, ktorý nás bavil asi polhodinu. Takéhoto človeka jednoducho dnu pustiť musíte. Mohol nás tam však baviť ešte dlhšie, pretože čas ubiehal neskutočne pomaly. Trochu vytrhnutie zo stereotypu nastalo pri vymieňaní zmien, keď mi ľudia neprichádzali a tí čo končili sa už poberali do stanov. Nakoniec však všetci poprichádzali. Do rána sme viacej kecali ako rozdali návratiek. Najkrajší bol asi východ slnka, kedy sa obloha nádherne sfarbila a ja som to mohol (musel) celé sledovať z môjho pracoviska. Keď konečne padla siedma bol to prenádherný pocit. Pri našich stanoch nebolo ani nohy a všetci boli ešte v hlbokom spánku. Tak som sa rozhodol urobiť rannú hygienu vrátane sprchy. To ma prebralo a postavilo na nohy. V tom rannom teple by som beztak nezaspal.

Tak som veselo vykročil do nového dňa s kúskom nádeje, že to nejako bez spánku prežijem. Dnes som mal celý deň voľno a mali vystúpiť tie najlepšie kapely, tak som sa nemohol dočkať, kedy už začne program. Pocit voľna vo mne vzbudzoval chuť opájať sa alkoholom, no v takej skorej hodine bolo zložité vôbec nájsť človeka na pivo. Vybral som sa teda po raňajky aj s Morou. Kým sme obehli všetky stánky, ocitli sme sa v martinusovom stane. Tam si išla Mora po kávu a akýsi koláč, zatiaľ čo ja som si zašiel po bryndzový podpecník. Kým som si vystál radu na kávu, stihol som sa pozdraviť s Grešou. Tá ako zvyčajne ihneď niekam zmizla, tak som si s Morou sadol do neoficiálneho tieňa a chlípal som si z môjho kafé. Mora zožrala jeden koláč a druhý už do seba nevládala natlačiť, čo som jej hovoril. Nuž, ženy mi neveria a potom to tak dopadne. Vybrali sme sa teda naspať ku stanom a vtom AHA! Curaprox dáva zadarmo veci. No, nie tak celkom zadarmo. Museli sme zvládnuť jednu z troch úloh. Na vedomostné otázky som sa necítil a tá joga, čo odo mňa chceli, mi tiež neprišla ako najlepší nápad. Tak som si zahral hru s reflexami, čo bolo tak jednoduché, až som sa zastavil a opýtal či to je naozaj všetko a netreba ešte niečo urobiť. Nebolo treba a ja som odchádzal s fajným malým oranžovým vankúšikom. Mora sa vytratila kdesi na diskusiu a ja som pokračoval ku stanom, kde som len odložil vankúš a zamieril si to naspäť do areálu. Našim cieľom bol Európa stage, kde mala byť beseda „Prečo si volíme fašistov“, no keďže nebola absolútne nijaká šanca aby sme sa dostali dnu, pokračovali sme o kúsok ďalej. V stane Európskej únie sme sa cítili byť aktívni tak sme sa zapojili do súťaže. Najprv nás zaujalo koleso so štátmi. Nakoniec som sa nechal prehovoriť a roztočil som si aj ja. No a myslím si, že z Holandska neuhádnuť len jednu otázku je celkom pekný výsledok. To, že mi na takmer všetky otázky radili ostatní je už vedľajšie. No pohltilo nás to celkom pekne. Zvládli sme 10 aktivít a zaradili sa do žrebovania. Nuž zajtra budem makať na bráne, tak sa žrebovania priamo nezúčastním. Aspoň som si odniesol zámku a baterku. Až keď som bol vonku som oľutoval svoje rozhodnutie. Namiesto baterky som mohol mať fisheye na mobil. Nuž, čo sa dá robiť. Tak sme si to zaniesli do stanov a vydal som sa naobedovať. Tam bolo asi dvadsať ľudí. Teda v rade na obedy, ktoré si chcú ľudia zabaliť. A ten rad sa relatívne vôbec nehýbal. Ani sa moc nečudujem. Sprvoti som v duchu nadával na pomalú obsluhu, no keď som sa dostal na rad, uvidel som ako teta kmitá hore a dole. To si len každý prišiel