Je príjemné, slnečné, jarné ráno. Na oblohe ani mráčika. Prvé lúče slnka mi zotierajú z tvíre nočný chlad. Je to dosť divné, pretože do prvého jarného dňa ostávajú ešte štyri dni, hoci z rádia vytekajú sľuby o šestnásťstupňových teplotách. Je to však príjemná zmena odložiť tú hnusnú bundu po tej treskujúcej zime.
Prichádza mi autobus. Stojí pri mne starší pán, tak ho nechám nastúpiť ako prvého. Keď nazriem dnu, uvidím prekvapujúco veľa ľudí. Obyčajne sú všetci o tomto čase už dávno v školách alebo v práci. Prišlo mi to čudné.
U šoféra si kúpim lístok, zvrtnem sa doľava a vydám sa pomedzi sediacich až do stredu autobusu. Zbadal som veľmi atraktívnu ženu. Moj pohľad zotrval na jej tvári o zlomok sekundy dlhšie ako na ostatných dievčatách. Je to zvláštne. Určite nie je odtiaľto. Pamätal by som si ju. Tu, v Ružomberku, veľmi veľa pekných dievčat nie je. Je ich naozaj málo. Asi bude študentka, pomyslel som si. Len čo som odvrátil od nej zrak, môj pohľad padol na prekrásnu blondýnu. Jej milú, vysmiatu, nevinnú tváričku osvetľovala slnečná žiara, ako keď sa po vrcholnom predstavení uprú všetky reflektory na účinkujúcich. Jednoznačne musia byť študentky. Takúto krásu som jakživ v tomto meste ešte nevidel. Úplne vzadu som ešte zbadal skupinku troch mladíkov, ktorí len ticho sedeli.
Po chvíli som si uvedomil, že v autobuse sedí príliš mnoho žien. Omnoho viacej ako mužov. Bol to pre mňa celkom prekvapujúci fakt. Nedalo mi to a musel som ich popočítať. Párkrát som musel začať odznova, pretože som sa v polovici poplietol. Po vydarenom spočítaní som zistil, že tam sedí presne dvadsať žien a sedem mužov. Ja som bol ôsmy. Pomerne početná prevaha. Možno vám to príde absurdné, no vidieť sa to dá len málokedy.
Na zastávke pri univerzite sa všetci ľudia postavili zo sedadiel a vystúpili. Chcel som ich zastaviť, i keď som vedel, že to bude nasledovať. Ostal som zarazený, lebo pred nami čakala zastávka na najväčšom sídlisku v meste. Ku nej však nikto z nich nemal cestu. Všetci odišli a ja som tam ostal stáť. Chcel som, aby tam ešte chvíľu zostali. Ešte chvíľu sa na nich pozerať. Ale všetkých dvadsaťšesť. ľúdí ma tam nechalo osamote. Ostal som úplne sám. Nevystúpil iba starček, s ktorým som nastupoval. Obaja vystúpime na konečnej.
Ako sa tak blížim ku môjmu vchodu do bytovky, zdá sa mi, že niečo nie je v poriadku. Niečo leží na zemi pred dverami. Ako tak podídem bližšie, zistím, že je to spadnutá lampa zo steny. Tam teraz len trčí hŕstka káblov. Chcel som spadnutú lampu odpratať nabok, ale v poslednej chvíli ma od toho čosi odradilo. Vošiel som dnu a uvidel som, že dvere do pivnice sú otvorené. Dnu sa svietilo, no nevidel som tam nikoho. Bolo počuť iba detský plač a krik. A zvuk motorvej píly. Výťah bol našťastie na prízemí, tak som len rýchlo naskočil a išiel som domov.
Idem si ľahnúť. Už dvadsaťštyri hodín som nespal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára