Dovolená

Pátek (31.7.)
Padla desiata a mne sa konečne začala očkávaná, sladká prestávka od ohýbania hadičiek. Nič ma v posledných dňoch nepotešilo tak, ako posledný júlový deň bez roboty. Veď ma čakal koncertík. Ale najskôr do Tesca po pivo. Tak sme odišli s likérom, ploskačkou a vínom. Bez piva. Koho som ale potom uvidel mi takmer vyrazilo dych. Dlhostratený syn - Šulo! Tak sme sa zvítali a šiel si hneď po borovičku. Pri vchode ďalší z bláznov. Matlo ma už vítal s jeho večným úsmevom. A pri srdiečku ma hneď zahrialo. Dvaja dlhonevidení sa ale odpojili a zamierili si to do ich domovov, k ich mamám. Patrilo by sa po tej dobe im povedať "Ahoj". My sme ale pokračovali ďalej. Prišli sme akurát na poslednú pieseň a prestávku. Tak som prehodil reč s nádejným speváčiskom, ktorý sa mi posťažoval na nekvalitné publikum. Dali sme ešte pár fotiek a keď sa znovu rozozvučili, pochopil som, o čom hovoril. Tak sme so stúpajúcim alkoholom stupňovali aj náladu. A nakoniec sa tancovalo a spievalo. Došlo to až do štádia, kedy som hral hádam najfalošnejšie v živote a Samo sa potom nevedel chytiť. Ale bol som rád, že si môžem zabrnkať. A tak nastal čas pobrať sa domov.

Sobota (1.8.)
Ešte pred pár dňami som ani netušil, že dnes prekročim hranice a zrazu som sa balil na skvelý výletík. Moc som si toho zas nebral. Len pár CD-čiek na cestu do auta mobil a peňaženku. Na stanici sme ešte stihli vyzdvihnúť pipku a išli sme smer Bielsko. Z cesty toho moc nemám čo hovoriť, tak sme zaparkovali už len pred peknou dreveničkou. Chvíľu sme posedeli, popili kávy a išli sme na štadión. Žiadne zdržiavačky. Pri Sfere sme vyhodili Klárisu a my sme pokračovali pár metrov ďalej. Zaparkovali sme a vošli sme dnu. Veru veľmo peknučký štadiónik. Uvidíme, čo to bude zač, keď ho dorobia. Krásne počasie, nový štadión, poľský futbal, zadarmo lístky. Ku pravej atmosfére chýbala už len jedna vec. Tá prišla s východom hráčov z tunela, keď sa pár stoviek poliakov rozkričalo a nechápal som, ako môže toľko málo ľudí urobiť taký veľký hluk. Bola to prekrásna prekrikovačka. Dole po trávniku behal ešte jeden známy, no hral tak slabo, že po polčase sa pýtal dole. Nakoniec to skončilo jednogólovým rozdielom v neprospech domácich. Futbal nebol veľmi zaujímavý, ale výletík to bol super. Hlavne Keď jediný dostupný futbal pre mňa bol akurát tak Ružomberok so Skalicou a ešte aj to presunuli do Popradu. Tak mi tu ostáva na výber akurát tak medzi Černovou a Hrboltobou. Preto som bol rád, že vidím niečo poriadne. Po futbale sme sa išli ešte najesť systémom čo si vezmeš, toľko si zaplatíš. Na kilá samozrejme. A poviem vám, nabral som si teda plný tanier. A každá jedna vec bola nadpriemerná. Bolo to skvelé. Naozaj musím pochváliť poľskú kuchyňu. Tak sme napapkaní len sadli do auta, nejako navigovali navigačku a utekali sme domov. Po ceste som ešte obdržal SMS, že "Poď do Korza!" Veru, ani chvíľu by som neváhal, no moja milá si to namierila na druhý deň do roboty.