po najmenej 10 obedov. To znamená, že predo mnou bolo 10-násobne viac obedov ako ľudí. Nakoniec som sa dostal na rad a odniesol som si makové šúľance. Tie som nechal mojej milej a ja som zašiel na smotanovo-syrový langoš. Boli sme napchatí a išlo sa na prvú kapelu môjho piatkového programu. Walter Schnitzelson už odohral svoje prvé pesničky, kým som si ja zašiel po pivo na moje tajné miesto bez ľudí. Na moje prekvapenie tu ale nebolo normálne pivo. Mali tu síce o niečo drahšiu taxu, ale za poctivo načapovanú 16ku si kedykoľvek priplatím. Čiernu 11ku som bohužiaľ počas festivalu vyskúšať nestihol. Možno o rok. Mal som v rukách ale 4 vratné poháre, ktoré tu ale nebrali, tak som ich všetky naplnil. Veď si dajú aj ostatní, a ak nie, tak ja ich zlikvidujem cez moje hrdlo. Sadli sme si vedľa hlavného stejdža a ja som si pochutnával na dobrom pivku pri tónoch skvelej hudby od Rezňa. Po koncíku sme sa stretli aj s M&M, tak sme si išli dať partičku kalčeta. To však nedopadlo najslávnejšie, tak o tom tu písať nebudem. Ďalšia kapela bol môj viceheadliner, tak som sa už nevedel dočkať. Išli sme v dobrej nálade zatancovať na The Vaccines. Niektoré tóny mi prišli známe a užíval som si každý jeden, na tie ostatné som len letmo tancoval. Myslel som si však, že tú najlepšiu TOP pesničku sme premeškali, preto keď ju začali hrať, tak som len položil pivo na zem a dali sme s Morou a Miňom mega pogo. To mi stačilo a mohli sme sa pomaličky vzdialiť. Po dobrom koncerte sme na pár minút sadli do Martinusu a popočúvali voľajakého pochybného típka. Tak sme sa vybrali na každoročný nákup zubných kefiek. Našťastie tam bol taký chaos, že sme odtiaľ zdupkali bez nudnej prezentácie ako sa majú správne čistiť zuby. Domča k tomu ešte aj vyhrala uteráčik a mohli sme sa pohnúť ďalej. Ja som išiel po bagetu (tentokrát som ju už našiel, vydávali ju zozadu stánku s obedmi), zaniesť veci do stanu a vymeniť ich za horúce skysnuté pokazené J.P. Chennet víno. Preto som išiel načapovať ešte jednu fľašku a objednať langoš. Nešiel som ale za ostatnými. Sigur Rós nie je hudba pre mňa, tak som prišiel na Budiš stejdž kde to už poriadne vrelo. Našiel som si útulné miestečko na tribúne oproti pódiu a show v podaní My Baby sa mohla začať. Bol to nepochybne jeden z najlepších koncertov Pohody. Bavil som sa ja a taktiež aj ďalších niekoľko stoviek ľudí naokolo. Jednoducho hudba, ktorá roztancuje každé telo. Ľudia dodali celému koncertu výnimočnú atmosféru mexickými vlnami, do ktorých som sa rád zapojil. Len ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo, no po minuloročnom vynechaní Korben Dallas som ho nemohol zmeškať aj teraz. Postavil som sa asi 15 minút pred začiatkom koncertu do preplneného stanu FM. Keď sa koncert začal, všade bolo ohromne veľa ľudí. Malý priestor pre veľkú kapelu. To znamenalo, že za ženami som musel ísť ja a nie ony za mnou. Sadli sme si na sedačky obďaleč, počúvali Korbena a popíjali vínko. Keď prišla aj Mora, spustil sa lejak a Klára dostala vážne obavy o náš stan. Tak sme išli obzrieť situáciu. Nejako sme to zabezpečili a vybrali sa na ďalšiu vychytávku. Parov Stelar mi utkvel v pamäti len matne, keďže naše dve vína už boli  takmer prázdne. Absencia spánku z minulej noci ma dobehla a vydal som sa do stanu s boľavým srdcom, že niekoľko hodín festivalu, na ktoré som sa tešil, neuvidím.