Nedeľa (2.8.)
A tak sa aj stalo. Slečna išla do roboty a ja som potom šiel za ňou. Po šichte sme si dali v Lipe po vodke. Prišli sme domov, a hádajte čo. Dostal som zas raz telefonát, že mám ísť von. Ani sa nečudujem, keď prídu tí dvaja blázni po takom čase. Tak sme prišli, poriešili čosi a mohlo sa ísť do mesta. Pri parčíku sme počkali na ostatných. Keď hovorím počkali, tak samozrejme sme to čakanie zmysluplne využili. A tak v tlaku sme sa vybrali do Arény zahrať si Banga. Už som to poriadne dlho nehral, a asi sa to aj odrazilo na mojej hre, keď som sa pýtal na každú kartu čo znamená. Nakoniec som moju rolu Banditu splnil, keď šerif po pár minútach padol. Tak sme dali ešte turnaj v kalčete. Môj spoluhráč sa do toho natoľko vžil, že som naozaj netušil ako budú vyzerať nasledujúce dni. Získali sme síce iba jeden bod, ale hrali sme viac než dobre. Môj hlad si kúpil ešte Panini a išli sme k autu. Tam sme prešli ôsmi asi 50 metrov na Šulovej škodovici. V parku sme brkovali a hádali hádanky. My sme sa pobrali domov.

Pondelok (3.8.)
Klasické ráno a obed. Išiel som Kláru odviezť na stanicu, a odtiaľ rovno do čutkova zahrať futbalík. Dva zápasy, dve víťazstvá. Neprazený, neporaziteľný. Jednoducho najlepší. Tak sme sa pobrali a ja som mal v pláne rozlúčiť sa pekne doma s bratom, ktorý na druhý deň odchádzal. On bol však ešte hodinu off, tak si vravím, že chvíľu ostanem ešte s chalanmi. A išiel som do Tesca. Potom nasledovalo asi dvanásťtisíc telefonátov, tak to skrátim. Dohodol som sa s otcom, že auto nechám u Matla, lebo budem uňho piť, a s bratom sa asi nerozlúčim. Dohodil som mu len fľašu piva a tabak. On si vie spraviť pekný večer aj bezo mňa. Chýbali nám papierky a mne by sa tiež zišla sprcha po tom futbale. A tak som sa pobral zaviesť auto domov a vykonať to, čo sa má. Doma som sa len rýchlo otočil, a keď som prišiel s papierikmi a osprchovaný k Matlovi, čakal ma tam naliaty Kapitán. Hneď po úvodnom kole, sa vytiahol malý hokej a stiahli búlanci. A dva súbežné turnaje mohli začať. Nemal som zlú štatistiku, keď som ani v jednom nebol ani posledný, ani prvý. Mohlo to byť aj lepšie, no na búlankov som si vôbec netrúfal. Ten hokej bol viac-menej o šťastí. Tak sme zmotali a išli na balkón. Tam vznikla asi najlepšia A-capella akú som kedy v živote počul. Bolo to skvelé. Vošli sme dnu a tak sa vytiahlo Dobble. Hoci som bol sprvoti skeptický, táto hra ma dostala na celý život. Prerástlo to až do závislosti, čo sa odzrkadlilo nasledujúci deň, ale o tom potom. Tak sme mastili a trénovali si reflexy dlhé a dlhé hodiny. Potom Erik zahlásil, že odchádza domov, tak som si povedal, že využijem odvoz na Kľačno. A tak som sa nejako dotrepal domov a šiel som do postele. Boli asi štyri hodiny ráno.

Utorok (4.8.)
Náročné ráno, príjemný večer. Asi takto by som zhrnul tento deň. Ráno opisovať asi nemusím. Na obed som šiel zaviesť brata na stanicu a večer už klasicky len správa "Poď k Braňovi.". Reku nedbám. Tak som išiel ku Matlovi. Oni šli ešte len nakúpiť. Tak sme ich spolu s Peťom čakali. Zatial sme stihli objednať pizzu a popozerať Matlove videá. Pri odchode sme si položili veľmi dôležitú otázku: Máme Dobble? Vraj ho zobral Dávid, tak sme vyrazili za Braňom. Na Števkovom fáre. Po ceste sme sa samozrejme zastavili ešte po cigy. Došli sme k Braňovi, posadali sme si a začali sme piť víno za euro. Pomer cena výkon asi najviac. Normálne nám chutilo. A tak sa pilo a pilo. Kým boli chalani unesení svojim budúcim výtvorom na Red Bull splav v Mikuláši, my ostatní traja sme si vymysleli vlastný projekt. Postavíme si balón, preletíme ponad nich a spustíme im malý, žltý dážď. Ľudia sa dokážu zmotať na všetko. Takto prešli dlhé hodiny pitia a fľaše sa míňali. Niekoľko cíg, bŕk a pohárikov a nálada bola pokročilá. Vtedy som sa s Peťom začal zmotávať na Dobble, ktoré Dávid samozrejme nezobral, lebo si myslel, že ho zobral Matlo. Tak sme chceli ísť. Aj keď sme sa nestretli s obrovským nadšením, nám to na entuziazme neubralo. Vydali sme sa teda do Matlovho domu sami. Vonku som dostal paranoju, či po nás nevybehne Nero - Braňov pes. Peťo ma síce upokojil, no keď bola aj vonkajšia brána zamknutá, a Nero začal štekať, pochopil som, že to nebol dobrý nápad. Tak nás prišiel Braňo zachrániť a upokojil Nera, že my dvaja opití nemáme nič zlého za lubom. Už keď bol dolu aj Braňo, tak nám poukazoval svoj Bajk, autíčko a maštaľ. Potom nás pustil na dobrodružnú cestu do Matlovho domu, kde spala jeho mama. Nejak sme prišli a ja som len počkal vonku. Peťo sa po tichej chviľke vrátil s Dobblre v ruke. Keď schádzal schodmi, jedna doska trochu zavŕzgla, ale nebolo to nič hrozné, čo by pobudilo dom. Tak sme sa spokojný vybrali naspäť. Tam sme hneď dali zopár hier. Potom sme len ďalej pili a pozerali telku. Keď tu zrazu bol Peťo Lacko odpečený na gauči a na sporáku svietil čas 3:15. Peťo bol našťastie v poriadku. Potom som na Matlovi vyskúšal jeden trik a keď si v zadnom vrecku našiel výsledné číslo, tak jeho fejs bol na nezaplatenie. Bol to jedinečný pocit a už viem ako sa cítia všetci tí kúzelníci, a ani sa nedivím, prečo tomu obetujú toľko času. Ten pocit naozaj stojí za to. Nakoniec sme sa len kukali na "telku" a vonku sa začínalo brieždiť. Pomaly sme sa pobrali a tak sme išli s Matlom o piatej ráno domov. Bola to zaujímavá situácia, keď sme stretli Romču. Niekto z párty, niekto do roboty. A tak som ráno o pol šiestej zaspával, i keď som nechcel. A doplatil som na to.

Streda (5.8.)
A tak ma zobudil telefonát, že Klára je už tu. A to som ju mal ísť vyzdvihnúť na stanicu. Po včerajšej noci som to nezvládal. A tak sme spolu celý deň prespali. Večer som šiel len na stanicu po sestru (už tretí krát za tri dni idem niekoho zaviesť na stanicu). Pekne sme ju privítali vínkom a deň sa mohol skončiť.