Ráno bolo ťažké a teplé. Obloha posiata oblakmi však nebola až taká krutá. Nepríjemné vstávanie čakalo hlavne Domču, ktorá si ležala v otvorenom stane ako v rakve a stále mala oblečený sveter. A to mne bolo teplo v krátkom tričku. Po pár lenivých minútach sme rozložili dve karimatky, dáždnik nad a vankúš pod hlavu. Kvasenie na slniečku mohlo začať. Ležal som, spal som, podriemkaval som asi niekoľko hodín, dokým som sa rozhodol ísť do sprchy. Ležal som tam naozaj dlho, až mi bolo čudné, že som sa odtiaľ vôbec postavil. Celé ráno som mal v pláne zájsť na pivo, ešte kým môžem, no akosi som nenazbieral síl. Po sprche sme sa vybrali naobedovať. Zašiel som Kláre po obed (kde nebol žiaden rad, čo ma po včerajšku prekvapilo) a ona mne po placku a sadli sme si do RedBull stanu, kde bol príjemný tieň.  Po obede sme prešli okolo hlavného stejdžu kde vyhrávali muzikanti z Komorného orchestra mesta Trenčín. Nemohol som uveriť vlastným ušiam, Rozihrali veľaznámu zvučku z najlepšej slovenskej rozprávky Jurošík. Nabudený skvelým rytmom sme išli po ďalšie zubné kefky, no tento krát nás neobišlo nudné sedenie s blondýnečkou. Avšak nebolo to až tak zlé. O pár minút sme boli pred Curaproxom, kde sme našli Domču. Pomaly sme začali riešiť odchod z festivalu. Vraj chodí autobus každý deň po hlavnom programe, no jednorazový lístok sa bohužiaľ kúpiť nedá. Cesta domov ostala pre nás zatiaľ iba otáznikom. Ďalej sme navštívili kreatívnu zónu. Tu sa Domča odpojila a ja som strávil dobrých 15 minút so sklonenou hlavou nad odznakmi. Nakoniec som si vybral jeden. Ten druhý som mal síce odporučený, ale zakázaný. No Bohužiaľ. Tak som schmatol aspoň jedno hašišové lízatko a bol som pripravený na odvetu zo včerajšieho kalčeta. Teraz to tiež nedopadlo bohvieako. Každopádne som sa musel pomaličky poberať, pretože o menej než hodinu mi začína moja posledná zmena. Nastúpili sme na vláčik a nechali sa previezť okolo hlavného stejdža, kde vyhrával David Koller, až naspäť popri Budiši, kým sme neodbočili a nezastavili pri stánku ŽSR. Kúpili sme si lístok na nočák. Máme vybavený odvoz na Mitsubishke. Kúpil som si lístok a vybral som sa na bránu. Posledný krát na Opatovciach. Už zasa tam. To prešlo pomaly, ale prešlo. Navyše s fajnovou kávou a síce malou a vegetariánskou, ale bagetou, sa to dalo zniesť. Odovzdal som vestu a nastal pocit, ktorý mám tak rád. Koniec roboty! Mám voľno do konca festivalu. Toto sú momenty, kedy som rád, že mám v zálohe na budúci rok lístok na Pohodu ako návštevník. V stane som sa prezliekal pri pospevovaní Loly Marsh. Potom som sa našiel s ostatnými a mohli sme si baliť stany. To nám chvíľu zabralo, no boli sme konečne zbalení. No a čo s mojim starým, zlým, nepoužiteľným stanom? Tak ten skončil v smetiaku. Ruksaky na chrbtoch a stany v rukách. Smerovali sme do auta. Tam sme sa zložili a išli sme len tak naprázdno na posledné momenty festivalu. Najprv som si vychutnával moju poslednú placku popri Jamesovi Blakeovi, a nakoniec sme zašli na poslednú pieseň Odeszy. Presunuli sme sa na hlavný stejdž a tam začali vyhrávať svetoznáme The Prodigy, ktorí na Pohode vystúpili po 11tich rokoch. Bola to celkom show pre mnohých ľudí, no ja som bol po pesničke Omen spokojný a presunul som sa radšej na niečo jemnejšie. Janka Kirschnerka mala početné publikum, čo ma tak trochu prekvapilo, keďže Prodigy boli hlavným headlinerom Pohody. Kirschnerka odohrala pekný koncert, čo mi znepríjemnil jeden pripitý návštevník, ale vskutku bolo fajn. Posledná pieseň bola možno prehnaná, pretože neustále opakovanie slova MU-ZI-KA išlo na nervy nielen mne. To bol však klinec Pohody a po stretnutí s Morou sme opúšťali Pohodu. Ako zvyčajne so slzou na krajíčku oka. Je to po prvý raz za moju 5-ročnú návštevnícku históriu, že odchádzam už v sobotu. Zajtra už však nerobím a čakať v tých dlhých radoch na trenčianskej stanici mi nepríde ako najpohodlnejší nápad. Pomaly sme sa pohli smerom von z areálu a vykročili do ulíc Trenčína. Išli sme dlho. Ani neviem koľko, keďže som na pár minút zadriemal. M&M nás vyhodili na stanici a my sme sa s nimi rozlúčili. Nočná stanica bola zahalená tichom a pár pohoďákmi so skorým odchodom.

Tak som teda prežil jubilejný 20ty ročník najlepšieho festivalu v Európe. Zažil som toho mnoho a odnášam si veľa spomienok. Už sa neviem dočkať na dvadsiate prvé pokračovanie tohto neopísateľného fenoménu.

A s úsmevom som nastúpil do beznádejne preplneného vlaku.