Štvrtok (6.8.)
Ráno si robíme pekný výletík. Aj keď sme odišli trochu neskôr ako sme pôvodne plánovali, ale návštevu Žiliny sme si preložili na Nedeľu. Tak sme sa vybrali do Hrabova. Síce cez trávu, ale prežili sme to. Tak sme postupne prešli na Kalváriu, kde sme chvíľu pochillovali. Pekný výhľad a počasie. Ale bolo načase odísť. Čaká nás ešte veľa kilometrov. Peknou prechádzkou sme prešli až na vlkolínske lúky, kde sme znovu rozložili deku a sedeli sme, a ležali sme. Po dlhej chvíli sme sa vybrali na Vlkolínec, keďže ísť aj na Malino sa nám zdalo už trochu hard-core. A už vôbec nie v tomto pečúcom slnku. Na odbočke na Vlkolínec sme sa ešte zastavili na stavajúcom sa salaši. Sú tam zatiaľ len drevené chatky a budovy, ale keď to bude hotové, určite to bude pekné. Zišli sme na Vlkolínec a tam som minul moje posledné drobné na nanuk, ruskú zmrzlinu a meteník. Nemal som teraz ani cent. Všetko som mal iba na karte. Pomaly sme zišli dolu, no nevybrali sme sa po chodníku. Chceli sme zísť do Bieleho Potoka, čo sa nám celkom nepodarilo. Išli sme cestou pre autá, ktorá trvala hádam nekonečne dlho. A v brutálnom teple to nebolo moc príjemné. Keď sme sa konečne dostali ku civilizácií a k normálnej ceste, nepotešila nás správa, že sa nachádzame dva kilometre od Belanu. Nemali sme však na výber a začali sme kráčať. Okolo išlo nenormálne veľa áut, ktoré rozvírili všetok prach z prašnej cesty, a my sme ho mali v očiach a v pľúcach. Autá chodili nepretržite a už nám to liezlo na nervy. Keď sme sa dostali ku odbočke na hlavnú cestu, pochopili sme, prečo si každý radšej vybral cestu bez poriadnej údržby. Na hlavnej bol totiž semafór, práce na ceste a niekoľkokilometrová kolóna. Bol to príjemný pohľad keď sme zbadali autobusovú zastávku. Naše úsmevy sa však vytratili, keď sme zistili, že autobus odišiel pred siedmimi minútami a ďalší mal ísť až o hodinu. V kolóne ale jeden autobus stál, tak to by mohol byť práve ten a iba strašne dlho mešká. Vybrali sme sa k nasledujúcej zastávke. Tam sa dalo aspoň sadnúť. Po pár minútach sme sa v zúfalstve rozhodli začať stopovať. To nebolo treba, keďže asi tretie vozidlo bola mestská hromadná doprava, ktorá meškala asi polhodinu. Keď som kúpil lístky (vďaka Bohu, že som mal pri sebe autobusovú kartu), ostalo mi na karte 50 centov. Bol som veľmi rád, že som mal dosť. Unavení sme konečne prišli do jednoty a kúpili sme dve vína. Bola to tá istá značka, čo včera. Veď bolo tak dobré a stálo iba euro. Doma sme sa dali dokopy a išli sme do mesta. Samozrejme že zaviesť Monu, tak sme si povedali, že si posedíme v čajke aj my. Bol som autom samozrejme, tak som si dal len caramel apple. Bolo to príliš sladké, no s dvojitou vodkou by to mohlo byť fajn. Dali sme vojnu (kartovú) a odišli sme do Arény. Niekomu sa zapáčilo kalčeto. Dali sme si po drinku a začali sme hrať. Hrali sme poriadne dlho. Potom sme len zobrali Monu a išli sme domov. Stiahli dve fľaše vína a zaspali sme.

Piatok (7.8.)
Vstali sme s príchodom...poludnia. Zašli sme do mesta, ja som si dal nový heirkat a pomaly sme zašli do Humanny na výpredaje. Odchádzali sme s tromi kusmi oblečenia. Môžete hádať koľko z nich bolo mojich. Autobusom domov, doma film a staré známe víno. Vybrali sme sa za Žabou. Už som ju dlho veru nevidel. Zobrali sme vínko a pod kostolom dopili. Keď Žaba povedala, že som sa sekol o hodinu, a že ešte nepríde, tak ma posadlo zúfalstvo. Aspoň som išiel na vínko a ďaľšiu vojnu. Ako včera. Potom prišla aj Žaba, no tá dala iba pivo a išla do Ludrovej. Tam si všetci grilovali, no mňa tam už nedostane hádam nik! Mám tam zlé spomienky. Bez Žaby nám vyšla len jedna možnosť. Do Arény. No len ako som vstúpil, ani som nestihol objednať a už ma obíjmala Jeseň. Taaaak dlho som ju nevidel. Bolo skvelé ju znovu vidieť. Tak sme si objednali po vodke s džúsom a začali sme hrať. Tentoraz sme mali súperov. Bola to skvelá hra. Ešte sme posedeli a pokecali s Tánou, no tá musela odísť. Tak nám ostalo už len zahrať kalčeto. Ešte pár takýchto dní a dajú nám aj zľavu. Potom sme sa pobrali domov.

Sobota (8.8.)
Ráno sme ledva vstali. Vybrali sme sa do Tesca na nákup a ja som sa ešte previezol. Doma sme si navarili halušiek a ja som medzitým kukol futbalík. Z halušiek bola nakoniec kaša, ale chutila. Pozreli sme si ešte filmík a dnes výnimočne bez vína sme išli spať a ukončili sme tak premrhaný deň.

Nedeľa (9.8.)
Zas som vstával skoro ráno, a pohltila ma osudová hra. Nielen že som si ráno spojazdnil segu a asi dve hodiny som drtil Godzilu (krásne spomienky), ale potom ma pohltila diabolská hra, na ktorej som sa stal prakticky závislý. Agar.io Je tá najneľudskejšia hra. Svojou primitívnosťou sa zdá neatraktívna, ale dokáže zaujať, to mi verte! Bol však čas ísť na vlak. V Sučanoch som si kúpil krížovky, čo sa ukázalo ako ďalší, možno až prílišný, námot. Potom sme posedeli na malom pivku a pokračovali sme v ceste. V Žiline sme nelenili, a hneď sme sa pustili do hľadania mojich nových nohavíc. Netrvalo dlho, a už som držal kreditku v ruke. Museli sme ešte využiť zľavy v CCCčku. Kým sa žena stala ženou v obchodnom centre, ja som si zatiaľ nenápadne obľúbil malé, elegantné, nenápadné boty. V detskom kútiku v obchode som stihol pozrieť tri rozprávky a čeknúť vlak, aby sme si potom nekúpili nič. Trebalo mať kartičku pri sebe, kód nestačil. Aj to sa stane. Tak sme to zapili v Emocke dvojitou vodkou, pri ktorej som počul ten najlepší cover "Seven nation army". Tak sme sadli na rýchlik. Nie, nebojte sa. Samozrejme že meškal! Keďže sme nestihli MHD a nasledujúca išla asi o hodinu, navštívili sme Korzo. Nebolo ani prekvapením, že sme tam za kalčetom našli známu partiu. Pred tým, než sme na poslednom autobuse s Alicou odišli, sme dali ešte s nimi hru a sľúbili sme sa na zajtrajší východ slnka na Mníchu. Bude to síce vstávačka ale dáme to.

Pondelok (10.8.)
Nedávame to. Spánok je nám prednejší. Ale mohla to byť dobrá ekšn a trochu mi je aj ľúto, že sme sa tam nevybrali. Ledva sme vstali a mohli sme aj ísť do mesta. Prečítal som takmer celý magazín, čo trvalo možno hodinku, aby sme sa pohli z jedného obchodu. Začínam si na to zvykať. Každopádne som sa zastavil v Tescu po pivo. To som ešte ale nečakal, že ma doma čakajú ďalšie dve. A tak aj dopadlo moje popoludnie. S futbalom, Match of the day a Fifou, som mal športový večer a s ním sa mi skončila moja prekrásna dovolenka. Aká krásna bola, a to som ledva opustil mesto. Lebo zážitky nie sú o miestach, ale o ľuďoch, s ktorými ste!